5. Opätovné stretnutie

28. února 2010 v 19:24 | Aiko
Ďalšia kapitola. Nejako mi ten koniec nevyšiel, ale čo sa dá robiť. Inak svoju tvorbu pridávam aj na stránku www.piste-povidky.cz Ak by ste ma tam chceli nájsť, tak som pod menom Aiko :)
Nox praesidium nostri







Laura slabo sykla bolesťou, keď Victoriine zuby prenikli cez jej alabastrovú pokožku na ruke. Victoria sa chcela odtiahnuť, ale Laura pokrútila hlavou.

Pokračuj.

Poslala jej myšlienku a zatvorila oči.

Sústredila sa len na dýchanie a nemyslela vôbec na nič. Aj keď ju to spočiatku bolelo, teraz necítila nič. Teda cítila len, že stráca kontrolu nad svojim telom. Nebola by si ani pomyslela, že Victoria bola tak veľmi smädná.

Victoria sa opäť cítila silná. Nemyslela si, že jej krv jej sestry dodá toľko sily. Niečo jej tu však nesedelo. Pozrela sa na nehybné telo svojej sestry. Mala privreté oči a opierala sa o stenu na záchodoch. Victoria sa pozorne započúvala, ale nepočula ani žiadne Laurine myšlienky. Laura sa zviezla k zemi a bezvládne ležala. Teraz už Victoria vedela, že to s tou krvou prehnala.

,,Do čerta!" zanadávala a zohla s k Laure, ktorá nehybne ležala na zemi. ,,Laura, Laura, počuješ ma?"

,,Sanguis," zašepkala Laura nečujne.

Victoriine uši to však počuli. Že ju to nenapadlo, musí jej dať svoju krv. Priložila si zápästie k ústam a jazykom si prešla po zuboch. V tom momente jej znovu narástli tesáky, ktoré jej medzičasom zmizli. Prehryzla si žilu a krvácajúcu ruku priložila k ústam svojej sestry. Musela konať rýchlo, aby sa rana nestihla zahojiť. Keď Laura zacítila krv okamžite začala piť. Po niekoľkých sekundách otvorila oči a zmätene sa pozrela okolo seba. Odstrčila od seba Victoriinu ruku a sadla si na sklopenú záchodovú dosku.

,,Čo sa stalo?" pozrela sa spýtavo na svoje dvojča.

,,No, trochu som to prehnala, a tak som ti musela dať trochu svojej krvi. Teda si si ju sama žiadala. Ležala si tu na zemi ako mŕtvola. Netušila som čo s tebou, ale zašepkala si, že chceš krv. Tak som ti dala svoju." V rýchlosti jej to vysvetlila.

,,Aha. Victoria, ja, nevedela som, že až tak veľmi trpíš?" stisla jej Laura ruku a pokúsila sa vstať.

,,Čo tým myslíš?" zmätene pokrútila hlavou.

,,Keď si mi dala svoju krv, videla som záblesky tvojich pocitov... Možno by si naozaj nemala chodiť do školy. Aspoň zatiaľ, dokým si nezvykneš na to, že viac nepiješ ľudskú krv."

,,Nemyslím si, žeby to pomohlo. Len by sme všetci zbytočne strácali čas. A ešte niečo Laura, neopováž sa niečo z dnešného dňa povedať rodičom alebo Gabrielovi!" zvýšila hlas.

Laura len prikývla a postavila sa na nohy.

Už by sme mali ísť. O desať minút nám začína ďalšia hodina.

Pomyslela si Laura a prešla k umývadlám.

Pustila studenú vodu a starostlivo si umývala zápästie pravej ruky, až do kým na ňom nebola ani stopa po krvi. Potom si opláchla tvár a mokrými prstami si viackrát prešla po kútikoch úst. Potom sa pozrela do zrkadla a pokúsila sa o úsmev. Na jej tvári nebola ani malinká kvapôčka krvi. Prehrabla si čierne vlasy a upravila si skrčené tričko.

,,Môžeme?" spýtala sa jej napätým hlasom Victoria, ktorá si len opláchla ústa studenou vodou. Ruky ju nezaujímali, keďže mala na bielom sivom tričku čierne bolerko s dlhými rukávmi.

,,Jasné, ale myslím, že by sme sa mali aspoň na chvíľu ukázať v jedálni. Všetci o nás určite hovoria. Keby niečo, tak sa vyhovoríme, že sme boli ešte na Wécku a to nás zdržalo. Veď je to v podstate pravda. No nie?" pozrela na svoje dvojča, prehodila si cez plece tašku s knihami a s miernym úsmevom odkráčala do jedálne.

Victoria ju len mlčky nasledovala. Nenapadlo ju, že Laura bude vidieť jej myšlienky, keď jej dá zo svojej krvi. Možno by ju to aj bolo napadlo, ale teraz nemala čas nad tým uvažovať. Vo chvíli, keď zbadala na zemi Laurino bezvládne telo, vôbec nevedela čo má robiť. Nemala ani len poňatia, čo by urobila, keby si Laura nepýtala krv. No vôbec si nemyslela, že ju vysaje úplne celú. Neuvedomovala si aká je v skutočnosti oslabená a smädná. No nevidela dôvod, aby nechodila do školy. Bude lepšiu pre ňu samu ak si to odtrpí teraz a potom už nebude mať žiadne problémy.

Pravdou však bolo, že z toho nemala najlepší pocit. Abstinovala len niekoľko dní a cítila sa úplne bezvládna. Mala pocit, že keby do nej niekto silnejšie buchol, spadla by na zem. Netušila čo sa bude diať, keď bude abstinovať omnoho dlhšie. Nakoniec sa možno len predsa neovládne a poruší svoj sľub. No na to teraz nechcela radšej myslieť.



Po chodbe sa každým smerom hmýrilo množstvo študentov. Každý jeden sa ponáhľal na svoju hodinu. Chodili po skupinkách alebo len osamote. Laura nazrela do rozvrhu, ktorý dostala ráno od riaditeľky. O dve minúty sa jej začínala angličtina. Nemala ani potuchy, kde je učebňa číslo 247.

,,Do čerta!" zanadávala potichu a pozrela sa okolo seba.

Všetci ju úplne ignorovali, nikoho ani len trochu nezaujímalo, že by mohla potrebovať jeho pomoc. Nasilu sa usmiala snažila sa tváriť normálne. Zhlboka sa nadýchla a zavrela oči. Práve keď okolo nej niekto prechádzal ich rýchlo otvorila.

,,Prepáč, ale kde nájdem učebňu číslo 247?" spýtala sa a pozrela sa dotyčnému do tváre.

Keď zbadala, koho práve oslovila, v údive vyvalila oči.

,,Veľmi rád ti ju ukážem, Laura." Prehovoril šokovaným hlasom Sebastian.

,,Sebastian?!" pozrela na neho znovu, ale tento raz vydesene Laura.

Zostala stáť na mieste a nemo na neho pozerala. Nemala ani len potuchy, čo má spraviť. Aj Sebastian bol veľmi prekvapený nečakal, že je stretne v takejto situácii. V nemocnici si sľúbil, že ju nájde a poďakuje sa jej. Teraz tu len stál a pozeral na ňu ako na zjavenie. V jej očiach si všimol niečo zvláštne. Boli plné strachu a ešte niečoho iného. No nedokázal identifikovať.

Laura potriasla svojimi čiernymi vlasmi a pokúsila sa o úsmev.

,,Myslím, žeby sme už mali ísť, inak zmeškám hodinu." Povedala priduseným hlasom.

,,Jasné, aké je to číslo?" tiež mierne potriasol hlavou Sebastian.

,,247"

,,Fajn, tak teda, poď za mnou." Povedal a vykročil po chodbe.

Laura ho mlčky nasledovala. Nevedela čo by mu mala povedať. Mala pocit, že Sebastian je chce niečo povedať. Pravdepodobne poďakovať, ale z jej neznámych príčin to neurobil. Vedela, že na ňu má určite množstvo otázok, na ktoré chce poznať odpovede. Laura však nemala ani len najmenšie poňatie ako by mu mala odpovedať. Vlastne to bolo veľmi jednoduché. Stačilo by povedať:

,,Vieš, Sebastian, som upír. Ale nie som zlá, keďže nedokážem spať, tak po nociach poletujem po oblohe a likvidujem rôznych vrahov a zločincov. Keď som bola na prvej obhliadke v Salt Lake City, tak som začula tých chlapov ako sa ti vyhrážajú. Tak som zišla dole na zem a zabila som ich. Potom som ťa na chvíľu vzala k nám domov, pretože som sa nemohla len tak zjaviť v nemocnici s krídlami. Potom, keď vyšlo slnko, som ťa spolu s mojimi rodičmi odviezla do nemocnice, aby sa tam o teba postarali."

Trpko sa usmiala. Vysmial by ju a pomyslel by si, že sa úplne zbláznila...

,,Sme tu," vytrhol ju z myšlienok Sebastian.

,,Ďakujem ti, nebyť teba, tak tu blúdim aj celý deň. Táto škola je hotové bludisko." Poďakovala mu Laura a jemne sa na neho usmiala.

,,To je v poriadku, bola to úplná maličkosť. Spravil by som to kedykoľvek. Nie je to nič v porovnaní s tým, čo si urobila ty." Opätoval jej Sebastian úsmev. ,,Ale teraz by som mal naozaj už bežať, lebo to budem ja, kto zmešká hodinu." Povedal a pobral sa na odchod.

Laura vchádzala do triedy a práve keď zvonilo, vykukla z triedy a zvolala:

,,Sebastian!"

,,Áno, Laura." Otočil sa k nej.

,,Naozaj ti veľmi pekne ďakujem."

,,Nič to nebolo, ty si mi zachránila život a ja ti to budem odplácať do konca života." Zvolal za ňou a zmizol za rohom.



Laura vošla do triedy a pobrala sa k dievčaťu, ktoré malo v lavici voľné miesto. Pri lavici zastala a znovu nasadila svoj kúzelný úsmev.

Kúzelný, pretože to nebol úplne normálny úsmev. Keď sa tak usmiala na nejakého človeka, bol ochotný urobiť pre ňu čokoľvek. Niekedy to dokonca zaberalo aj na niektorých upírov. Ten úsmev bol doslova zázračný. Laura si uvedomovala jeho silu a čo všetko s ním môže urobiť a dosť často ho aj využívala. Rodičom sa to veľmi nepáčilo, ale ona si už zvykla na to, že pri jeho použití dostane vždy to, čo chce.

,,Máš voľné?" spýtala sa a dotkla sa voľnej stoličky.

,,Samozrejme, sadni si." Opätovalo jej blonďavé dievča s modrofialovými očami úsmev.

Práve keď si Laura sadla vošiel do triedy profesor. Mal strapaté vlasy a na dlhom nose okuliare. V rukách mal množstvo papierov a kníh, tie rýchlo zhodil na stôl a vytriasol si ruky. Potom rýchlo pohľadom prebehol po všetkých tvárach v triede a zastavil sa na Laure.

,,Á, áno, vy musíte byť určite Laura Angiolieriová." Ukázal na ňu dlhým prstom.

,,Áno, pane." Povedala Laura s jemným úsmevom a znovu sa postavila.

,,Takže mládež, správajte sa k slečne Angiolieriovej slušne a očakávam od vás, že keď bude mať nejaký problém, tak jej vždy pomôžete. Ja mám veľa práce, takže sa pokúste ma nerušiť. To je všetko, Laura, môžete sa posadiť." Povedal profesor, sadol si za stôl a vzal do rúk najhrubší zväzok a pustil sa do práce.

,,Ja som Selly," predstavilo sa dievča, ku ktorému si Laura sadla.

,,Laura, ale to už vieš. Rada ťa spoznávam." Usmiala sa Laura a podala milej blondínke ruku.

,,Prepáč mi tú drzosť, ale tvoje priezvisko je veľmi zvláštne. Teda viem, že ste sa sem prisťahovali z Francúzska, ale to priezvisko mi pripadá skôr talianske. Vieš ja totižto Taliansko milujem. Keď dokončím školu, chcela by som tam ísť bývať." Hovorila Selly s rozžiareným pohľadom.

,,To je v poriadku. Áno naozaj sme sa prisťahovali z Francúzska, ale obaja moji rodičia pochádzajú z Talianska. Konkrétne z Florencie. A Taliansko je naozaj úchvatná krajina, veľmi rada tam chodím." Prikývla Laura hlavou.

,,Niekedy by sme tam teda mohli zájsť spolu. Čo myslíš?" spýtala sa nadšene Selly.

,,Prečo nie, to by mohlo byť skvelé." Zasmiala sa Laura.

Laura sa už nevedela dočkať, kedy znovu navštívi Florenciu, svoje rodné mesto. Znovu zacíti vôňu ich domu. Viaže sa naň obrovské množstvo spomienok. Spomienok na detstvo, na to ako vyrastala, nato ako trénovala svoje schopnosti. Na to ako sa stávala mocnou. Jej izba, kde sa ako dieťa hrávala so svojou sestrou a bratom.

Zasnene sa usmiala. Keby to tak mohla zažiť ešte raz. Znovu byť tým malým dievčatkom, ktoré ešte nepoznalo nebezpečenstvá tohto života. No čas sa vrátiť nedá. Nie je to možné vo svete ľudí a rovnako je to nemožné aj vo svete upírov. Aj keď vďaka svojim schopnostiam dokázali množstvo vecí, ovládnuť čas nedokázali.


Selly sa skúmavo zahľadela na Laurinu ruku. Mala na nej odtlačok zubov.

,,Preboha, čo sa ti to stalo?" spýtala sa jej vydeseným hlasom a dotkla sa jej ruky.

Laura sa zahľadela na miesto svojej ruky, na ktoré Selly upierala svoje oči. Rysovala sa tam jazva.

Do čerta!

Zanadávala v duchu a znovu sa kúzelne usmiala.

,,Ach to je z detstva. Keď som mala asi päť rokov, moja sestra ma uhryzla. Boli sme veľmi nezbedné deti." Zakryla si rukou jazvu.

,,Aha, ja vlastne ani neviem prečo ma to tak vydesilo. Ale tá jazva vyzerá nejako zvláštne. Asi mi preskakuje." Tiež sa usmiala Selly a zahľadela sa von oknom.

Laura sa nepokojne zahniezdila na stoličke. Nechápala, čo má tá jazva znamenať. Veď to nebolo možné. Jej rany sa vždy okamžite hojili a nikdy po nich nezostala ani malinká stopa. Nemala ani poňatia, čo do má znamenať, ale mala veľmi silný pocit, že niečo nie je v poriadku. Najprv tá kresba, teraz tá jazva. Musí zistiť čo sa deje a to čo najskôr.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Amami Amami | Web | 1. března 2010 v 16:20 | Reagovat

nádhera

2 Cute Strawberry ♥ Cute Strawberry ♥ | Web | 1. března 2010 v 19:43 | Reagovat

Wawas supeeer!

3 olalaa olalaa | Web | 7. března 2010 v 17:21 | Reagovat

Ahooj nechceš spřátelit ? :)

4 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 18:11 | Reagovat

fúha, niečo bude z Victoriou! blýska sa na horsie časy? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama