8. Utajené zranenia

11. dubna 2010 v 21:51 | Aiko
Takže dnes pridávam aj 8. kapitolu. Nemyslela som, že ju dopíšem už dnes, ale keď ma nakopla múza, tak som sa rozhodla písať. Dúfam, že sa bude páčiť.
Nox praesidium nostri





Ako Laura vstávala z postele, nechtiac zhodila z nočného stolíka Sebastianovu retiazku. Mierne sa zohla, keď ju zodvihla mierne sa zarazila. Na jednom prívesku boli vyryté malé čísla.

To je predsa nemožné. Pozerala som sa na tú retiazku ako blbá neuveriteľne dlhý čas a vôbec nič som si nevšimla.

Pomyslela si a pokrútila hlavou nad vlastnou nevšímavosťou. Pozorne sa zadívala na vyryté číslice a ani nevedela ako, vzala do ruky mobil a vyťukávala telefónne číslo. Telefón zvonil, no nikto ho nezdvíhal. Práve keď to chcela ukončiť, ozval sa v telefónne mierne zadychčaný hlas. Človek by si to nevšimol, no ona dokázala rozoznať takmer nebadateľný rozdiel vo frekvencii dýchania.

,,Jack Harper, kto je tam?" ozvalo sa z telefónu.

,,Ahoj Jack, tu je Laura." Odpovedala mu s miernym úsmevom na perách Laura.

,,Laura? Laura Angiolieriová? Preboha dievča, ako sa máš?!" zvolal Jack nadšeným hlasom.

,,Všetko po starom, len sme sa práve presťahovali, no to je predsa u nás veľmi bežné. Počuj, Jack, potrebovala by som od teba malú láskavosť."

,,Hovor, pre teba vyvraždím aj celý Irak." Odvetil jej s hurónskym rehotom Jack.

,,To nebude potrebné, len niečo potrebujem zistiť. Nedávno som jednému chlapíkovi zhabala ukradnuté vojenské známky a chcela by som zistiť komu v skutočnosti patria."

,,Aha, jasné, len budem potrebovať identifikačné číslo. Na jednej známke bude vyryté."

,,Viem, práve som si ho všimla," povedala mu Laura a nadiktovala číslo z prívesku.

,,OK, toto trochu potrvá. A inak, darí sa vám? Čo Gabriel a Rafael, už dlho som o nich už nič nepočul.

,,Hej darí. Je zatiaľ sa tu nič nedeje. A Gabriel s Rafaelom, u nich je všetko v poriadku. Teda, no neviem presne, pred niekoľkými hodinami som bola s Gabrielom a volal mu Rafael. Neviem o čo išlo, ale znelo to dosť vážne. Takže si nie som úplne istá. A čo ty? Ako si na tom?"

,,Ale, všetko po starom. Stále rovnaký zhon, veď vieš ako to tu chodí...Už mám tvojho chlapíka, ale neviem či ťa to poteší." Povedal mierne sklamaným hlasom Jack.

,,No tak spusť."

,,Takže, volal sa George McCarthy a pred tromi zomrel. Bol pridelený na Blízky východ, kde ho zasiahla guľka. Prešla mu priamo cez pľúca, takže nemal šancu." Vysypal údaje z počítača.

,,Mŕtvy?" vydýchla šokovane Laura.

Takže sa potvrdilo to, čo si sama myslela. Známky patrili Sebastianovmu otcovi. No nikdy by si ani nebola pomyslela, že zomrel. Chudák Sebastian, takto prísť o otca.

,,Hej Laura, si ešte tam?" začula z telefónu Jackov hlas.

,,Áno, len som niečo také nečakala." Potriasla hlavou.

,,No čo sa dá robiť. Mrzí ma, že som ti nepomohol."

,,To je v poriadku Jack, aj tak ti ďakujem. Ešte sa ti ozvem." Odvetila Laura.

,,Dobre teda, drž sa Laura." Povedal Jack a zložil.


Laura zaklapla telefón a vydýchla vzduch, ktorý zadržala. Myslela si, že známky patrili jeho otcovi, no to,
že je mŕtvy...
No v jednej veci si bola úplne istá, tie náramky mu určite vráti. Teraz patria jemu a ona nemá právo si ich nechávať. V podstate bola šťastná, že ich tomu mužovi vzala. Ich majiteľom je Sebastian a nikto iný na ne nemá právo. S jemnosťou ich položila na stolík a pobrala sa dole. Rodičia sa už určite čudujú, čo robí hore tak dlho.


V obývačke sa rozprávali len o tých bežných veciach. Rodičov zaujímalo predovšetkým to, ako to zvládala Victoria. Ubehlo len pár dní od kedy sa rozhodla, že nebude piť ľudskú krv. Nikto si nebol istý tým ako to celé napokon dopadne. Všetci by však boli veľmi šťastní, keby sa to podarilo. Catherine chcela vedieť ako sa cíti, no Victoria mlčala. Vlastne od vtedy, ako bola s Laurou na záchodoch, správala sa dosť čudne. Ako by ju niečo trápilo. Laura na ňu zvedavo pozrela.

Deje sa niečo?

Spýtala sa jej v duchu.

Victoria len slabo pokrútila a vstala z kresla.

"Idem do svojej izby," povedala a pomaly odišla z miestnosti.

Laura ešte chvíľu zostala, ale po chvíli aj ona odišla. Pobozkala rodičov a vybehla na poschodie. Chcela ísť do svojej izby, ale keď prechádzala okolo dverí vedúcich do Victoriinej
izby, zaváhala. Zaklopala a vošla. Victoria sedela na zemi chrbtom opretá o posteľ. Pozerala na stenu a mlčala. Laura podišla k nej a zadívala sa jej do očí.

,,Čo je to s tebou? Si úplne bez života." Spýtala sa jej starostlivo.

Victoria zostala ticho, no po dvoch minútach sa bez slova postavila a vyhrnula si rukáv na tmavom svetri. Zapla stolnú lampu a vystrela pred ňu svoje zápästie. Laura sa naň zadívala a šokovane vydýchla. Skočila k svojej sestre a zadívala sa na okrúhlu jazvu. Pokrútila hlavou a vystrela pred svetlo svoju ruku.

,,Ty tiež?!" zvolala šokovane Victoria.

Laura len slabo prikývla a posadila sa na miesto, na ktorom pred chvíľou sedelo jej dvojča. Zaklonila hlavu a začala si šúchať spánky.

Nerozumiem tomu, veď je to predsa nemožné. Za celých 142 rokov sme na tele nemali ani jednu jedinú jazvu a teraz toto! Je to predsa šialenstvo. Nenapadá ma žiadne vysvetlenie.

Victoria načúvala zmätku v jej hlave. Ani ona tomu nerozumela, no musí to mať predsa nejaké vysvetlenie. Všetko má svoj dôvod, no otázka bola ako to zistia. S rodičmi o tom hovoriť nesmú. Nesúhlasili by s tým, že si vymenili krv.

,,Možno Gabriel bude vedieť prečo. Dnes som s ním hovorila, ale o tomto som mu nestihla povedať, pretože nás vyrušil Rafaelov telefonát. Gabriel musel okamžite odísť." Zašepkala Laura tak, aby to počula len Victoria.

,,Kedy sa s ním teda znovu stretneš?" spýtala sa zvedavo Victoria.

Gabriel by naozaj mohol vedieť, prečo im zostali jazvy. Vedel veľmi veľa informácií o ich druhu.

,,To neviem, ale musí to byť čo najskôr. Tá jazva ma neznesiteľne páli." Pošúchala si zápästie Laura.

,,Mňa takisto. Daj mi vedieť kedy sa s ním stretneš, pôjdem s tebou." Povedala Victoria a stiahla si rukáv na zápästie.

,,Dobre, hneď ráno mu zavolám a potom ti dám vedieť." Prikývla Laura a postavila sa.

,,Fajn, idem von, potrebujem čerstvý vzduch." Povedala, odhrnula závesy a vyskočila von oknom.

Laura rýchlo vyšla z jej izby, nechcela aby jej znovu narástli krídla. Vošla do svojej izby a sadla si k počítaču, možno niečo nájde aj na internete. Aj keď o tom dosť pochybovala, vo všetkých knihách a aj internetových stránkach bola len fikcia. No aj tak to môže skúsiť, potrebovala sa na niečo sústrediť. Zapla počítač a zahľadela sa do obrazovky.



Bolo osem hodín, keď Laura odtrhla oči od obrazovky notebooku. Prešla k oknu a rozhrnula závesy. Do izby okamžite vniklo ostré oči. Laura musela okamžite zavrieť oči. Priame slnečné svetlo jej nerobilo dobre. Neznesiteľne ju pálilo v očiach. Hoci upíry na slnku nezhoreli na popol a mohli chodiť po uliciach aj za slnečného svetla, nemohli sa doň pozerať. A taktiež nezniesli veľmi slnečné dni. Vtedy radšej zostávali doma.

Laura najprv vypla notebook. Potom prešla k šatníku a začala sa prehrabávať v kôpkach oblečenia. Nakoniec sa rozhodla pre úzke sivé džínsy, k nim si obliekla čierne tričko na ramienka s výstrihom v tvare V. Na to si obliekla tenký kabátik a na nohy si obula tmavo fialové balerínky. Z postele vzala školskú tašku a zo svojej izby zišla do jedálne.

Všetci boli už dole. Anna práve ukladala riady z raňajok. Upíry mohli jesť aj ľudské jedlo. Pokým im v tele kolovala ľudská krv, ich telesné funkcie, boli takmer rovnaké ako u ľudí. Teda až na niekoľko zanedbateľných maličkostí.

,,Dobré ráno," pozdravila ich Laura a posadila sa na mäkkú stoličku.

"Budeš raňajkovať?" spýtala sa jej matka.

Laura sa zamyslela a po niekoľkých sekundách prikývla. Anna teda pred ňu položila tanierik a pohár s pomarančovým džúsom.

,,Vďaka," povedala Laura a zo stredu stola si zobrala chlieb a potrela ho maslovou nátierkou. Potom naň položila dva plátky šunky a zahryzla doň.

,,Ja a vaša matka o chvíľu odchádzame do mesta. Musíme vybaviť ešte zopár vecí, je teda dosť možné, že tu nebudeme, keď prídete zo školy."

,,Fajn, vieme sa predsa o seba postarať." Prikývla Laura hlavou a napila sa.

,,Nehovorím, že nie. Len sme chceli, aby ste to vedeli." Odvetil jej otec.

,,Laura, môžeme už ísť?" spýtala sa Victoria a zdvihla sa zo svojho miesta.

,,Jasné, len som ešte niečo zabudla v izbe. Počkajte ma v aute, hneď budem pri vás." Laura sa tiež postavila, dopila džús a rýchlo vybehla do svojej izby. Z nočného stolíka vzala Sebastianovu retiazku a dala si ju do vrecka. Potom sa ešte zastavila dole v jedálni aby sa rozlúčila s rodičmi a ponáhľala sa k autu.

,,No konečne," povedal netrpezlivo Michael, keď Laura nastúpila do auta a naštartovala.

,,Nejako sa do tej školy tešíš. Čo máš za lubom?" spýtala sa ho zvedavo Laura a vyšla z príjazdovej cesty na hlavnú.

,,No...To ťa nemusí zaujímať." Odvrkol jej a zadíval sa von oknom.

,,Náš braček sa chce pohrať s tou ryšavou kravou." Povedala Victoria posmešne a pokrútila hlavou.

,,Prestaň sa mi konečne hrabať v hlave!" zvolal na ňu Michael.

,,Tvoje myšlienky je veľmi ťažké ignorovať." Vrátila mu to Victoria.

,,Prestaňte sa už konečne hádať." Vstúpila do ich rozvíjajúcej hádky Laura. ,,Zbláznil si sa Michael? Nechaj Alexandru na pokoji. Máš predsa Charlotte, tak daj ostatným dievčatám pokoj."

,,Upokoj sa sestrička. Alexandra je nafúkaná hlupaňa. Každý to o nej vie, nemysli si, že som jej skočil na tú pretvárku. Nie som predsa debil."

,,Nehovor, ani by som nepovedala." Zamrmlala si Victoria popod nos.

,,S tebou sa teraz nerozprávam, tak buď láskavo ticho." Odvrkol Michael.

,,Hej, už konečne prestaňte! Naozaj vás baví do seba štekať?!" zvýšila Laura hlas.

Už ju otravovalo, to ako sa Victoria a Michael neustále hádali. Vždy keď boli dlhšie spolu, dopadlo to zle. Už sa stalo, že sa aj pobili. Boli ako malé deti. Všetci však vedeli, že keby sa jednému z nich niečo stalo, ten druhý by to veľmi ľutoval. No oni dvaja by to nikdy nepriznal.

,,To ona vždy začne! Ale teraz k môjmu plánu. Trochu sa s ňou pohrám a potom jej dám príučku." Spokojne sa usmial, ako by to bol ten najgeniálnejší plán na svete.

,,A čo Charlotte?"

,,Tá sa o tom nedozvie. Jedine, že by si jedna z vás otvorila ústa." Škaredo zazrel na Victoriu a vystúpil z auta.

Laura vysunula strechu na aute a tiež vystúpila. Victoria s Michaelom stáli meter od seba a čakali na ňu.

,,Nemôžeš to predsa pred ňou tajiť. O pár dní predsa príde na návštevu a sama to zistí. Nikto nie je slepý a už vôbec nie Charlotte.

Michael jej na to nič nepovedal len sa lišiacky usmial.

,,Nie! To predsa nemôžeš myslieť vážne!" zvolala Laura.

Hoci nedokázala čítať myšlienky, hneď jej došlo, čo má jej brat v pláne.

,,A prečo nie?" spravil grimasu a vykročil smerom k škole.

,,Je to síce idiot, ale v tomto má pravdu. Tá afektovaná ryšavá krava naozaj potrebuje poriadny kopanec do zadku. A je úplne jasné, že Michael ju získa. Každé dievča predsa po ňom ide." Prikývla Victoria hlavou a tiež vykročila k škole.

,,Toto je naozaj skvelé, ešte aj ty ho v tom podporuj!" zvolala za ňou Laura.

Reakcie sa však nedočkala.

,,Toto je naozaj super. Len ma ignorujte. Toto nedopadne dobre." Pokrútila záporne hlavou a pobehla za nimi.

Cestou do budovy školy už boli všetci traja ticho. Michael sa celú dobu debilne usmieval a Victoria len ticho kráčala. Laura si všimla ako si šúcha zápästie. Starostlivo sa na ňu pozrela, no ona len pokrútila hlavou. Pred učebňou fyziky stála Alexandra s svojimi pätolizačkami. Michael za ňou hneď vyštartoval a nechal svoje sestry osamote.

,,Ahoj Alexandra. Môžem ťa o niečo poprosiť?! Spýtal sa jej s francúzskym prízvukom a na tvár nasadil úsmev.

,,Samozrejme, pre teba čokoľvek." Opätovala mu Alexandra úsmev a zaklipkala umelými mihalnicami.

,,Tak to si potom veľmi cením. Prvú hodinu mám v triede 34 a nemám ani potuchy kde to je. Ukážeš mi kde ju nájdem?" zatváril sa utrápene.

,,To je ale náhoda, aj ja mám prvú hodinu v tej triede. Takže môžeme ísť spolu." Afektovane sa usmiala.

,,A možno osud." Zašepkal zachrípnutým hlasom a zadíval sa jej do očí.

Victoria vybuchla priduseným smiechom.

,,Je vážne dobrý. Tá krava je z neho úplne hotová." Zašepkala Laure.

,,Nemal by to robiť, nemusí to dobre skončiť." Pokrútila hlavou Laura.

,,Ale no tak Laura, netvár sa tak. Sama predsa vieš, že si to tá lama zaslúži. Tak sa netvár ako by si práve pila krv tchora a prestaň to riešiť."

Laura na ňu prekvapene pozrela a napokon prikývla.

,,Keď to hovoríš ty." Povedala a vytiahla si z tašky rozvrh. ,,Trieda 63, fajn, tak ju teda idem hľadať. Čo ty, kde máš hodinu?"

,,20, to bude niekde tu. Len choď, ja si poradím." Povedala Victoria a vykročila po širokej chodbe.

Laura vrátila rozvrh do tašky a prešla k schodisku. Vyšla na prvé poschodie. Triedu našla hneď na prvý raz. Vošla dnu a poobzerala sa, či je niekde voľné miesto. Jedna prázdna lavica bola pri chlapcovi, ktorý vyzeral akoby ho práva prešiel náklaďák. Laura s odporom pokrútila hlavou a hľadala ešte nejaké voľné miesto. Po niekoľkých sekundách konečne ešte jedno našla. Pobrala sa k nemu a keď si z pleca skladala tašku, všimla si, že v lavici cez uličku sedí Sebastian.

Sadla si a jemne sa na neho usmiala.

,,Ahoj?" pozdravila ho s náznakom otázky.

,,Hej, Laura, ahoj. Máme na seba akési šťastie." Povedal prekvapene Sebastian, keď ju zbadal.

,,To teda hej." Vybrala si z tašky učebnice a pozorne sa na neho zadívala.

,,Deje sa niečo? Vyzeráš ako si čudne." Premeral si ju pohľadom.

,,No, pravdupovediac áno." Sklopila pohľad.

,,Tak hovor, počúvam." Zadíval sa jej do očí.

,,Mám niečo, čo patrí teba." Siahla si do vrecka na nohaviciach a na Sebastianovu lavicu položila striebornú retiazku.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lilith-sama Lilith-sama | 12. dubna 2010 v 15:53 | Reagovat

beautiful!!

2 Tenny Tenny | Web | 16. května 2010 v 13:57 | Reagovat

Takžeee...Aiko!=D
Ty si zo mna asi robis srandu,nie?:D
JE TO DOKONALÉ!!Prečítala som to všetko a som z toho unesenaaa!!=)
Gabriel,Sebastian,Laura...a ta vec s jazvami!
Dokazes vsetko podat tak afektovane!
Človek si uplne vsetko živo predstavi a je odstrihnuty od reality,ked to čitá!=)
Vazne pokracuj v pisanie,lebo mas talent!;)

3 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 18:46 | Reagovat

WOW!
som zvedavá, ako sa Sebastian zachová! musím to ísť hneď kuknúť... :)

4 Jaja Jaja | Web | 4. října 2011 v 18:34 | Reagovat

Krásne napísané
Idem hneď čítať ďalej :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama