4. Škola

23. ledna 2010 v 15:53 | Aiko
4. kapitola

Nox praesidium nostri



Na školskom parkovisko zastal biely Peugeot.
O chvíľu nato z neho vystúpili tri osoby. Dve dievčatá, ktoré sa na seba až neuveriteľne podobali a jeden chlapec. Všetky osoby na parkovisku sa vtedy pozreli tým smerom. V údive na nich vyvaľovali oči.

,,Ale do čerta!" zanadávali Victoria a pozrela sa zmučeným pohľadom na Lauru a potom aj na Michaela.

Zatiaľ čo Laura na ňu chápavo pozrela Michael ju úplne odignoroval. So svietiacim pohľadom si obzeral všetky dievčatá, ktoré na nich pozerali s doslova otvorenými ústami. Nakoniec to rázne ukončila Laura.

,,Musíme sa ísť ohlásiť do kancelárie." Povedala a spolu s Victoriou vykročili, no Michael sa ani nepohol z miesta, na ktorom stál. ,,Haló, vnímaš ma?" zamávala mu Laura rukou pred očami.

,,Čo?" pozrel na ňu vypatlaným pohľadom.

,,Ty si niekedy taký idiot!" pokrútila Laura hlavou a potiahla ho za rukáv.

Keď prišli do kancelárie, hneď ich poslali do riaditeľne. Tam na nich čakala riaditeľka. Mohla mať tak okolo štyridsiatky.

,,Vy musíte byť určite súrodenci Angiolierioví." Usmiala sa nich a každému potriasla rukou. ,,Ja som pani Spencerová a som riaditeľka tejto školy. Som rada, že vás tu môžem privítať. O chvíľu sem príde žiak, ktorý vás prevedie po škole a ukáže vám všetky učebne. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť a ak budete mať nejaký problém, hneď za mnou prídete."

,,Samozrejme, veľmi pekne ďakuje za vašu ochotu, pani Spencerová. Snáď žiadne problémy nebudú." Usmiala sa na ňu kúzelne Laura.

V tom sa na dverách ozvalo zaklopanie a do miestnosti vstúpila Alexandra Wiliamsová.

,,Dobrý deň, pani riaditeľka." Zapriadla sladko.

,,Aj tebe, Alexandra. Toto sú naši noví študenti, tvojou úlohou je previesť ich po našej škole a ukázať im triedy, v ktorých sa budú vyučovať. Zoznámte sa, toto je...."

,,Prepáčte pani Spencerová, ale mi sa už poznáme. Stretli sme sa v jednom obchode, ale vtedy tam bola len Laura a jej brat." Žiarivo sa na neho usmiala.

,,Áno, to je pravda. No Victoriu nepoznáš." Ukázala na svoje dvojča Laura rukou.

,,Rada ťa spoznávam Vicki, vaša podoba je neuveriteľná." Preskakovala po nich pohľadom.

,,To je úžasné, že sa už poznáte. Určite z vás budú skvelí priatelia. Teraz ak ma ospravedlníte, mám nejakú prácu."

,,Samozrejme," povedala Laura a spolu so svojimi súrodencami a s Alexandrou opustili riaditeľňu.

Prehliadka školy im trvala vyše hodiny. Alexandra do nich po celý ten čas niečo hustila, ale oni ju ignorovali. Jediný kto jej niečo hovoril bol Michael, ktorý si s radosťou obzeral jej zadok v úzkych nohaviciach.

,,To je naozaj nechutné. Charlotte by sa určite zbláznila od hnevu, keby ho teraz videla." Zašepkala Victoria Laure.

,,Hovorila si niečo Vicki?" obrátila sa na ňu Alexandra.

,,Čože? Nie, to sa ti asi len zdalo."

,,Aha no nevadí." Povedala a znovu začala komentovať každú miestnosť okolo, ktorej prešli.

,,Ešte raz mi povie Vicki a vykrútim jej krk." Zašepkala znovu Victoria, ale teraz to povedala tak, že ju počula len Laura s Michaelom.

To nesmieš!

Pomyslela si vystrašene Laura.

,,Neboj sa, to som len žartovala." Povedala znovu nečujne.

To by si teda posrala, keby si niekoho zabila len týždeň po svojom vyhlásení.

Pomyslel si Michael.

,,Ježiš, budem sa snažiť, ale to neznamená, že sa mi to aj podarí. Ak ma niekto vyprovokuje, tak za seba neručím. A táto ryšavá krava má k tomu veľmi blízko." Povedala tak rýchlo, že nebola šanca, aby to Alexandra počula.

,,No a to je asi všetko o našej škole. Zaujíma vás ešte niečo?" otočila sa k nim.

,,Nie asi už vieme všetko, čo sme potrebovali. Ďakujeme ti za to, že si nám to ti ukázala." Povedala Laura.

,,S radosťou, ak vás bude niekto zaujímať, s radosťou vám o ňom všetko poviem. Či to bude nejaký učiteľ alebo žiak. Ja viem totižto všetko." Samoľúbo sa usmiala.

,,Tak aspoň vieme kto tu má najväčší prehľad o dianí." Zasmial sa Michael.

,,Povraciam sa." Zašepkala mu Victoria.

Ty nedokážeš vracať!

Pomyslel si Michael a pokrútil hlavou.

Laura sa len zasmiala. Nemusela čítať svojmu bratovi myšlienky aby vedela akú odpoveď dal Victorii.

,,No o chvíľu bude zvoniť, takže akú máte teraz hodinu?" Vyrušila ich z ,,rozhovoru" Alexandra.

,,Hm, angličtinu." Nakukla Laura do rozvrhu.

,,Tú mám aj ja, tak môžeme ísť do triedy spolu. Bude lepšie, ak pôjdeme hneď, lebo potom vás v tej mase tiel nenájdem." Afektovane sa zasmiala a viedla ich k triede.

Práve keď boli pri nej, zazvonilo a zo všetkých tried sa vyrútili študenti.

,,Preboha!" zašepkala nečujne Victoria a zadržala dych.

,,Do čerta!" zanadával Michael.

,,Si v poriadku?" pozrela sa na ňu Laura s obavami v očiach.

,,Ja neviem, no ten návrat bude oveľa ťažší ako som si myslela." Pokrútila hlavou.

,,Deje sa niečo?" pozrela na nich Alexandra so zdvihnutým obočím.

,,Nič, len nás šokovalo koľko je tu žiakov." Usmiala sa Victoria.

,,Neboj sa Vicki, rýchlo si na tento zmätok zvyknete." Chytila ju tá afektovaná ,,ryšavá krava" za ruku a vzápätí ju aj pustila.

Victoria sa len zmučene pozrela na svoje dvojča a pokrútila hlavou.

Keď vošli do triedy prešli ku stolu, kde dostali knihy a pán Murphy im podpísal preukaz.

,,Mám tu pre vás tri voľné miesta. Žiaľ, jeden z vás bude musieť už pri inom študentovi. Ale to by ani nemalo vadiť, aspoň sa rýchlejšie začleníte do kolektívu." Povedal a na tvári sa mu zjavilo niečo ako úsmev.

,,Ďakujem, pán Murphy." Usmiala sa na neho Laura a spolu so svojimi súrodencami prešla k voľnej lavici.

,,Ja sedím s Laurou, ty si určite nejaké miesto nájdeš." Povedala Victoria a prešla k lavici, ktorá bola voľná celá.

Michael sa poobzeral po triede a keď zistil, že voľné miesta sú už len pri chalanoch, zvesil plecia. Nakoniec si sadol k nejakému chalanovi, ktorý vyzeral aspoň trochu normálne.

Victoria sa zmučene pozerala von oknom.

,,Si v poriadku?" spýtala sa jej Laura a stisla jej ruku.

,,Mám taký divný pocit. Ja neviem."
,,V každom prípade, radšej nedýchaj."

,,Veď to ani nerobím, ale aj tak sa bojím, že sa neovládnem, ak ku mne príde niekto s dobrou vôňou." Pokrútila hlavou.

,,Možno nebol dobrý nápad posielať ťa do školy tak skoro. Rodičia mali trochu počkať."

,,Nemyslím si, že by to nejako pomohlo. Aj tak by som mala na začiatku problémy. Takto to budem mať za sebou aspoň skôr. A naozaj sa budem snažiť nikoho nezabiť." Pokúsila sa o úsmev.

,,Ja možno viem čo by ti mohlo pomôcť." Zašepkala Laura.

,,Naozaj a čo?" prosebne na ňu Victoria pozrela.

,,Možno to, čo sme museli robiť, kým sme boli ešte deti...?"

,,Nerozumiem ti." Pokrútila Victoria hlavou.

,,Aby sme prežili, museli sme si piť navzájom krv. Vtedy nás to aj zasýtilo. Možno by to pomohlo aj teraz. Ale nie som si celkom istá."

(Aby ste pochopili: Upírske dvojčatá nie sú veľmi bežná vec. Keď na narodia, hrozí im, že zomrú, keďže všetky gény po matke aj otcovi sa delia na dve polovice. Keď sa narodí len jedno dieťa, všetko ide len k nemu. Pri dvoch však už nastáva problém, preto musia piť krv svojej ,,polovice" aby prežili. Tá krv ich nasýti a dodá im silu na prežitie.)

,,To by naozaj mohlo fungovať. Musíme to vyskúšať, teda, ja viem, že ťa do toho nemôžem nútiť..."

,,Victoria, si moja sestra, moje dvojča. Spravím čokoľvek aby som ti pomohla. A keď ti má pomôcť moja krv, tak ti ju dám. Cez obedňajšiu prestávku to môžeme vyskúšať."

,,Ďakujem ti Laura, veľmi veľa to pre mňa znamená." Vďačne sa usmiala na svoje dvojča.

,,Máte nejaký problém, slečny Angiolieriové?" pozrel sa na nich pán Murphy.

,,Nie nič, len rozoberáme dojmy z novej školy. Prepáčte pán Murphy, už budeme dávať pozor." Kúzelne sa na neho Laura usmiala a on na pár sekúnd úplne stratil reč.

,,Samozrejme, len...no vlastne nič." Zakoktal sa.

,,A ja že som tá zlá? Veď ty takto tých ľudí raz úplne zničíš!" pokrútila Victoria hlavou.

,,Ja predsa nemôžem zato, že mám na nich taký vplyv. Ja som to nechcela."

,,Ja viem, ale ja tak by si to nemusela robiť." Zaškerila sa Victoria.

Neprovokuj ma Vicki.

Poslala jej Laura myšlienku.

,,Už aj ty s tým začínaj. Akoby nestačilo, že ma tak ide volať tá afektovaná ryšavá krava a Michael." Znechutene pokrútila hlavou a pozrela sa Alexandriným smerom.

Tá na ne čumela a rozmýšľala o čom sa môžu rozprávať. Neuveriteľne ju zožieralo, že sedia tak ďaleko od nej. Vždy vedela čo sa na škole deje a bola si stopercentne istá, že Angiolieriovci jej poskytnú dostatok materiálu.

,,Mám pocit, že s ňou budeme mať problémy." Povedala rýchlo Victoria.

,,Prečo, čo si o nás myslí?" zašepkal prirýchlo pre ľudské uši Michael.

Victoria sa na neho len pozrela a pokrútila hlavou. Povie im to až keď pôjdu domov. Nie je veľmi dobrý nápad riešiť také veci v škole.

Dnešným dňom sa školský rok len začínal a tak boli hodiny voľnejšie a učitelia dali žiakom pokoj. A tak študenti Jefferson High School rozoberali len nových žiakov na škole. Všade kam sa človek počul len Laura, Victoria a Michael Angiolierioví.





Sebastian zaplesol dvere svojej skrinky a vykročil smerom k triede, kde mal ďalšiu hodinu.

,,Počuj, už si dnes videl tých Angiolieriovcov?" spýtal sa ho jeho kamoš Matt.

,,Čo? Nie, ešte som ich nevidel."

No aj keď ich ešte nevidel, neustále na nich myslel. Odkedy ráno počul Alexandru Wiliamsovú
hovoriť o Laure a jej súrodencoch stále myslel na to ako ju poslednýkrát videl v nemocnici. Tajne dúfal, že na ňu niekde narazí. Či už v meste alebo hocikde inde, ale to sa nestalo. Keď sa dozvedel, že nastúpi na jeho školu, nesmierne sa zaradoval. aspoň sa jej bude môcť konečne poďakovať. Nikdy jej to nezabudne.

Raz zo sestričky vymámil, že keby ho Laura nenašla, už by nebol medzi živými. No aj tak mu to akosi nešlo do hlavy. Odprisahal by, že na tej ulici žiadni ľudia neboli. Keď sa k nemu tí chlapi začali približovať, nikdy nebolo ani stopy po nejakom človeku. A predsa ho tam Laura hneď našla. Sebastian si zaumienil, že sa o tom dozvie viac. Nemohla sa tam predsa zjaviť len tak, z ničoho nič....




Laura sa začínala nudiť. Nedialo sa tu nič zaujímavé. Práve teraz mali úvodnú hodinu biológie. Profesorka povedala pár informácií a prikázala im, aby boli ticho. Tak len všetci sedeli a nemo sa pozerali pred seba. V očiach všetkých žiakov bolo vidno rešpekt a strach. Victoria jej pošepla, že sa jej všetci boja, lebo je veľmi prísna. Aj Alexandra im povedala, aby si na ňu dávali pozor. Vraj nie je dobré si ju pohnevať. A tak len všetci čušali a ani sa nepohli. Laura si prezrela Victoriu, ktorá sedela vedľa nej. Ten pohľad ju znepokojoval. Victoria vôbec nedýchala a čmárala si do zošita. Celá veľká stránka bola pokreslená rôznymi symbolmi. Ani jeden sa nezhodoval, na prvý pohľad to vyzeralo ako jedna veľká nezmyselná čarbanica. No keď ste sa prizreli bližšie a pozorne si to prezreli, zbadali ste obrázky. Laura vzala papier do rúk a pozorne si pozerala sestrinu kresbu. Po minúte zistila, že sa pozerá na Chantilly z vtáčej perspektívy. V strede bola kostolná veža a nad ňou poletoval upír.

Kto je to?

Vyslala k Victorii pátravú myšlienku.

Len kývla plecami, ešte sama nevedela kto to je. Vlastne ani nevedela, prečo tam toho upíra nakreslila. Proste sa jej tam hodil. Lepšie opodstatnenie ju nenapadlo.

Laura jej vrátila zošit a Victoria opäť začala niečo kresliť. Laura pohľadom vyhľadal Michaela. Začínal byť nervózny, ani sa mu nečudovala. Tiché sedenie nebolo jeho silnou stránkou. Patril k tým, ktorý boli závislí od nejakého diania okolo seba. Michael neustále pokukoval po chalanovi, vedľa ktorého sedel. Laura mu ani nemusela čítať myšlienky a vedela, že rozmýšľa či má prerušiť hrobové ticho v triede. Nakoniec sa rozhodol zostať ticho.

Laura si povzdychla. Očividne to bude oveľa ťažšie ako si najprv myslela. Hlavne tá vec s Victoriou. Dúfala, že jej krv Victorii pomôže, už sa blížila obedňajšia prestávka. Pozrela sa na hodinky. Ešte pätnásť minút a môžu to otestovať. Ako pozorovala sekundovú ručičku rozmýšľala o Victóriinej kresbe v zošite. Bolo veľmi zvláštne, že nevedela kto je ten upír, ktorý poletoval nad ich bývalým domovom. Victoria mala vždy na všetko vysvetlenie. Toto bolo prvýkrát, keď nevedela vysvetliť svoje konanie. Laura len dúfala, že tá kresba neznázorňovala niečo zlé. Ak to má symbolizovať nejaké nebezpečenstvo, je to veľmi zlé. Ak to na číhalo na nich v Chantilly, určite to príde sem. No to všetko boli len dohady. Pravdou však bolo, že kým žili vo Francúzsku, im nič nehrozilo. Určite bude musieť zistiť, čo tá kresba znamenala. Zaumienila si, že sa o tom porozpráva s Anne. Anne bola oficiálne ich slúžkou. No v skutočnosti to bolo trochu inak. Anne mala veľmi užitočnú schopnosť. Dokázala vycítiť, keď na nich čakalo nejaké nebezpečenstvo. Laura len dúfala, že to nie je to čo si myslí. To by bolo to najhoršie čo by sa mohlo stať. Nesmie na to myslieť. Nakoniec tá kresba nebola ničím výnimočná.

Teraz klameš sama sebe.

Hovoril jej vnútorný hlas. Laura vedela, že ten hlas má pravdu. No nebola ochotná pripustiť, že by ju mohla prenasledovať znovu...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Amami Amami | Web | 1. února 2010 v 16:09 | Reagovat

super kapitola ako obvykle

2 Kirawa Kirawa | Web | 17. června 2010 v 16:08 | Reagovat

táto poviedka je úplne úžasná ......kks normálne ľutujem že som o nej nevedela skôr :D

3 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 18:02 | Reagovat

super diel! naozaj! kedy už konečne narazí na sebastiana? som zvedavá, strašne!! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama