2. Gabriel

30. prosince 2009 v 14:48 | Aiko
A máme tu druhú kapitolu k cyklu Noc je našou ochranou. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Mimochodom, všimla som si, že vás sem chodí dosť veľa, takže by ma potešil váš názor. Teda komentár :D

P.S. : Kapitola je nakoniec trochu brutálnejšia ako som plánovala.
Nox praesidium nostri




Sebastian sa prebudil v mäkkej posteli. Niečo mu však na tom nesedelo. Posledné čo si pamätá je chladná zem. Pokúsil sa otvoriť oči, ale veľmi mu to nešlo.

Čo sa to so mnou stalo?

Pýtal sa sám seba.

Na túto otázku mu však predsa len niekto odpovedal.

,,Neboj sa, už si v poriadku, si v nemocnici." Hovoril melodický hlas a jemná ruka ho pohladila po líci.

,,Kto ste?" zachripel spoza privretých viečok.

,,Volám sa....." Laura nestihla dopovedať, pretože do izby vošiel doktor so zástupom sestričiek.

,,Dobré ránko! Ja som váš doktor, môžete mi povedať vaše meno? Nemali ste pri sebe žiadne doklady."

,,Volám sa Sebastian, Sebastian McCarthy."

,,Takže Sebastian, pamätáte si na niečo z toho večera, keď vás sem priviezli?" zasvietil mu doktor do očí baterkou.

,,Len chladnú zem, nič viac." Pokrútil hlavou.

,,A čo vy slečna Angiolieriová." Kývol jej smerom doktor.

,,Ako som vám povedal pán doktor. Bola som si so sestrou a bratom obzrieť mesto. Ako sme sa túlali mestom začuli sme nejakých chlapov ako sa smejú. Môj brat je veľmi zvedavý, tak sa išiel pozrieť čo sa deje. Ja a moja sestra sme išli s ním. A tam sme na zemi našli ležať doráňaného Sebastiana. Pravdepodobne ho zbili a okradli. Keďže pri sebe nemal peniaze ani doklady." Usmiala sa Laura kúzelne.

,,Dosť neskorá doba na prechádzku, nemyslíte?" nadvihol doktor obočie.

,,Prepáčte, ale vás nie je absolútne nič do toho, kedy chodím so svojimi súrodencami von. Okrem toho náš brat je už dospelí." Odsekla Laura.

V tom do izby vstúpila dvojica a postavila sa za Lauru.

,,Nejaký problém miláčik? Položil jej ruku na plece otec a zazrel na doktora.

,,Všetko je v poriadku ocko." Povedala Laura a oprela sa o neho.

Pred ľuďmi musela predstierať únavu, veď v nemocnici trávila celé dni.

,,Ako je na tom?" kývla Catherine hlavou k posteli.

,,Všetko vyzerá byť v poriadku. Urobíme potrebné vyšetrenia a potom budeme múdrejší. Teraz ma prosím ospravedlňte." Povedal doktor a vyšiel z izby.

Kým sa oni rozprávali, Sebastianovi behalo po rozume množstvo otázok.

Kto sú títo ľudia?

A ako sa volá to dievča?

,,Och, prepáč, nestihla som sa predstaviť. Ja som Laura a toto sú moji rodičia Catherine a Marcus."

,,Jaa, ako ste ma našli? Pozorne sa na nich zadíval.

Laura sa nadýchla, ale Marcus nepatrne pokrútil hlavou.

,,Myslím, že by si si mal odpočinúť, na dnes ti už informácií stačí. Necháme ťa pospať si." Povedal Marcus a vysáčkoval svoju rodinu von z izby a následne aj z nemocnice.

Sebastian znovu zatvoril oči a zaspal.

Laura nastúpila do luxusného mercedesu a oprela sa o sedadlo.

,,Laura, miláčik, dnes v noci príde Gabriel. Odkazuje ti, že nemáš nikam chodiť. Chce sa s tebou porozprávať." Stisla jej matka ruku.

Laura len bez slova prikývla a zatvorila oči. V duchu bola v nemocnici. Pri Sebastianovi bola neustále. Teda okrem času, keď na oblohe svietil mesiac. Nebolo by múdre sedieť v nemocnici s krídlami. Keď sa zobudil, bol dosť zmätený. Pravdupovediac, ani sa mu nečudovala. Na jeho mieste by bola tiež v miernom šoku.

Sebastian.

Pomyslela si a slabo sa usmiala. Ktovie čo mu behalo po rozume. Všimla si ako zareagoval, keď ju zbadal. Už si na to zvykla. Každý chlapec sa na ňu tak pozeral. No v Sebastianovom pohľade bolo aj niečo iné. Nevedela to však pomenovať.

Keby som tak k nemu dostala Victoriu.

A prečo nie? Jej sestra jej to predsa dlhuje. Laura už veľakrát pred rodičmi zatajila jej úlety. Teraz jej to oplatí. Veď len jej povie čo si o tom všetkom Sebastian myslí. Číta myšlienky každému, takže toto jej problémy robiť nebude.

Keď prišli, hneď utekala za Victoriou a vysypala na ňu svoju žiadosť. Victoria na ňu pozrela, akože si v pohode? A prikývla.

,,Keď to tak veľmi chceš," kývla plecami. ,,Mne to problém nerobí."
Laura sa na ňu vďačne usmiala a bežala do svojej izby. Keď príde Gabriel musí byť pripravená.

Lauru zaplavili spomienky na Gabrielov príbeh. Bola veľmi mladá, keď jej ho rozprával. Mohla mať tak 10 ľudských rokov.

Gabriel nebol čistokrvný upír. Premenili ho keď mal 25 rokov.

Keď zistil čo sa s ním stalo, nenávidel seba aj toho, kto mu to urobil.
Prisahal, že ho zabije a to aj urobil. Po istom čase, prišiel na to, že aj keď sa z neho stalo monštrum, môže pomáhať ľuďom. Kým bol človekom, chcel byť doktor. No tento sen sa mu žiaľ nesplnil. No predsa pomáhal ľudstvu. Po večeroch poletoval po uliciach a zabíjal zlých. Toto svoje správanie nazval božím komplexom. Zabíjal ľudí, ktorí zabíjali tiež. Nebol úplne nevinný, ale mal z toho aspoň trochu dobrý pocit.

Gabriel takto žil sedemdesiat rokov, pokým vyhľadal Angiolieriovcov. Dozvedel sa o nich len náhodou. Keď sa však dopočul, že namiesto ľudskej krvi pijú zvieraciu, rozhodol sa. Vyhľadal ich a porozprával im svoj príbeh. Strávil s nimi polroka a veľa sa od nich naučil. Rovnako sa aj oni naučili veľa od neho. Nakoniec im navrhol, aby sa k nemu pridali. Rozhodovanie netrvalo dlho.

Za všetkých rozhodol Marcus. Gabrielov príbeh mu bol veľmi známy. Aj keď jemu samému sa to isté nestalo. On sa už ako upír narodil. Rovnako ako Catherine. Obaja sa narodili vo veľmi mocných rodinách. Rodinách, ktoré každý uznával a nikto sa im nepokúsil odporovať.

Celé storočie pomáhala rodina Angiolieriová Gabrielovi, ku ktorému sa neskôr pripojil aj Rafael. Keď sa im narodil Michael a bol dosť starý, tiež sa pridal ku Gabrielovi. To isté sa očakávalo aj od dvojičiek. Keď mali 15 ľudských a okolo 70 upírskych rokov mali sa pridať k rodičom a bratovi.

No Victoria protestovala. Prečo by mala piť zvieraciu krv, keď môže mať ľudskú.? Aj keď jej navrhli, že môže piť ľudskú krv, tak nesúhlasila. Ona predsa nebude piť krv nejakých vrahov.

,,Aj my sme vrahovia, Victoria! Sme len obyčajné zvery, ktoré zabíjajú len preto, aby prežili!" povedala jej vtedy Laura.

Victoria ju vtedy vysmiala a poslala ju dočerta.

,,Bestiae sumus, ut non bestiae simus." Povedala a nikdy viac sa nezúčastnila na týchto lovoch.

Sme zvieratami, aby sme sa zvieratami nestali.

Pomyslela si Laura a pokrútila hlavou.

,,Laura, už prichádza." Zvolala na ňu matka.

Laura sa naposledy pozrela do zrkadla a zbehla dole. Nijak sa nemaľovala, len si upravila vlasy a obliekla si veci, v ktorých zvyčajne lietala. Tieto veci sa vyznačovali tým, že na chrbte boli rozpárané. (kvôli krídlam, ak vám nedoplo J)
Keď zišla dole, Gabriel už na ňu čakal. Rýchlo ho prebehla pohľadom. Mal čierne polodlhé strapaté vlasy a malú briadku. Musela uznať, že vyzerá celkom príťažlivo.

,,Ahoj, Laura. Už dávno sme sa nevideli." Usmial sa na ňu.

Laura mu úsmev opätovala. Mala ho celkom rada. Bol to príjemný chlapík a vždy keď potrebovala radu, ochotne jej ju poskytol. Vedela na čo sa jej chce Gabriel spýtať. Nijak sa tohto rozhovoru neobávala. Vedela. Že mu môže povedať úplne všetko.

,,Poďme sa prejsť." Povedala a kývla hlavou ku dverám.

,,Ešte sa s vami prídem porozprávať."

,,Prejdem rovno k veci," povedala Laura hneď ako sa ocitli vo vzduchu.

,,V poriadku, ale poďme na zem." Povedal Gabriel a po chvíli letu sa zniesol na pevnú zem.

,,Obaja vieme prečo si za mnou prišiel. Nemyslím si, že niečo videl. Bol vtedy v bezvedomí, ale pre istotu k nemu zavediem Victoriu, aby mu prečítala myšlienky. Chcem mať istotu." Vysypala zo seba Laura.

,,Naozaj dúfam, že nič nevidel. Nikomu z nás by neprospelo, keby vás niekto odhalil hneď na začiatku. To s Victoriu musíš urobiť. Je to veľmi dôležité. No nebolo múdre vziať ho k vám domov." Pokrútil hlavou.

,,Ale Gabriel, čo s ním mala ísť do nemocnice s krídlami? Alebo som ho mala nechať ležať na zemi až do rána, kým si ho niekto nevšimne? To nemôžeš myslieť vážne!"

,,Laura upokoj sa!" prikázal jej Gabriel.

Laura sa však nechcela upokojiť, začínala zúriť. Nemohla predsa Sebastiana nechať len tak ležať na ulici a dúfať, že to do rána, kým ho niekto nájde, to snáď prežije.

,,Nie!!!" z hrude sa jej vydralo ostré zavrčanie a zrazu začal fúkať až príliš silný vietor.

,,Laura okamžite prestaň! Chceš niekoho zabiť?!" kričal na ňu Gabriel.

Vedel, že ak okamžite neprestane, tak sa môže stať niečo zlé. Keď sa Laura nahnevala, jej sila sa nedala ovládať. Bola veľmi mocná a ani sama si to poriadne neuvedomovala. Teraz, keď sa tak nahnevala, stala sa veľmi nebezpečnou. Ovládať sa vedela len keď sa úplne upokojila.

Do čerta.

Zanadával potichu Gabriel a podišiel k Laure. Rýchlo ju zdrapil za obe ruky a zatriasol ňou. Vedel čo by mal spraviť aby sa ukľudnila, ale nebol toho schopný. Nedokázal by jej tak ublížiť, nato ju mal príliš rád. No ak neprestane, nebude mať na výber.

,,Laura, prosím ťa, nenúť ma k tomu. Laura, prosím." Zašepkal zúfalo Gabriel, no vietor stále neutíchal.

Nemohol na ňu použiť svoj dar, nie teraz, v tejto chvíli. Bola jediná, na ktorú jeho moc mala nesprávne účinky.

Akoby ostatným ľuďom prospievalo, keď nimi manipuloval. No u Laury to bolo iné. Vždy keď to na ňu použil, neuveriteľne sa rozzúrila. V takých chvíľach bola nebezpečnejšia ako sama Victoria a to už bolo čo povedať.


Victoria bola veľmi násilnícky upír. Nikto si s ňou nevedel poradiť, lebo nikoho nechcela poslúchať. Jediná na koho dala, nebol nik iný ako jej dvojča.

Vietor stále neutíchal a Gabriel začal kliať po latinsky. Nechcel to urobiť, ale Laura mu nedala na výber.

,,Prepáč, toto som nikdy nechcel spraviť." Zašepkal Gabriel a čo najrýchlejšie sa k nej naklonil a uhryzol ju do krčnej tepny.

V tom okamihu ako jej začal piť krv, vietor prestal a nastalo úplné ticho.

Po niekoľkých sekundách sa aj Laura upokojila a klesla do Gabrielovho náručia.

Šokovane pozrela na Gabrielove tesáky a krv na jeho ústach.

,,Čo si mi to urobil? Na nič sa nepamätám." Pokrútila hlavou.

,,Ja prepáč, naozaj si mi nedala na výber." Zašepkal prosebne Gabriel.

,,Ako to myslíš, Gabriel? Čo som spravila, keď si... Keď si ma musel....uhryznúť?" rozvzlykala sa Laura.

,,Rozzúrila si sa, keď som povedal, že si nemala toho chlapca brať k vám domov. Začala si veľmi kričať a v tom sa spustil veľmi silný vietor. Pokúšal sa som ťa upokojiť, ale nereagovala si na moje slová. Vedel som, že ovládať ťa nemôžem, lebo by som to iba zhoršil. Naozaj si mi nedala na výber. Nemohol som spraviť nič iné. Musel som ťa oslabiť a jediná cesta k tomu bola uhryznúť. Laura ty si ani sama neuvedomuješ aká silná si. Tvoje dary sú veľmi mocné. Nesmieš sa takto rozzúriť, stávaš sa tak nebezpečná pre seba a aj pre svoje okolie." Pokrútil hlavou a prisadol si k nej na blízku skalu.

,,Nevedela som, že je to až také. Ja vlastne ani sama neviem čo všetko dokážem. Čo mám robiť Gabriel? Začínam mať zo seba strach." Pozrela sa na neho prosebným pohľadom.

,,To naozaj neviem. Musíš sa naučiť ovládať, ale neviem ako. Už som sa o tom rozprával aj s tvojimi rodičmi, ale na nič sme neprišli. Tvoja matka si myslí, že by ti mohol nejako pomôcť ten amulet. Ale je to veľmi neisté, pokiaľ nevieme akú má ten náhrdelník moc. Môžeš ju objaviť len ty sama a nikto iný ti pri tom nemôže pomôcť. Je mi to naozaj veľmi ľúto, ale v tomto ti neviem pomôcť. Nehnevaj sa na mňa."

Laura sa dotkla náhrdelníka, ktorý nosila od svojho narodenia. Dostala ho na krste od svojej prababičky, ktorú v ten deň zabili. Nikto nevedel akú moc v sebe amulet ukrýva. Starká len povedala, že sa to dozvie v ten pravý čas a amulet jej potom bude veľmi pomáhať. Ale v čom? Laura nemala žiadne problémy. Teda až okrem toho, že keď sa nahnevala stávala sa neovládateľnou.

,,Budem sa naozaj snažiť môžeš mi veriť. Naozaj ma mrzí, že to zašlo až tak ďaleko. Je mi ľúto, že si musel zakročiť touto cestou." Prešla si po rankách na krku a sykla pri tom ako ju to zabolelo.

Gabriel sa na ňu ospravedlňujúco pozrel.

,,Môžeš mi veriť, že keby bola iná možnosť, tak by som ti toto nikdy nespravil."

,,Myslím, že by sme sa mali vrátiť." Povedala Laura a pomaly sa naklonila ku Gabrielovi.

Vystrela ruku a zotrela mu z líca jej vlastnú krv.

,,Mrzí ma, že si to musel podstúpiť." Zašepkala a vzniesla sa k oblohe.

Gabriel si nemo povzdychol a dotkol sa líca, na ktorom sa ho dotkla. Jednu šialenú chvíľu si pomyslel, že ho ide pobozkať.

Prečo mi to robíš Laura?

Pomyslel si zdrvene.

Hoci to veľmi dobre maskoval, Lauru ľúbil. Keď zistil, že sa do nej zaľúbil, nemohol tomu uveriť. Poznal ju odkedy sa narodila. Nikdy si nemyslel, že k nej bude cítiť niečo takéto. Najhoršie ale zároveň najlepšie na tom bolo, že o tom Laura nemala ani potuchy. Dokonca ani Victoria to z jeho myšlienok nevedela vyčítať. Už veľakrát rozmýšľal nad tým, že sa Laure prizná. Nezniesol však ani pomyslenie na to, akoby mohla zareagovať. Vedel, že ho má Laura rada, no nebola to láska akú cítil on k nej.

Pokrútil hlavou, aby odohnal tieto myšlienky a vzletel za Laurou.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Miharu Miharu | 1. ledna 2010 v 0:41 | Reagovat

Hej bolo to trošku brutálnejšie..:Dale zato to bolo hezké...:D:D

2 Amami Amami | Web | 1. ledna 2010 v 17:50 | Reagovat

krááásna kapitola

3 Angy Angy | 1. ledna 2010 v 20:06 | Reagovat

No keď napíšeš knihu pošli mi ju aj s venovaním možno sa ti to bude zdať ako fráza ale mne sa to fakt páči :D
Na začiatku som sa bála že to bude ako twilight ale nie je to myslim že vobec podobne :D fakt sa mi to páči :*

4 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 17:35 | Reagovat

dokonalé! musím ísť ďalej, lebo to nevydržím! už som zvedavá, ako sa dajú so sebom dokopy :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama