Záchrankyňa

13. prosince 2009 v 18:01 | Aiko
Tak trochu, no dobre trochu viac som sa motivovala filmom Gabriel - anjel pomsty.



Pád, to je prvé čo cíti. Vzdialené hlasy jej neustále znejú v hlave. Ich príkazy sú jasné a jediné na čo myslí sú ostatní. Všetci putovali touto cestou. Aký bol ich osud? Čo ju čaká na druhej strane? Odišli tam, kde je svetlo prekliate a kde tma oslepuje dušu. Do týchto miest sa aj sami anjeli boja vstúpiť.



Tmavou ulicou sa ozývali hlasné kroky. Spočiatku boli pomalé, akoby daná osoba len váhala či má vôbec niekam ísť. Postupne však priberali na intenzite ako aj odhodlanie tejto osoby rástlo.

Bola presne polnoc, keď uprela svoje žiarivé modré oči do pouličných svetiel. V oblúkoch lámp ticho dohárali knôty.

Jej kroky opäť ustali. Čas pred ňou rozprestrel tmu. Noc je pokojná no predsa náhlivá.

Čas plynie.
Aj keď sa to zdá nemožné.
Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky ju zabolí, ako keď sa do modriny nahrnie krv.
Plynie nerovnomerne, podivne skáče, alebo sa pokojne naťahuje, no presa plynie...

Potrasie hlavou, aby odohnala tieto myšlienky.

Čo to vlastne robím?

Pýta sa sama seba.

Si už posledná...

Začuje v hlave hlas, ktorý ju povzbudzuje aby dokončila to čo začala. No ona zrazu váha.

Stojí mi to zato?

Prišla si sem, aby si priniesla do očí ľudí svetlo. Všetko je už hotové, chýba už len posledné...

Moja vlastná duša.

Zašepká a z oka sa jej vykotúľa slza.

Bola predsa pevne rozhodnutá, no teraz váha. Videla všetko čo sa na zemi dialo a teraz cíti pochybnosti.

Zaslúžia si vôbec tí ľudia, ktorých tu videla svetlo?

Zaslúžia si šťastie?

Keď sem prišla bola si istá že to dokáže.
Vtedy nechápala ako je možné, že to ostatní tak rýchli vzdali. Nenávidela ich zato. Kvôli svojej vlastnej slabosti zomreli.



Netušila som, žeby sme sa mohli tak zmeniť. Spoznala som veci, ktoré zatienili môj úsudok. Tento vonkajší nepriateľ je silný a záhadný.

Musím ovládať svoje city, pretože inak nezvíťazím. Ostatní zlyhali, poučila som sa, ale zachovala sa inak...

Teraz ich však chápe až príliš dobre. Vie čo ich viedlo k týmto rozhodnutiam. Veď aj ona sama cítila presne to isté.

Ukázal jej všetko, ale toto nie. Pred tým nepoznala čo je to strach ani čo je to nenávisť. Teraz pozná oboje príliš dobre.

Nepovedal, že to bude také ťažké. Ako sa má po tom všetkom vrátiť? Musí si to premyslieť. Musí pochopiť ako sa to stalo.

Časom predsa stvorí iných archanjelov a toto sa stane minulosťou. To nemôže dovoliť a ani nedovolí.

Bola
posledná, ktorú zoslali na zem.

Jediná, ktorej ešte dôverovali.

Znovu zacíti slanú kvapku na svojich perách a potrasie hlavou.

Prišla o jeho milosť a teraz sa vracia späť. Dúfa, že ho ešte uvidí.

Už som sa rozhodla.

V tej chvíli začuje v hlave výdych úľavy. Nepatrí však jej. Patrí samotnému Bohu.

Znovu sa pohne a jej kroky naberajú svoju predošlú intenzitu.

Viem, že to jednoducho musím spraviť. Je to moje poslanie. Sľúbila som to a ja svoje sľuby plním...

Postaví sa na kraj vysokej budovy a pripraví sa na svoj posledný skutok.

Zároveň na svoj posledný nádych.

Nadýchne sa a padne do temnoty.

Pád, to je posledná vec, ktorú anjel cíti.

Vzdialený hlas jej neustále znie v hlave. No vôbec po prvýkrát je to jej vlastný...

,,Odpusť im."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Amami Amami | Web | 17. prosince 2009 v 16:12 | Reagovat

krásna poviedka

2 mima mima | E-mail | Web | 29. května 2011 v 18:20 | Reagovat

wau az som mala zimomriavky, pises naozaj skvele

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama