Nič pekné netrvá večne

12. března 2010 v 16:25 | Aiko
Bol slnečný júlový podvečer. Slnko sa pomaly strácalo za oblakmi a ľudia z parku sa zberali domov. Oni odchádzali, ale prichádzali ďalší. Tí ktorí chceli pozorovať nádherné farby zapadajúceho slnka. Spolu s nimi sa tu objavila aj mladá dievčina. Mohla mať tak osemnásť rokov.

Bola oblečená v sivom tričku s kapucňou a v úzkych čiernych nohaviciach. Na nohách mala čínske tenisky. Sadla si k obrovskému dubu a zadívala sa na oblohu. Zo slnka sa stávala len tmavooranžová guľa, ktorá sa postupne zmenšovala, až napokon úplne zmizla. Dievča sa postavilo a oprášilo si chrbát. Obzrela sa okolo seba a mierne sa usmiala. Milovala toto miesto, kedysi tu trávila takmer celé dni. No samozrejme, že tu nebývala sama. Chodila sem s chlapcom, ktorého milovala. Bol to ,,ich park". Ešte raz si obzrela park, ponorený do závoja tmy. Dala si na hlavu kapucňu a pomalým krokom sa pobrala preč. Myslela si, že kráča celkom sama, no opak bol pravdou.




Niekoľko metrov za jej chrbtom kráčal mladý chlapec. Bol takmer celý v čiernom a cez čelo mal prehodenú ofinku. Ľudia ho nazývali len Emák a on si na to už za tie roky celkom zvykol. Nerezal si žily a ani nenosil čiernu linku, proste mu takýto výzor vyhovoval. V čiernych veciach sa cítil dobre. Odrážali jeho pocity, jeho samotu a jeho nechuť k životu. Ale keď uvidel toto dievča, niečo sa v ňom pohlo. Možno jej pohľad, pohľad, ktorý vyzeral úplne bežne, no predsa bol iný. Niečo sa v ňom skrývalo a on to túžil odhaliť. Pomaly kráčal za ňou a nechal sa unášať myšlienkami.



Samantha si slabo povzdychla. Tak veľmi jej chýba, prešli takmer štyri roky a ona stále nemôže uveriť, že tu nie je. Už nikdy jej nepovie, že ju ľúbi. Už nikdy ju nepohladí po tvári a nikdy jej nenadvihne kútiky úst so slovami: ,,Usmej sa na mňa Sam." Nemohla tomu uveriť, bolo to také nečakané, nikdy by si ani len nebola pomyslela, že o neho príde takým spôsobom. Napadlo by ju čokoľvek, ale na toto by nepomyslela ani v tej najhoršej nočnej more....

Už je skoro na mieste. Vidí bránu, cez ktorú prechádza už vyše troch rokov, každý jeden deň. Skladá si kapucňu a prstami si prehrabuje vlasy, ktoré jej v miernych vlnách splývajú na chrbát. Prechádza popod bránu a poberá sa kľukatou, už vychodenou cestičkou. Keď príde
k tomu miestu klesne na kolená a z oka sa jej vykotúľala osamelá slza.

,,Chýbaš mi", zašepká a prstami prejde po písmenách vyrytých na chladnom kameni.




Chlapec sa zarazil, keď si všimol kam to dievča mieri. S prekvapeným výrazom sa pozeral ako zastavila pred masívnou bránou a zložila si kapucňu. V tej chvíli jej na úzky chrbát klesli vlasy. Rýchlo si ich prehrabla štíhlymi prstami a prešla popod bránu. Mark uvažoval, či má ísť za ňou alebo sa otočiť a vrátiť sa do prázdneho bytu. Nakoniec, predsa len tiež prešiel cez bránu a pred ním sa rozprestrel obrovský cintorín. Obzeral sa okolo seba a pohľadom hľadal to dievča. Netrvalo mu to dlho, keďže na cintoríne už nebolo živej duše. Zbadal ju ako kráča po kľukatej cestičke. Jej krok sa výrazne spomalil a zrazu padla na kolená vedľa mramorového náhrobku. Vystrela ruku a prešla po písmenkách vyrytých na kameni.


Slová však neboli vryté len na kameni, ale boli vyryté aj na jej srdci. Tie slová jej nedali spávať. Kvôli nim sa budila v noci celá spotená a márne hľadala náruč, v ktorej by sa mohla schúliť. Náruč, v ktorej by sa cítila bezpečne.

,,Prečo si odišiel len ty, prečo si ma tu nechal úplne samu?" šepká a z očí sa jej kotúľajú ďalšie slzy.


Zrazu Mark pocíti silné nutkanie niečo povedať. Nedokáže sa na to dievča pozerať a vidieť ako trpí.

,,Určite nie si sama." Vykĺzlo mu z úst.

Samantha sa zháčila a v momente vyskočila na rovné nohy.

,,Prepáč, nechcel som ťa vydesiť." Zašepkal Mark.

,,Ja, nevedela som, že tu niekto je. O takomto čase je to tu už vždy prázdne." Tiež šeptom povedala Samantha.

Na tomto mieste vždy šepkala, nikdy tu nahlas nepreriekla ani slovo. Cintorín v nej odjakživa vyvoláva zvláštny pocit.

,,Takže sem chodíš často, keď máš o tom taký prehľad." Slabo sa usmial.

,,To nie...Vlastne áno, chodím sem už takmer štyri roky, každý deň."

Nevedela prečo sa s týmto chalanom púšťa do reči. Odkedy sa stala tá nehoda, takmer s nikým nehovorila. Stala sa samotárkou, rozprávala len, keď ju vyzvali. A ani vtedy jej odpovede neboli veľmi siahodlhé. No už ju unavovalo dusiť všetky tie pocity v sebe. Už ďalej nevládala zadržiavať ten boj vnútri. Jej sila sa postupne začala strácať. Chcela sa oslobodiť od myšlienok vo svojej hlave. A teraz tu stál tento chlapec a očividne chcel vedieť čo sa deje. Videla na ňom, že sa na to nepýta len zo slušnosti, ale naozaj sa o to zaujíma. Od kedy sa stala tá nehoda, ľudia sa jej stále pýtali len na to isté.

Si v poriadku? Môžem ti nejako pomôcť? Neboj sa Samantha, to bude dobré. Časom sa to všetko zahojí, len musíš byť silná...

Ale ona silná byť nechcela. Unavovalo ju tváriť sa, že je všetko v poriadku. Chcela zomrieť, chcela byť znovu s ním, už navždy.

,,Prečo?" pýta sa Mark prekvapeným hlasom.

Dievčatá ako ona predsa netrávia svoj čas na cintoríne. Sú vonku so svojimi kamarátkami a tvária sa, že im patrí celý svet. No toto dievča nie je ako ostatné, ktoré videl. Skrýva sa v nej niečo zvláštne. Hlboko vo svojom srdci ukrýva niečo, čo si veľmi stráži a Mark nikdy po ničom netúžil tak silno, ako v tejto chvíli. Chcel poznať dôvod jej sĺz. Chcel vedieť prečo sa v jej krásnych mladých očiach odráža toľká bolesť.

,,To je na dlhé rozprávanie." Zašepká Samantha a sklopí pohľad.

,,Ja mám dosť času." Odpovedá s miernym úsmevom Mark.

,,No ja nemyslím, že by si to chcel počuť." Pokrúti záporne hlavou.

,,A ja si zase nemyslím, že by si si to mala nechávať len pre seba." Hovorí na oplátku Mark.

,,Nezdá sa ti, že si nejaký drzý?" pokúsi sa o úsmev Samantha.

,,No vidíš, vieš sa aj usmiať." Spokojne prikývne hlavou Mark. ,,Poď, prejdeme sa."

,,Ja neviem..."

,,No tak, prosím." Pozerá na ňu Mark šteňacími očami.

,,Tak, dobre teda, ale len na chvíľu."

,,Skvelé, tak ja ťa teda odprevadím domov." Usmial sa spokojne Mark a vykročil po cestičke, ktorou sem prišiel.

Samantha sa poslednýkrát pozerá na náhrobok.

Ľúbim ťa.

Pomyslí si a nasleduje chlapca von z cintorína. Keď sú už pred jeho bránou, bez slova si zastrčí ruky do vrecák a so zamysleným pohľadom kráča po tmavej ulici.

,,O čom premýšľaš?" spýta so zvedavým tónom Mark.

,,O tom, aký je život pominuteľný. Ani sa nenazdáš a stratíš osobu, na ktorej ti záležalo viac, ako na vlastnom živote. To predsa nie je spravodlivé." Povie, tento krát už nahlas.

,,Život nie je fér, no ako vidím, tak ty to sama vieš dobre. Ba možno dokonca aj lepšie ako iní ľudia." Hľadí na ňu skúmavým pohľadom.

Samantha mlčí. Aj tak nevie čo povedať. Toho chlapca pozná len pár minút a už s ním hovorí o takých veciach. To sa jej predsa vôbec nepodobá...

,,Prepáč, to som asi nemal hovoriť." Ospravedlní sa Mark.

,,To nič, máš pravdu. Ja len nechcem o tom hovoriť. Je to ťažké a bolí to. Tak veľmi to bolí, že na to nedokážem ani pomyslieť, ale aj tak ma to prenasleduje každučký jeden deň." Pokrúti nešťastne hlavou.

Mark len prikývne hlavou, že chápe.

,,Stratil si už niekoho, koho si miloval?" spýta sa ho so záujmom Sam.

,,Nie, ale viem si predstaviť aké to je."

,,O tom dosť pochybujem. Nikto nevie aké to je, ten pocit samoty a prázdna spoznáš len vtedy, keď to zažiješ na vlastnej koži."

,,Asi máš pravdu." Prikývne Mark.

,,Určite ju mám. Ver mi, hovorím to z vlastnej skúsenosti. Kedysi som nebývala takáto. Bola som plná života a radosti. Teraz som duševne mŕtva." Sklopí nešťastne pohľad.

,,Možno sa tvoja duša raz vráti." Povie zamysleným hlasom Mark.

,,O tom pochybujem. Vzal si ju totižto niekto so sebou." Odpovie vážnym hlasom.

Chvíľu kráčajú v absolútnom tichu. Samantha premýšľa nad svojou ,,stratenou" dušou. Mark zase o tom, čo sa práve dozvedel. Nikdy by si nebol pomyslel, že stretne dievča, ktoré bude toho toľko vedieť o živote a pri tom bude taká mladá. No aj keď mohla mať maximálne devätnásť rokov, vedel, že v skutočnosti je oveľa staršia. Teda s tým čo zažila, by pokojne mohla byť aj starenkou čakajúcou na posledný deň.

,,Už sme tu," preruší to ticho Samantha.

,,No vidíš, zvládli sme to." Mierne sa usmeje Mark.

,,Rada som ťa spoznala, bolo fajn znovu sa s niekým porozprávať, a to bez toho, že by sa ten druhý do toho rozhovoru nútil."

,,Akoby si takých rozhovorov v posednej dobe zažila už veľa."

,,Viac než dosť, na to sa môžeš spoľahnúť."

,,Môžeš mi o tom porozprávať niekedy inokedy. Teda ak budeš chcieť." Povie takmer nečujne Mark.

,,To by mohlo byť fajn, rada sa s tebou ešte niekedy porozprávam."

,,Výborne, niekedy sa stretneme v parku." Usmial sa na ňu úsmevom, ktorý majú len malé deti a pobral sa na odchod.

,,Počkaj!" zvolala za ním Samantha. Veď ani neviem ako sa voláš."

,,Už som si myslel, že sa ani nespýtaš. Volám sa Mark." Zvolal so širokým úsmevom.

,,Ja som Samantha." Zakričala a vybehla po schodíkoch vedúcim do domu jej rodičov.




Ako vždy rodičia neboli doma. Už si na to zvykla. Z počiatku s ňou ostávali doma, ale keď sa ani po pol roku nič nezmenilo, usúdili že to nemá zmysel. Znovu začali prijímať pozvánky na rôzne večierky, a tak bola Samantha po príchode zo školy takmer vždy doma sama. Jej to takto vyhovovalo. Aspoň nikto nepredstieral, že ho zaujíma ako sa má a či je všetko v poriadku. Ale dnešok, dnešok bol iný. No nie len dnešok, Samantha vedela, že dneškom sa to len začalo. S úsmevom na tvári vošla do kúpeľne a dala si teplú sprchu. Keď si umyla zuby a rozčesala mokré vlasy, vliezla do postele a po viac ako troch rokov zaspala bezsenným pokojným spánkom.




Mark prišiel domov a rovno šiel do kúpeľne. Teda ak sa to vlastne kúpeľňou nazvať dalo. Doma samozrejme nikto nebol. Otec s mamou ležali určite na nejakom stole v krčme a ani trochu sa o neho nezaujímali. On si však na to už zvykol. No dnes večer nechcel myslieť na svojich rodičov. Chcel rozmýšľať o Samanthe a o tom čo zažila. No len čo si ľahol do postele, okamžite zaspal.







Prešlo niekoľko mesiacov a z Marka a Samanthy sa stali nerozluční priatelia. Boli spolu takmer každý deň. Prechádzali sa po meste a rozprávali sa. Hovorili o množstve vecí, ale Mark sa ešte stále nedozvedel príčiny Samantinho smútku a trápenia. Videl, že v jeho prítomnosti je Samantha šťastná a to ho tešilo. No niekedy videl, že sa trápi a to trápilo jeho. No na nič sa jej nepýtal. Vedel, že keby Samantha chcela, tak mu to povie sama.

A ten deň naozaj prišiel. Dohodli sa, že sa stretnú o tretej poobede v cukrárni. Samantha prišla skôr, sadla si k stolu v kúte a objednala si škoricovú kávu. Slabo si z nej odpíjala a čakala na Markov príchod. V duchu sa pripravovala na nasledujúci rozhovor. Prešlo takmer pol roka od jej prvého stretnutia s Markom a ona mu ešte stále nepovedala o tom prečo vlastne chodila na cintorín. No raz mu to aj tak povedať musí.

,,Ahoj," vyrušil ju z myšlienok Markov príjemný hlas.

,,Ahoj," postavila sa Sam a na privítala ho objatím. Vítali sa tak už od svojho druhého stretnutia.

,,Deje sa niečo?" spýtal sa Mark a sadol si oproti nej.

,,Nie, všetko je v poriadku, len ti chcem niečo povedať." Odpila si zo svojho obľúbeného nápoja.

,,Tak do toho, počúvam." Vyzval ju do rozprávania.

,,Tak teda dobre. Mala som ti to povedať hneď na začiatku, ale nebola som na to pripravená. Ešte s nikým som sa o tom nerozprávala, no ty by si mal vedieť, prečo som vlastne bola na tom cintoríne. Chcela by som ťa poprosiť, aby si ma neprerušoval. Ver mi, toto sa mi bude hovoriť ťažko, ale už to nevládzem v sebe dusiť."

Mark len nemo prikývol, už vedel čo sa deje. Zahniezdil sa do stoličky a pokúsil sa na úsmev.

,,Takže, všetko sa to začalo, keď som mala 15 rokov. Bol nádherný letný večer, do smrti nezabudnem na ten dátum,18. 7. 2006. Bola som s kamarátkami pri jazere. Boli sme tam už od rána. Celý deň sme sa kúpali, a tak sme si večer chceli opiecť špekačky. Lenže ja oheň neznášam, a tak som si sadla na skalu, ktorá bola asi tak 30 metrov od ohniska. Sedela som tam a pozorovala som ako zapadá slnko. V tom ku mne niekto pristúpil a zašepkal mi do ucha: ,,Ten západ slnka je prekrásny, ale tvojej kráse sa aj tak nevyrovná." Bolo to tie najkrajšie slová, aké mi kedy niekto povedal. Pomaly som sa otočila a zbadala som tie najkrajšie oči na celom svete. Myslím, že už vieš čo nasledovalo potom. Boli sme spolu párkrát von a neskôr sme začali spolu chodiť. Bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote."
Samanthe sa zadrhol hlas.

,,No nič pekné netrvá večne, boli sme spolu rok, keď sme sa dohodli, že pôjdeme na víkend niekam preč. Boli sme len v susednom meste. No bolo to, ako by sme boli na inej planéte, neexistovalo nič iné, len my dvaja. Mali sme tam na dva dni prenajatú izbu u jednej staršej panej. V tú noc sme sa prvýkrát milovali. Bolo, to tá najkrajšia vec akú som kedy vo svojom živote zažila. Na druhý deň sme sa boli prejsť, zastavili sme sa na jednej lúke. Bola dosť blízko pri ceste, no zo zákruty ju nebolo vidno. Od cesty ju oddeľoval kamenný múr do výšky pásu. Tá lúka bola krásna, neodolali sme a išli sme bližšie. Sadla som si na ten múr a on stál predo mnou. Ovinul si moje nohy okolo pása a rozprávali sme sa. Viem, že sme sa chceli pobozkať, no zrazu sa toho stalo tak veľa v jednej chvíli. Začula som ako do seba v zákrute vpálili dve autá. Mysleli sme si, že sa už nič nestane, ale stalo. Nikdy som sa celkom nespamätala z toho, čo nasledovalo potom. Zrazu zo zákruty vyletelo auto a rútilo sa priamo na nás. Chcela som niečo povedať, ale z úst mi vyšiel len výkrik." Samanthe z očí vytryskli slzy, ktoré jej v potôčikoch stekali po lícach a dopadali na slaboružový obrus.

,,To auto do nás vpálilo. Neviem presne čo sa stalo. Spomínam si len na to, že to auto do nás vletelo odzadu. Treslo priamo do mojich nôh. No ja som ich mala ovinuté okolo jeho pása. Luke bol na mieste mŕtvy!" Samantha sa odmlčala a prijala vreckovku, ktorú jej Mark podával.

,,Nejaká žena zavolala políciu a sanitku. V zapätí tam dorazili hasiči a snažili sa nejak odtiahnuť to auto, čo nás pritlačilo k múru. Neviem ako ma z tadiaľ dostali. Viem len, že som celý čas veľmi kričala. Nemohla som tomu uveriť. Luke bol mŕtvy a ja som ostala na žive. Chcela som ísť za ním. Môj zmysel stratil cenu. Vyše troch rokov som takmer s nikým nehovorila. Chodila som len na cintorín a rozprávala som sa s Lukom. Mávala som zlé sny a takmer vôbec som nemohla spávať. Bolo to najhoršie obdobie, aké som zažila. Nikomu by som nič také nepriala, ale potom si prišiel ty. Vstúpil si do môjho života ako slnko, čo už dávno zapadlo. Vďaka tebe som sa znovu začala cítiť živou a za to sa ti chcem veľmi poďakovať. Ty jediný si sa stal mojím priateľom, len s tebou som sa mohla vždy porozprávať. Bol si to vždy pre mňa a ja ti za to budem naveky vďačná. Tak, to je môj príbeh." Utrela si Samantha oči a vreckovku obracala v trasúcich sa rukách.

Mark len nemo vydýchol. Nemohol tomu uveriť. Vedel, že Samantha trpí, no nikdy si nepomyslel, že jej bolesť má túto príčinu.

,,Ja, neviem čo ti mám povedať." Pokrútil hlavou.

Samantha sa pokúsila o úsmev a slabo si povzdychla. Mark natiahol ruky ponad stôl a pevne stisol jej štíhle prsty.

,,Je mi to naozaj ľúto." Zašepkal.

,,To je pekné, no to mi, žiaľ, nepomôže. No aj tak ti ďakujem. Si jediný komu som to povedala. Som veľmi rada, že si ma vtedy nasledoval. No myslím si, že by si mal niečo vedieť."

,,Hovor, nech je to čokoľvek."

,,Ja, len sa bojím, že potom to už nebude také ako predtým."

,,Sam, ja tu budem s tebou vždy. Bez ohľadu na to čo sa stane alebo toho čo mi teraz povieš." Stisol jej Mark pevnejšie ruky vo svojich dlaniach.

,,Tak ma volal len Luke." Povedala takmer nečujne Samantha. Už štyri roky ju nikto nenazval inak ako Samantha.

A zrazu sa tu objavil Mark, len on ju dokázal rozosmiať a len s ním sa cítila bezpečne. No stalo sa to, čoho sa bála. Nečakala, že to príde a bála sa slov, ktoré mala teraz vysloviť. Nechcela však Marka ťahať za nos. Nadýchla sa a zadívala sa mu hlboko do očí. Tak hlboko, že nimi takmer videla do jeho duše.

,,Chcem aby si vedel, že si ten najlepší priateľ, akého som kedy mala. Za pol roka si pre mňa spravil toľko, ako by som od nikoho nečakala za celý život. Mám ťa veľmi rada, no myslím, že by si mal vedieť, že nikdy medzi nami nebude viac."

Mark sa zatváril nechápavo.

,,Netvár sa tak. Už dávnejšie som si všimla, ako sa na mňa niekedy pozeráš. Niežeby by mi to vadilo, no ja už nikdy nebudem taká, aká som bývala pred tým. No chcem aby si vedel, že si ten najlepší človek, akého som kedy stretla. Nezabudni na to." Hovorila chvejúcim sa hlasom Samantha.

,,Ach, Samantha. Bál som sa chvíle, keď sa ti k tomu priznám. Chcel som to oddialiť a ty si to už vedela. Áno, je to pravda, naozaj ťa milujem. No už od začiatku som vedel, že ty ku mne nikdy nebudeš cítiť viac. Najprv som nechápal prečo, no dnes som to všetko pochopil a aj chcem, aby si niečo vedela. Vôbec to nič na veciach nemení. Človek, ktorý prežil niečo také strašné sa veľmi zmení. No ja ťa mám stále rád, aj teraz keď viem, že ma nikdy nebudeš mať rada tak, ako mám rád ja teba. Len dúfam, že ty nebudeš chcieť na všetko zabudnúť." Sklopil pohľad na stôl a pozeral sa na ich prepletené prsty.

,,Mark, ako by som mohla zabudnúť na všetky tie krásne chvíle, čo som s tebou strávila. Bolo to jedno z najkrajších období v mojom živote. Je mi ľúto, že ti nemôžem vrátiť všetko to, čo si dal ty mne. Dodal si mi silu a odvahu žiť ďalej, na to nikdy nezabudnem." Zdvihla ruku zo stola a končekmi prstov prešla po Markovom líci.

Keď chcela ruku stiahnuť späť, Mark ju zachytil a ešte chvíľu ju pridržal na svojom líci. ,,Odplácaš mi to tým, že sa smeješ." Zašepkal a položil jej ruku na stôl.


Ešte dve hodiny sa rozprávali, keď im čašníčka prišla povedať, že zatvárajú. Mark zaplatil účet a pomohol Samanthe obliecť si kabát. Spoločne vyšli pred cukráreň a pri pohľade, ktorý sa im naskytol, obaja zalapali po dychu. Vonku snežilo, posledný sneh sa roztopil takmer pred mesiacom a teraz znovu vo veľkých chumáčoch padal na zem.

,,Je to nádherné." Povedala zasneným hlasom Samantha.

,,To teda je." Prikývol Mark.

Ešte chvíľu pozorovali vznášajúce sa snehové vločky, ale Samantha už musela ísť domov. S rodičmi sa dohodla, že sa spolu navečerajú. Bola zvedavá ako to celé dopadne. Už si ani nepamätala, kedy so svojimi rodičmi večerala naposledy. Celkom sa na to tešila.

,,Musím už ísť." Prerušila príjemné ticho.

,,Mám ťa odprevadiť?"

,,Nie, to nebude potrebné. Zvládnem to aj sama, domov to mám len chvíľu." Odmietla jeho ponuku.

,,Fajn, dávaj si teda na seba pozor." Pritiahol si ju do náručia Mark a pobral sa smerom k autobusovej zastávke.

Už bol takmer na druhej strane ulice, keď začul zdesený ženský výkrik. Pozrel sa tým smerom a videl dav ľudí, ktorý sa zhromažďoval okolo auta, čo práve havarovalo. Niečo mu našepkávalo, že aj on by sa tam mal ísť pozrieť. Keď bol už len pár krokov od toho miesta začul hlasy. Hlasy mužov a žien, ktoré si zdesene šepkali. Počul hlasitý plač malých detí, ktoré sa túlili v náručiach svojich matiek. Keď si všimol na zemi rozprestreté vlnivé vlasy, pokrútil zamietavo hlavou. To predsa nemôže byť ona. Podišiel bližšie a z úst sa mu vydral výkrik.

,,Samantha!!!" hovoril nečujne.

Ľudia mu uhli z cesty a pustili ho k dievčine, ktorá ležala v mláke krvi. Mark padol na kolená vedľa Samantinho tela.

,,Mark," zachripela potichu.

,,Vydrž Samantha, hneď príde pomoc. Zavolajte niekto sanitku!" zvolal na dav stojaci okolo.

,,Nie, to už nebude potrebné. Zomieram Mark, cítim to." Hovorila pokojným hlasom.

,,Nie, ty nesmieš zomrieť. Ty budeš žiť, ja to viem." Hovoril a po lícach mu stekali horúce slzy.

,,Neplač Mark, sľúb mi že nebudeš nešťastný. Nájdi si dievča, ktoré ťa bude milovať tak, ako som ja nebola schopná."

,,Sam, tíško, nesmieš sa namáhať." Krútil hlavou. Nechcel si pripustiť, že to mladé dievča, ktorému len pred pár minútami vyznal lásku, teraz leží na chladnej ceste a zomiera.

Zrazu na Samanthinej tvári zjavil jemný úsmev. Otvorila ústa a zašepkala:

,,Cez hmlu vidím tvár, tvár anjela volajúceho moje meno..." keď to dopovedala, posledný krát vydýchla.

,,NIEEE!!!" Skríkol z plných pľúc a oči mu zaplavili slzy....











Pri mramorovom náhrobku sedí mladý chlapec. V rukách drží kyticu bielych ruží a po tvári mu stekajú slzy. Na jeho tvári sa však zrkadlí úsmev. Vie, že je tam šťastná. Konečne sú znovu spolu, ich duše aj telá. Samanthu pochovali hneď vedľa Luka. Ona sama by to tak chcela. Nič iné si nikdy neželala viac. Chcela s ním byť navždy, aj v čase keď už ani jeden z nich nebude na tomto svete. Chlapec sa postaví a na hrob položí veľkú kyticu. Pohľad uprie na mená vytesané na kameni. Vedľa nich sú vložené fotky, fotky mladého chlapca a dievčaťa. Ich tváre sa usmievajú a Mark vie, že je to tak aj v skutočnosti. Vidí Samanthu ako objíma Luka a obaja sa usmievajú. Po dlhom čase sú znovu spolu. A teraz ich už nikto nerozdelí.



Mark sa zadíva na oblohu. Práve zapadá slnko...
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Amami Amami | Web | 12. března 2010 v 16:28 | Reagovat

páááááni to je prekrááásn!!!! smutné ale nádherné!!!

2 Nikyta* Nikyta* | Web | 14. března 2010 v 9:22 | Reagovat

aloha...=D helë...ten dess ti udělám buď dneska večír, nebo zítra, ptže dneska jsem u táty..=.= jak jinak je?=))

3 Miharu Miharu | 16. března 2010 v 12:42 | Reagovat

Ty truubena.. skoro som sa rozplakala.. :)krááásne...:)

4 Nikusha Nikusha | Web | 17. března 2010 v 19:49 | Reagovat

jeeej...pekny new dess:)

5 mima mima | E-mail | Web | 29. května 2011 v 19:09 | Reagovat

pani moji, to bolo nadherne, normalne si ma rozplakala...wau

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama