6. Čo sa to vlastne deje?

8. března 2010 v 14:06 | Aiko
Čo sa to vlastne deje?
Nox praesidium nostri







Keď sa vrátili domov, Laura hneď utekala za Ann. Tá práve ukladala veci v príjmacom salóne. Keď si všimla Laurin výraz, nechala svoju prácu tak a podišla k nej.

,,Slečna, ste v poriadku?" spýtala sa starostlivo.

Ann mala vyše 300 rokov a kým bola ešte človek, pracovala ako pestúnka u jednej významnej rodiny na severe Talianska. Upírkou sa stala, keď mala okolo 25 rokov.

,,Nie, nie som v poriadku. Ann, povedz mi, necítila si niečo zvláštne od kedy sme sem prišli?" zúfalo sa na ňu pozerala.

,,Ako to myslíte?" nechápavo pokrútila Ann hlavou.

,,Deje sa tu niečo zvláštne, neviem ti to opísať. Myslela som si, že by práve ty mi budeš vedieť povedať čo."

,,Zvláštne? Ako to myslíte?"

,,Victoria znovu kreslila, nakreslila Chantilly, ale to nie je všetko. Nad kostolnou vežou poletoval upír. Problémom však je, že Victoria nevie, kto ten upír je. A ty predsa vieš rovnako ako ja, že ona má vždy na všetko odôvodnenie."

,,To je naozaj zvláštne, ale naozaj si nemyslím, že by na nás číhalo nejaké nebezpečenstvo. Čo myslíte, kto by ten upír mohol byť?" spýtala sa zvedavo Ann.

,,Nenapadá ma nik iný ako Alýra. Prípadne niekto koho poslala ona. Už dávno sa neobjavila. A ona na seba nikdy nenechá dlho čakať. Jedného dňa sa jej budem musieť postaviť a Ann, mám taký pocit, že ten deň sa blíži." Spustila nešťastne Laura plecia.

,,Ak niečo zacítim, tak Vám dám okamžite vedieť. Na to sa môžete spoľahnúť. Teraz, ak ma ospravedlníte, mám ešte prácu." Objala Lauru okolo pliec a vrátila sa ku krabiciam, ktoré musela vyložiť.

,,Samozrejme a Ann, prosím nehovor nič z tohto rozhovoru mojim rodičom. Ja sa s nimi porozprávam sama.


Laura pomaly vyšla na poschodie do svojej izby a zhodila sa na posteľ. Odkopla z nôh tenisky a zavrela oči. Stále mala taký zvláštny pocit.

,,Au," zašepkala a pošúchala si jazvu na predlaktí.

Trochu nadvihla ruku a pozorne sa dívala na jazvu, ktorú zanechali Victoriine zuby. Chvíľu ju obzerala zo všetkých uhlov, no napokon to vzdala. Sama na nič nepríde a rodičom nič povedať nemôže. No s jednou osobou by sa len predsa o tom mohla porozprávať. Aj tak s ním musí hovoriť kvôli Sebastianovi. To že ho stretla v škole, ju úplne vykoľajilo. Niečo také naozaj nečakala.

,,Do čerta, do čerta, do čerta!!!" nadávala nešťastne.

Všetko sa jej vymyká z pod kontroly. Rýchlo prešla ku skrini a buchla do nej päsťou. Mala chuť plakať, no jej telo nebolo schopné tie slané kvapky vyprodukovať. Obzrela sa po izbe a pohľadom hľadala mobil. Keď ho po nekonečnej minúte našla, okamžite vytočila Gabrielovo číslo.

,,No tak, zdvihni to! Zdvihni to!" nervózne pochodovala po izbe.

,,Haló, Laura?" ozval sa z telefónu Gabrielov vystrašený hlas.

,,Gabriel! Chvalabohu. Kde si? Musím sa s tebou okamžite stretnúť." Vychrlila na neho Laura.

,,Čo sa deje? Stalo sa niečo? Ste v poriadku?" pýtal sa mierne zdeseným hlasom.

Aj keď sa pýtal či sú v poriadku, mal na mysli to, či ich niekto neodhalil.

,,Sme v poriadku, ale niečo s tebou musím súrne prebrať."

,,V poriadku, o hodinu môžem byť u vás doma."

,,Nie, potrebujem byť s tebou sama. Stretneme sa na námestí."

,,Dobre, tak o hodinu na námestí. Ja ťa nájdem."

,,Budem ťa čakať." Zložila Laura telefón a prešla k šatníku.

Blesku rýchle vytiahla pohodlné rifle, čierne tričko s pomerne roztrhaným chrbtom a na to si ešte obliekla farebnú mikinu. Tú si pred lovom vyzlečie. Zbehla dolu schodmi a takmer vrazila do svojho otca.

,,Kam si sa vybrala Laura?" pozrel na ňu s mierne nadvihnutým obočím.

,,Idem sa prejsť do mesta a potom pôjdem na lov." Povedala s úsmevom. ,,Dúfam, že to nevadí."

,,To je v poriadku, len vyzeráš akosi čudne. Si v poriadku?"

,,Áno, to len tá škola ma trochu vyčerpala. Je tam predsa len veľa ľudí a to nikdy nie je veľmi dobré pre kohokoľvek z nás." Povedala na vysvetlenie.

,,To teda nie je. Čo tvoja sestra, ako to zvláda?"

,,Je to ťažké, ale naozaj sa snaží. Naozaj by bolo skvelé, keby to zvládla."

,,To áno, to by bolo naozaj skvelé." Jemne sa usmial Marcus.

,,Oci?"

,,Áno, zlatko?" obrátil na ňu svoje čierne oči.

,,Ľúbim ťa," povedala Laura a objala ho.

Marcus ju pevne stisol v náručí a tvár si zaboril do jej vlasov.

,,Aj ja ťa veľmi ľúbim, srdiečko." Pobozkal ju do vlasov.

,,Musím už ísť." Pobozkala ho tiež na líce, Laura.

,,Dávaj si pozor." Povedal ešte Marcus a pozeral sa ako jeho milovaná dcéra mizne na príjazdovej ceste.






Marcus sa ešte chvíľu pozeral na príjazdovú cestu, no napokon predsa len vošiel do domu. Pobral sa do miestnosti, ktorá mala slúžiť ako knižnica. Zatiaľ v nej boli len police a na zemi boli škatule s knihami.

Pohodlne si sadol do kresla a zadíval sa von oknom. Vedel, že mu Laura niečo tají, no rozhodol sa nechať to tak. Keď bude chcieť, tak mu to povie sama. Za tie roky už zistil, že nemá cenu Lauru do niečoho nútiť. Laura je veľmi silná osobnosť a od nikoho si nedá rozkazovať. No na rozdiel od jej dvojčaťa Victorie, aspoň rady ostatných vypočula.

Aj keď boli dvojičky, boli také odlišné. Hoci výzorom boli ako jedna osoba, teda až na tie oči, povahou boli úplne odlišné. Zatiaľ čo Laura, boli vždy pokojná a správala sa rozumne, Victoria bola veľmi prchká a veľmi často sa riadila len svojimi inštinktami. No aj Laura mávala chvíle, keď sa nechala zmietať svojou loveckou mysľou. Tie chvíle nemal nikto rád. Vždy to bolo veľmi nebezpečné. Všetci videli, že Lauru tie výbuchy zlosti veľmi trápia, ale žiaľ, nedokázala ich ovládať, teda aspoň zatiaľ.

Marcus s Catherin len dúfali, že čoskoro ich dcéra nájde cestu, ako to vyriešiť.

,,Čo tu robíš, tak sám?" objala ho odzadu Catherin.

,,Trochu premýšľam," povedal a pobozkal svoju manželku na ruky, ktorými ho objímala.

,,Aj ty vieš, že nám Laura niečo tají, však." Nebola to otázka, len konštatovanie.

,,Som jej otec, vidím keď sa s ňou niečo deje. No musíme počkať kým prehovorí sama." Povedal Marcus a zodvihol sa z kresla.

,,Máš pravdu, nemá zmysel vyzvedať, raz za nami príde sama." Prikývla Catherin hlavou a prešla k oknu, ktoré sa tiahlo takmer po celej stene. ,,Povedala ti kam išla?"

,,Nie, povedala len, že sa ide prejsť po meste a potom pôjde na lov. Vraj ju tá škola pripravila o sily." Potriasol záporne hlavou Marcus.

,,Myslíš, že to bol dobrý nápad poslať ich do školy? Michael sa tam nesmierne nudí, Victoria sa ešte nevie ovládať a Laura, pre tú je to tiež ťažké."

Marcus v okamihu stál pri svojej žene a privinul si ju na hruď.

,,Dúfam, že sme spravili dobre. Ver mi, láska, nie je to pre mňa jednoduché pozerať sa na to, ako sa naše deti trápia. No nemôžeme ich izolovať od sveta." Povedal a pobozkal Catherin na pery.

,,Ľúbim ťa, Marcus." Zašepkala Catherin a bozk mu opätovala.

,,Aj ja teba, viac ako vlastný život." Usmial sa Marcus a objal svoju manželku.





Laura sedela na lavičke a čakala na Gabriela. Začínala byť mierne nervózna. Práve keď sa chcela postaviť objavil sa za ňou.

,,Konečne," vydýchla si Laura.

,,Čo sa deje? V telefóne si znela veľmi rozrušene. Určite je všetko v poriadku?" skúmal ju Gabriel pohľadom.

,,Nie, nič nie je v poriadku, Gabriel. Deje sa tu niečo veľmi zvláštne a ja neviem čo to je." Pokrútila Laura nešťastne hlavou.

,,Nerozumiem." Spustil Gabriel plecia.

Laura sa zhlboka nadýchla a porozprávala Gabrielovi o tom, čo Victoria nakreslila v škole.

,,Takže nemá ani len najmenšie tušenie, kto by ten upír mohol byť." Gabriel sa posadil na lavičku, na ktorej sedela Laura. ,,Ja osobne si myslím, že by to naozaj mohla byť Alýra, alebo niekto, kto tu je na jej povel. Naozaj by si sa mala o tom porozprávať s rodičmi."

,,Nie, nechcem ich tým zaťažovať. Len teraz sme sa sem prisťahovali. Nechám tomu trochu času."

,,Fajn, sprav čo uznáš za vhodné. Ja ti to do toho nebudem nič hovoriť."

,,Ďakujem, naozaj si to veľmi cením Gabriel. Je tu však ešte niečo." Sklopila Laura pohľad.

,,No tak, hovor. Počúvam." Naklonil sa k nej.

,,Stretla som Sebastiana." Povedala takmer nečujne.

,,Čože? Laura, niečo si mi predsa sľúbila. Ja viem, že som ti už veľakrát povedal, že ti nebudem hovoriť do tvojho života, ale myslel som si, že toto chápeš."

,,Ja viem, naozaj si plne uvedomujem, že je to nebezpečné. No ja som ho nehľadala, ide o to, že chodíme na tú istú školu. Stretla som ho úplne náhodou."

,,Aha, prepáč. Čo teda mieniš robiť?"

,,Ja naozaj neviem, nečakala som, že ho stretnem." Zvesila nešťastne hlavu. ,,Naozaj už neviem, čo mám robiť. Deje sa toľko vecí a ja...ja to naozaj nezvládam."

,,Ach, Laura. Poď sem." Pritiahol si ju Gabriel k sebe. ,,No tak, neboj sa, nejako to zvládneš. A ak budeš čokoľvek potrebovať, kedykoľvek sa na mňa môžeš spoľahnúť."

,,Ďakujem," zašepkala Laura a položila si hlavu na Gabrielovo plece.

Gabriel si ju pevne privinul k sebe. Zaboril si tvár do jej vlasov a vdychoval ich vôňu.

,,Ešte to spolu preberieme, ja ti pomôžem, na to sa môžeš spoľahnúť." Povedal a palcom jej jemne nadvihol hlavu a prinútil ju pozrieť sa mu do očí. ,,Veríš mi?"

,,Áno, verím." Zašepkala Laura a znovu sklopila pohľad.

,,Tak potom vieš, že sa na mňa môžeš spoľahnúť. Spravím všetko, čo bude v mojich silách aby som ti pomohol. No teraz by sme mali asi ísť, o niekoľko minút zapadne slnko a na oblohe sa zjaví mesiac." Pozorne sa zadíval na oblohu, ktorá sa postupne sfarbovala.

Laura sa bez slova postavila a tiež sa zadívala na oblohu.

,,Odprevadím ťa domov?" spýtal sa Gabriel.

,,Nie, idem na lov. Dnešok ma veľmi vyčerpal." Povedala a chytila sa za zápästie na ktorom sa črtala jazva.

,,Tomu nerozumiem." Pokrútil hlavou Gabriel.

,,To je ten problém, nerozumiem tomu ani ja sama." Nešťastne zavrtela hlavou Laura.

Chcela pokračovať, ale v tej chvíli zazvonil Gabrielovi mobil.

,,Prepáč, ale musím to zdvihnúť."

Laura si znova sadla a uprela pohľad na červeno oranžovú oblohu. Po krátkej chvíli ju vyrušil Gabrielov hlas.

,,Laura, je mi to ľúto, ale musím súrne odísť. Práve mi volal Rafael, musíme okamžite niečo vybaviť. Vadilo by ti, keby sme tento rozhovor dokončili inokedy?" pozrel na ňu s miernymi obavami.

Videl, že ju niečo trápi a len veľmi nerád od nej odchádzal. Trápilo ho, keď videl, že je taká utrápená.

,,To je v poriadku, len bež." Pokúsila sa o úsmev Laura.

,,Dobre teda, aj ty sa ponáhľaj. Slnko je už takmer za obzorom." Tiež sa slabo usmial Gabriel.

Laura sa znovu postavila a podišla ku Gabrielovi.

,,Naozaj ti veľmi ďakujem. Si jediný s kým sa môžem porozprávať úplne o všetkom."

,,Nie je zač, som tu vždy pre teba a teraz sa ponáhľaj." Povedal láskavým hlasom a pevne ju objal. ,,Neboj sa bude to v poriadku." Pobozkal ju do vlasov.

,,Chcela by som tomu veriť," slabo si povzdychla. ,,Naozaj by sme mali ísť. Maj sa Gabriel."

,,Dávaj si pozor." Pohladil ju po líci.

,,Neboj sa o mňa." Zašepkala Laura, letmo ho pobozkala na líce a ponáhľala sa preč.




Sebastian išiel práve domov, keď sa mu zazdalo, že v blízkosti fontány vidí niekoho známeho. Podišiel bližšie a v údive musel zalapať po dychu. Nemohol uveriť tomu čo videl.

Na lavičke sedela Laura s akýmsi mužom a o niečom sa rozprávali. Zrazu si ju ten neznámy muž privinul k sebe a Laura si zložila hlavu na jeho plece. Muž si ju pevnejšie pritisol k telu a tvár si zaboril do jej čiernych vlasov. Niečo jej povedal a potom jej palcom nadvihol bradu. Sebastian si myslel, že ju ide pobozkať, no ten muž len znovu niečo povedal a obaja sa postavili. Chystali sa odísť no v tom mu zazvonil mobil a tak si Laura znovu sadla. Keď dotelefonoval obrátil sa k Laure a čosi jej povedal. Laura sa náhle zatvárila sklamane, postavila sa a podišla k tomu chlapovi. Ten ju znovu objal a pobozkal ju do hustých vlasov. Potom Laura niečo zašepkala, pobozkala toho muža na líce a ponáhľala sa preč.


Sebastianovi sa zakrútila hlava, nemohol uveriť tomu, čoho bol svedkom.

To predsa nemôže byť pravda.

Pomyslel si zdrvene a pomalým krokom sa pobral domov.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Amami Amami | Web | 8. března 2010 v 15:21 | Reagovat

no vidíš že si tam zvládla vtrepať aj Sebastiána... ja som verila že to dokážeš... a PLS keď si toto tu prečítaš tak mi pls prezvoň... díkes

2 Nikyta* Nikyta* | Web | 9. března 2010 v 20:08 | Reagovat

no dovol..prej já a mrcha..=DDDD a ta mrcha ti má dělat dess..=DD

3 olalaa olalaa | Web | 11. března 2010 v 20:13 | Reagovat

To je uplně fuča :) Nějakej zajímavej obrázek :) Jinač se spřátelím rááda :)

4 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 18:18 | Reagovat

chudák, aký sklamaný! hádam sa to vyrieši, no nie? a som zvedavá, aké im hrozí nebezpečenstvo! idem ďalej :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama