7. Nezodpovedané otázky

22. března 2010 v 20:59 | Aiko

Nox praesidium nostri




Celou cestou domov Sebastian záporne krútil hlavou.

To predsa nemôže byť pravda.

Hovoril si v duchu.

A prečo nie, čo si vlastne celý ten čas myslel?

,,Bol som ja ale idiot." Zašepkal a otvoril dvere, ktoré viedli do domu.

Mama ho už čakala, na stole bol tanier s pariacou sa fazuľovou polievkou. Sadol si k stolu a lyžicu ponoril do hustej zmesi. Jeho myšlienky neustále k tomu, čo pred niekoľkými minútami videl. Znovu pokrútil hlavou. Bol hlúpy, keď si myslel, že bude sama. Ale na tom chlapovi sa mu niečo nepáčilo. Vyzeral akosi zvláštne. Kým sa on nechal unášať myšlienkami, pozorovali ho ustarostené oči jeho matky.

,,Si v poriadku?" jemne ho pohladila po ruke, ktorú zvieral v päsť.

,,Hm...Jasné, prečo?" vytreštil na ňu oči.

Už si nepamätal, kedy si ho naposledy niečo také matka spýtala. Od otcovej smrti sa jeho matka zmenila na nepoznanie. Pred tým bývala plná radosti zo života a takmer stále sa usmievala. No potom, ako jej šťastný úsmev odišiel spolu s otcom. Pamätal sa na ten deň. Do konca života naň nezabudne. Bol októbrový večer a husto pršalo. Ľudia si nepamätali, kedy naposledy tak veľmi pršalo. Otec bol už tri mesiace vo vojne na Blízkom východe. Jeho matka práve varila večeru a on si robil úlohy. Zrazu niekto zazvonil pri dverách.

,,Čakáš niekoho, Sebastian?" spýtala sa ho matka. Sebastian len záporne pokrútil hlavou a pokračoval v práci.

Keď otvorila dvere, stáli tam dvaja vojaci v zelených maskáčových uniformách.

,,Želáte si niečo?" spýtala sa ich s prekvapeným výrazom.

,,Sarah McCarthyová?" spýtal sa jej ten starší.

,,Áno, to som ja, môžem vám nejako pomôcť?" znova im položila otázku. Nechápala čo tí muži od nej môžu chcieť.

,,Ide o vášho manžela."

,,Ale on nie je doma. Už tri mesiace je vo vojne na Blízkom východe.

Starší vojak sa zhlboka nadýchol a otvoril ústa.

,,Je mi to veľmi ľúto, no musím vám oznámiť, že váš manžel je mŕtvy. Zasiahla ho guľka..."

Sarah nebadateľne pokrútila hlavou.

,,To predsa nemôže byť pravda. NIEEE!!!" zvolala z plných pľúc.

Sebastian rýchlo vyskočil zo zeme a utekal k dverám. Začul mamin výkrik a to ho vydesilo. Ten krik mu trhal uši.

,,Mama, čo sa...?" nedokončil otázku.

Keď videl maminu bledú tvár zaliatu slzami a mužov čo stáli pri dverách, všetko pochopil. Jeho otec je mŕtvy. Nemohol tomu uveriť. To predsa nie je možné. Jeho otec
veď o mesiac sa mal vrátiť domov. Z oka sa mu vykotúľala chladná slza.

Sarah len naďalej krútila hlavou. Nechcela veriť tomu čo práve počula. Jej milovaný manžel sa nikdy nevráti. Už ju nikdy nepobozká. Zahryzla si do plnej spodnej pery, aby znovu nezačala kričať. No aj keď jej ústa mlčali, jej srdce kričalo. Čo len teraz s nimi bude? Kto sa o nich postará? Čo bude teraz s ňou a Sebastianom? Keď na to pomyslela zakrútila sa jej hlava a pomaly sa jej telo približovalo k zemi.

Sebastian len nemo stál a pozeral, ako dažďové kvapky dopadajú na zem. Jeho otec je preč. Na inom mu nezáležalo. Pozrel sa na mamu ako sa trasie a po lícach jej stekajú slzy. Zrazu videl ako padá k zemi. Rýchlo k nej podišiel a zachytil ju vo svojom náručí.

Dôstojník sa cítil hlúpo. Nenávidel chvíle, v ktorých musel oznamovať zlé správy rodinným príslušníkom mŕtvych vojakov. Poznal Georga, sám nemohol uveriť tomu, že je mŕtvy. Bol to dobrý chlap. Nemal ani len potuchy čo teraz bude s ním a s jeho synom. Vedel, že George bol živiteľom tejto rodiny...




,,Dojedol si?" vyrušila Sebastiana zo spomienok mama.

,,Áno, vďaka. Idem sa pripraviť do školy. Potrebuješ ešte niečo?" spýtal sa jej.

,,Nie, len bež."

Sebastian sa postavil a pobral sa do svojej izby. Zatiaľ čo si on pripravoval knihy, jeho matka sedela pri stole a smutne si povzdychla. Videla, že jej syna niečo trápi. Tak veľmi mu chcela pomôcť, no vedela, že teraz by potreboval otca. Ako veľmi jej chýba. Oči jej zahmlia slzy, ktoré potlačí. Chrbtom ruky si pretrie oči a postaví sa. Má taký pocit, že Sebastian sa trápi pre to dievča, čo ho našlo zmláteného na ceste. Osobne sa s ňou nikdy nestretla, no zachytila, že je veľmi pekná. Chcela by sa s ňou stretnúť. Lekár jej povedal, že keby s ním prišli do nemocnice o pár minút neskôr, bol by mŕtvy. Mal veľmi silné vnútorné krvácanie. Nevedela si predstaviť, že by prišla aj o syna. Už smrť manžela ju pripravila o chuť do života. Keby stratila aj Sebastiana, už by nemala dôvod žiť naďalej...


Sebastian ležal na posteli a pozeral sa na strop. Videl na ňom rôzne obrazce, ktoré absolútne nedávali zmysel, no zúfalo si potreboval niečím zamestnať myseľ. Nechcel myslieť na to, čo videl na námestí. No jeho myšlienky tam ako naschvál odbiehali. Keby sa tak mohol o tom s niekým porozprávať, ale nebolo s kým. Nechcel o tom hovoriť s mamou, chcel by sa poradiť s otcom, ale ten je už mŕtvy. Už nikdy sa s nim o ničom neporozpráva, už nikdy sa ho nespýta na to, či má nejaké dievča. Jediné čo po jeho otcovi zostalo boli mariňácke
náramky. Sebastian ich stále nosil na krku, vôbec nikdy ich neskladal. No v tú noc, keď ho prepadli, mu ich museli tí chlapi zobrať. Bola to jediná vec, ktorá mu pripomínal, že jeho otec skutočne žil a on
ňu prišiel. Keby ich tak mohol znovu mať, no vedel, že toto želanie je úplne márne. Už nikdy nezacíti ako štrngocú, keď sa o seba odierajú.....








Laura rýchlo utekala do lesa. V tejto chvíli bola vďačná za to, že je upír. Rýchly beh jej v tejto chvíli veľmi pomohol. Keď sa schovala v tieni prvých stromov, na oblohe sa objavil mesiac. V dnešný deň bol vo fáze dorastania. Laura vošla hlbšie do lesa a zastavila sa až pri malom potôčiku, v ktorom žblnkotala voda. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa zacítiť pach nejakého zvieraťa. Samu ju prekvapilo, ako jej žalúdok zareagoval na vôňu krvi jeleňa. Bola oveľa viac smädná ako čakala. Kvôli škole bude musieť chodiť na lov oveľa častejšie, ako pred tým. Bol to hrozný pocit, stráviť tak veľa času v škole, kde bolo tak veľa ľudí. Ľudí so sladkou teplou krvou.

Pokrútila hlavou a vydala sa za pachom jeleňa, ktorého zacítila pre niekoľkými sekundami. Keď ju jeleň zacítil, začal utekať. No pred Laurou nemal šancu. Vzlietla a o pár sekúnd už zaborila svoje predĺžené tesáky do jeho hrdla. Cítila ako s dúškami teplej krvi jej telo znovu naberá energiu stratenú v škole. No nie škola ju pripravila o toľko energie. Po tom, ako dala svoju krv Victorii, sa cítila úplne slabá. Kútikom oka sa pozrela na jazvu na zápästí. Znovu ju začínala páliť. Dosť ju to rozčuľovalo, nebola veľmi zvyknutá na bolesť.

Škoda, že Gabriel musel odísť. Chcela mu to povedať a pevne dúfala, že aspoň on bude mať odpoveď na otázku, ktorá jej rezonovala v hlave. Ako je možné, že jej po sestriných zuboch ostala jazva a tak neznesiteľne ju pálila. Odhodila od seba telo, už mŕtveho, jeleňa. Rukávom mikiny si utrela krv, ktorá sa usadila v kútikoch jej úst a ruku vystrela pred seba. Už asi stýkrát sa pozorne zadívala na jazvu, ktorá sa črtala na jej bledom zápästí. Vo svetle mesiaca sa zvláštne leskla a takmer žiarila.

Laura nešťastne pokrútila hlavou. Sama na nič nepríde. No tak veľmi chcela poznať odpovedať. Najhoršie bolo, že o tom nemohla nikomu povedať. Jediný s kým mohla hovoriť bol Gabriel a ten bol už teraz bohviekde. Znovu zavetrila do vzduchu a vzniesla sa k oblohe. Asi minútu lietala ponad les a keď zbadala medveďa, ktorý sa sám potuloval po lese.

Je taký ako ja...

Pomyslela si s jemným úsmevom na plných perách. Potuluje sa sám po lese a nevie čo má robiť.

Laura pokrútila hlavou a klesla na zem. Podišla k nemu a zadívala sa mu do takmer čiernych očí.

,,Som ja ale hlúpa. Skúmam oči medveďa, naozaj som sa zbláznila." Zasmiala sa mierne hystericky.

Ešte chvíľu okolo neho krúžila a obzerala si ho z každej strany. Napokon sa rozbehla a zaborila tesáky do jeho chlpatého krku. Kým ho vysala úplne, ubehli takmer tri minúty. Keď skončila, spokojne sa usmiala. Konečne bola nasýtená, ten pocit sa ani nedal opísať slovami. Znovu vyletela a smerovala k potoku. Keď ho už mala na dohľad, zletela dolu a zadívala sa na svoj obraz na vodnej hladine. V hustých vlasov mala pár ihličiek zo stromov. Starostlivo ich po jednom vyberala. Keď skončila, vystrela ruku nad vodnú hladinu a zatvorila oči.

Mala by si precvičiť schopnosti. Od kedy prišli do Salt Lake City ešte vôbec netrénovala. Zhlboka sa nadýchla a sústredila sa na svoju silu a na to aby ju dostala zo seba von. Zacítila ako voda v potoku začína pomaly bublať. Keď sa takmer dotýkala jej ruky, predstavila si ako voda stúpa do výšky. S vodou sa stalo presne to isté, čo si Laura predstavovala. Rýchlo rukou nakreslila oblúk a na hladine potoka sa vytvorila vodná brána. Laura sa spokojne usmiala. Páčilo sa jej, čo dokázala silou vôle robiť. Ešte chvíľu sa pozerala na svoj výtvor a potom takmer nebadateľne potriasla rukou. Voda sa na povel vrátila do potoka a po bráne nezostala ani stopa.
Potom si pomädlila ruky a dala ich trochu pred seba. Držala ich oproti sebe a nečujne zašepkala:

,,Fiat ignem!" medzi jej rukami sa zjavila malá ohnivá guľa.

Potom ruky pomaly odvrátila od seba a oheň namierila na najbližší strom. Ten sa na jej povel premiestnil ku stromu. No aj keď sa oheň dotýkal kmeňa stromu, strom vôbec nehorel, len okolo neho šľahali plamene. Laura sa chvíľu s radosťou pozerala na horiaci strom a znovu vystrela ruku. Najprv len jemne pohla zápästím do pravej strany a oheň sa odklonil od stromu. Potom bleskurýchle ruku a vystrela a ukázala na potok. Ohnivá guľa ,,skočila" do vody a po ohni nezostalo ani stopy.

Laura si vytriasla ruky a zatvorila oči. Chvíľu bez slova stála na mieste a potom otvorila oči a prenikavým pohľadom sa zadívala na tmavú oblohu. Na krátky okamih zavládlo hrobové ticho. Dokonca nebolo ani počuť tlkoty sŕdc lesných zvierat, ktoré sa poberali na nočný spánok. Potom začal fúkať slabý vetrík. Najprv to bol len slabučký vánok, no neskôr sa z neho stal mocný vietor.

Laura sa po celý ten čas spokojne usmievala. Aspoň niečo jej v dnešný deň spravilo radosť. Nastavila tvár vetru a užívala si vietor, ktorý jej strapatil čierne havranie vlasy. Napokon sa vietor utíšil do slabého vánku, ktorý tiež nakoniec úplne prestal. Znovu zavládlo bezvetrie a hrobové ticho. Laura spokojne prikývla hlavou a pery sa jej roztvorili v širokom úsmeve. V okolí potoka nezostala ani po nej ani najmenšia stopa. Ruky si utrela do riflí a vzletela na oblohu. Hodinu len tak lietala po oblohe a užívala si teplý večer. Nakoniec letela smerom k ich domu. Všade boli zatiahnuté závesy, ale Laura videla, že celé prízemie je rozsvietené. To svetlo nemohli pred jej dokonalým zrakom schovať ani hrubé závesy. Zamierila k zemi a letela až ku vchodovým dverám. Dvere boli dostatočne široké, aby cez ne členovia rodiny mohli bezstarostne prechádzať aj s krídlami.

Vo chvíli keď vošla do vnútra a zavrela za sebou masívne dvere, krídla jej zmizli. Pozorne sa započúvala a zistila, že všetci sedia v obývacej miestnosti. Aj ona kráčala tým smerom, chcela vedieť o čom tak živo diskutujú. Sprcha predsa počká a keďže ona sa nepotí, nikomu smrdieť nebude.

Keď vošla do miestnosti, všetci stíchli. Nadvihla jedno obočie a všetkých si premerala pohľadom.

,,Čo sa deje?" spýtala sa zvedavým hlasom.

,,Ale len tak sa tu rozprávame. Hráme sa na vzornú rodinku, ale niekto nám tu až do teraz chýbal. No teraz sme kompletní." Odpovedal jej so smiechom brat Michael.

,,Hej, ty si kompletný idiot." Zamrmlala si Victoria popod nos.

No v tomto dome to mrmlanie malo taký dôsledok, že aj Anna v kuchyni sa tomu zasmiala. Veď čo sa dá robiť v dome, kde žije sedem bytostí, čo má perfektne vyvinuté všetkých päť zmyslov. A aby toho nebolo málo, tak každá z týchto bytostí mala jednu špeciálnu schopnosť.

,,Prestaňte vy dvaja!" zahriakla ich láskavým hlasom Catherin.

,,Ale mami, vieš predsa, že to nepomôže." Pokrútila záporne hlavou Laura a zvalila sa na gauč.

,,Ten vietor, to si bola ty?" podišiel k nej otec s otázkou v očiach.

,,Jasné, len som trochu trénovala. Je to problém?" otočila na neho svoje karamelové oči.

,,Nie, ja len, že odkedy sme sem prišli, tak si ešte vôbec netrénovala. Veľmi dobre predsa vieš, že svoje schopnosti musíš vedieť kontrolovať." Začal ju poučovať Marcus.

,,Áno oci, ja viem. Len na to akosi ešte nebol čas. No dnes som všetko precvičila a ako ste mali možnosť počuť a aj vidieť, všetko funguje tak ako má. A teraz sa idem osprchovať, cítim zo seba les." Pokrčila nosom a pomalým krokom sa vybrala do svojej izby.

Ako kráčala schodiskom vyzliekla si mikinu a prstami si prehrabla vlasy. Ešte stále v nich mala ihličie. Dúfala, že ho prúd vody z tadiaľ dostane. Keby nestačila voda, tak si pomôže vetrom. Otvorila dvere do jej izby a mikinu prehodila na stoličku. Poriadne sa vystrela a skôr akoby mesačné svetlo stihlo preniknúť do jej izby, pribehla k oknám a zatiahla závesy, ktoré potom ešte prekryla tak, aby medzi nimi nevznikla ani malinká štrbinka. Stačilo aj minimum mesačného svetla a chrbát by jej znovu ,,zdobili" krídla.

Keď skončila so zaťahovaním závesov, prešla k posteli a postupne si vyzliekla všetko oblečenie. Keď s tým bola hotová prešla k dverám do kúpeľne, ktoré v momente za sebou zavrela nohou. Vošla do sprchy a pustila teplú vodu. Zbožňovala ten pocit, keď po jej tele stekali kvapky vody. V sprche strávila takmer polhodinu. Milovala sprchovanie a ničím sa pri ňom nedala rušiť. Keď vyšla zo sprchy dôkladne sa utrela a zabalila sa do mäkkého uteráka. Druhým uterákom si šúchala vlasy. O päť minút boli takmer úplne suché. Znovu prešla do svojej izby, kde si zo šatníka vytiahla domáce oblečenie. To tvorilo dlhé sivé tričko a čierne zúžené teplákové nohavice. Na doma si predsa nebude obliekať nič extra. Nikdy nepochopila dievčatá, ktoré doma nosili štýlové oblečenie a tváre mali namaľované, akoby išli na módnu prehliadku. Nakoniec si párkrát prstami prehrabla vlasy a potom ich zviazala do copu. Uteráky nechala ležať na zemi, veď ich potom znovu vráti do kúpeľne. Za ten čas im predsa nenarastú nohy a nikam z jej izby neodídu.

Naklonila sa k stolu a zapla notebook. Sadla si na stoličku a čakala kým sa načítajú všetky potrebné veci. Keď sa jej zapli všetky predvolené programy, klikla na ikonku Internet a prihlásila sa na svoj
e-mail. Ako inak mala tam päť správ od Isabelly. Každý z nich otvorila v novom okne a trpezlivo ich čítala. V podstate išlo v každom o to isté. Bella sa jej pýtala len na tie otrepané veci. Ako sa jej páči škola, či tam má nejakých chalanov, ktorí by stáli za hriech a podobné hlúposti. Bella bola ako nespútaná lavína. Keď začala rozprávať, tak bolo umenie, keď ste ju zastavili. Laura si vytriasla prsty a pustila sa písať odpoveď. Všetko to zhrnula do jednej správy. Utvrdila Bellu v tom, že škola je celkom fajn, no nemala čas si pozerať chalanov, pretože musela dávať pozor na to, aby sa niekomu Victoria nezahryzla do krku skôr, ako si ho ona sama prezrie. Napísala jej, že jej veľmi chýba, a že sa nevie dočkať kedy ju znovu uvidí. Keď dopísala vypla počítač. Nemalo zmysel nechávať ho zapnutý. Keď sa vypol, zaklapla ho a nachvíľu sa zvalila na posteľ. Nemala ešte náladu zísť dole a počúvať reči o tom, že by mala trénovať častejšie
a podobné kecy. Do rána je predsa len ešte mnoho času. Človek si ani neuvedomuje koľko času zabije spánkom.

Zadívala sa na stôl, na ktorom bola položená strieborná retiazka. Bleskurýchle ju vzala a znovu sa zvalila na posteľ. Na retiazke štrngotali vojenské prívesky. V tú noc, keď zachránila Sebastiana, ich
vytiahla z ruky jednému z dvoch chlapov. Keďže retiazka bola roztrhnutá, vedela, že mu ju strhli z krku. Laura takmer úplne zabudla, na to že ju má. Vo svojej izbe trávila len minimum času a tak nevedela o každej veci, ktorá sa tam nachádzala. Chvíľu retiazku prevracala v rukách a skúmala ju z každej strany. Napokon ju položila na nočný stolík a zatvorila oči. Nechápala z kadiaľ mal Sebastian tú retiazku. Boli to originály, nie hlúposť za pár dolárov. Pravdepodobne patria jeho otcovi, no nebola si tým úplne istá, keďže jeho rodinu vôbec nespoznala. Kým za Sebastianom chodila do nemocnice, nikdy sa s nimi nestretla.


No nech mal tú retiazku Sebastian od kohokoľvek, tak mu ju čo najskôr vráti. Zhlboka sa nadýchla a zdvihla sa z postele. Teraz ju čaká rozhovor s rodičmi. To teda bude zábava...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lilith-sama Lilith-sama | 24. března 2010 v 20:48 | Reagovat

very very NICE!!!!

2 Nikyta* Nikyta* | Web | 28. března 2010 v 15:18 | Reagovat

díky zlato..=DD

3 Inu- salime ♥╬ Victoria Frances♥╬ Inu- salime ♥╬ Victoria Frances♥╬ | Web | 28. března 2010 v 15:44 | Reagovat

Ahojky máš moc moc krásný blog..
Som Sb Nikyty

4 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 18:27 | Reagovat

super! zaujímavé! Mala by tie prívesky vrátiť, keď mu zomrel otec! to bude ešte zaujímavé... :) ale dobrý dielik!! :)

5 Jaja Jaja | Web | 29. září 2011 v 19:38 | Reagovat

Zaujímavé =)
Máš talent, čo som už zrejme písala xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama