Nulle Éternité - Prázdna Večnosť

26. dubna 2010 v 18:15 | Nikusha + Diane Chocola
Takže práve som dostala ďalšiu poviedku do SONP. Autorkami sú Nikusha a Diane Chocola. Mne osobne sa poviedka veľmi páči. No aký je váš názor?? 




Konečne zbadala svetlo majáka stojaceho na útese. Preblikovalo pomedzi spleť husto rastúcich stromov a signalizovalo jej smer cesty. Zrýchlila. Túžila sa k nemu dostať čo najrýchlejšie. Predstavoval pre ňu niečo ako útočisko, obzvlášť v týchto dňoch, kedy musela čeliť tomu, čím sa nedobrovoľne stala.

Teraz takmer bežala. Vietor jej rozfukoval vlasy, nemilosrdne vrážal do tváre a vyháňal slzy z očí. Nevidela si pod nohy, no aj tak napredovala. Dokázala by sa k cieľu dostať aj so zaviazanými očami, ak by to bolo potrebné. Inštinkty jej vopred signalizovali prekážky, preto ich mohla bez problémov minúť, niekedy sotva o centimeter či dva.

Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon, keď pocítila blížiaci sa okamih stretnutia. Rozbehla sa. Alebo skôr letela. Jej pohyb sa v hustom temnom lese dal sotva zaregistrovať. Stala sa z nej iba veľká biela šmuha poletujúcich voľných šiat.

Vyšla na útes a zvierajúc v ruke akýsi kúsok papiera sa porozhliadala okolo seba. Maják jej vrhal modro-červené svetlo na bledú tvár a živé oči farby večernej oblohy sa roztiahli očakávaním. Pootvorila pery a započúvala sa do ticha tejto májovej noci. Počula však iba šumenie lístia a vzdúvanie vĺn, ktoré sa trieštili o skaly útesu.

Nepatrné prasknutie konára ju upozornilo na jeho prítomnosť. Prudko sa stočila, svetlé vlasy jej na chvíľu zakryli výhľad, no okamžite si ich odhrnula z očí, aby sa na neho mohla pozrieť.
Vyšiel z lesa, vysoký a tmavý, tak ako si ho zachovala v pamäti od poslednej schôdzky. Blížil sa pomaly, očami sa jej vpil do tváre. Chvíľu sa pozorovali, nikto nepovedal ani slovko. Primrzla na mieste a čakala. Inokedy by jej vadilo nehýbať sa, no teraz to bolo pre ňu viac- menej pohodlné. Necítila nepríjemné mravčenie v končatinách ani stuhnuté kríže. Bolo to akoby sedela v kresle alebo ležala na posteli.

Nakoniec to však bola ona, ktorá sa odhodlala prehovoriť ako prvá: "Prečo si sa chcel stretnúť práve tu?" zodvihla list, ktorý sa jej pod náporom vetra trepotal v ruke. Pozrel sa na neho a neodtŕhal od neho oči, neprehovoril. Len sledoval šuchotanie papiera medzi jej prstami. "Deje sa niečo?" stislo jej srdce v zlej predtuche, pustila list. Vietor ho okamžite odniesol preč, smerom k rozbúrenému moru, kde sa stratil pod jemnou penou vĺn.

"Lucy..." konečne vyslovil jej meno. Mala rada spôsob, akým to robil, tak jemne a nežne, s francúzskym prízvukom. No dnes tam cítila aj smútok a strach. Niečo nebolo v poriadku.
"Preboha živého ťa prosím, netýraj ma a povedz mi, čo sa stalo!" vykríkla a horúce slzy jej stúpali do očí. Okamžite k nej podišiel, sklonil sa a zotrel jej ich z líc, kam sa skotúľali. Potom si vzdychol a odtiahol sa. Otočil sa, privrel oči a snažil sa zachovať si chladnú hlavu, nevyroniť slzy, ktoré sa aj jemu tlačili do očí.

"Pierre." Zašepkala trasľavým hlasom a malou rúčkou ho chytila za plece. Otočil sa a znova sa k nej sklonil. Pramienok čiernych vlasov sa mu uvoľnil z účesu a padol mu do čela. Uhol pred jej prenikavým ustarosteným pohľadom a snažil sa prehltnúť tú hrču, ktorá sa mu hromadila v hrdle.
Hľadel na ňu zmätene a neisto. Rukami jej opatrne zvieral tvár, akoby bola z porcelánu. Cítila na pokožke jeho teplé prsty, ktorými jej prechádzal po lícach. Triaška jej prešla celým telom ako nevyhnutný impulz. Ale tie oči. Tie krásne zafírové oči sa leskli potláčanými slzami. Nahliadla mu cez nich do duše, ktorá skrývala niečo veľmi bolestivé. Niečo, čo sa muselo nevyhnutne stať.

"Cítim tvoj zmätok, strach aj bolesť. Niečo nie je v poriadku. Prosím, Pierre..." vetu nechala nedopovedanú. Nevedela, o čo ho prosila. Možno to ani nechcela počuť. Možno to mala nechať tak.

"Ja...chcem, aby si vedela, že si pre mňa to najdôležitejšie na celom svete." Chytil jej uslzenú tvár do dlaní a zahľadel sa jej hlboko do očí, do duše, ak ju teda mala. On tomu veril, lež ona nie. "A nikto a nič to nezmení, dobre?" Kývla hlavou, ale nedokázala zadržať slzu, ktorá sa jej skotúľala po líci. Zachytil ju perami v okamihu, keď jej vkĺzla do kútika úst. Privrela oči a zastenala.

Pocítila na perách ako jazykom ochutnal jej slanosť a nebola schopná odolať nástojčivej túžbe, ktorá ju náhle zaplavila. Vnorila prsty do jeho čiernych, vetrom rozstrapatených hodvábnych vlasov a pritiahla si ho bližšie k sebe. Zastenal a perami prešiel po jej ústach. Dýchal namáhavo a ťažko, akoby sa snažil kontrolovať prúd adrenalínu, ktorý sa mu navalil do žíl. Opantala celú jeho myseľ aj srdce. Neexistovalo už nič, iba oni dvaja. Poslednýkrát.

Ústami jej stisol dolnú peru a rukami si Lucyno útle telo pritlačil na seba. Bol vzrušený a sotva vládal dýchať, keď sa ich jazyky spojili, preplietli a vírili v nekonečne nádhernom tanci.

Ruky sami od seba strhávali oblečenie a ani si neuvedomil a už bol bez čiernej košele. Ležala na zemi pokrkvaná a zašpinená, ale jemu to bolo jednu. Chcel túto chvíľu, ich poslednú spoločnú chvíľu prežiť naplno, nestarať sa o nič viac iba o ich lásku, vášeň a túžbu.

Zasmiala sa, keď sa jej márne pokúšal rozopnúť šaty. Jeho ruky boli až príliš nedočkavé a dychtivé. Zvrtla sa a pomohla mu. O chvíľu už ležali nahí na zemi a zasypávali sa vášnivými bozkami.

Cítila sa ako v nebi. A možno v ňom aj bola. Pierre bol predsa Anjel. Jej strážny Anjel. Spoznali sa keď mala desať a odvtedy ju vždy a všade nasledoval. Dával na ňu pozor, aby sa jej nič nestalo, uspával ju, keď nevedela zaspať a tíšil, keď mala zlé sny. Bol to jej ochranca, princ na bielom koni. Áno, presne tak ho vnímala.

A teraz mu ležala v náručí a prvýkrát sa mu chystala celá odovzdať. Striasla sa však od chladu, keď ju položil na mäkkú trávu. Všimol si to, rozprestrel svoje veľké čierne krídla a zložil ich tak, aby ju chránili pred poryvmi studeného vetra.

Prestala sa triasť a v jeho náručí jej bolo zrazu príjemne teplo. Perami jej prechádzal po krku, prsiach, bruchu a všade, kde sa jej dotkol, zanechával tam žeravé stopy.

Počul ako slastne vzdychala a to ho napĺňalo. Chcel jej zo seba dať všetko, čo len mohol, kým bol ešte tu, pri nej. Robil to takmer s hnevom na svojich nadriadených, o ktorých si myslel svoje. Nemohol pochopiť, že boli taký predpojatý voči upírom, nemohol veriť, že si mysleli, že Lucy týmto stratila dušu. Bolo to nespravodlivé a kruté takto ich oddeliť.

Teraz už naisto vedela, že čosi nie je v poriadku. Priam to z neho vyžarovalo. No popravde v okamihu keď jej zamatovo hebkými perami prechádzal po krčnej tepne ,jej to bolo srdečne jedno. Jeho ruky prechádzali po jej sladkom tele a ona si pomyslela, že nič nemôže byť lepšie, nič krajšie. Za ten neuveriteľný pocit by bola ochotná dať všetko na svete.

Ich telá sa rytmicky pohybovali a oni si svojím horúcim dychom spaľovali vlastné ústa, kým nenašli uvoľnenie na perách toho druhého. Vášeň v nej vybuchla ako vulkán práve v tom okamihu ako jej on prudko stisol boky a do ucha jej roztúžene zastonal: "Mon cherri..."

Vyčerpane jej klesol do náruče a čelom sa oprel o jej kľúčnu kosť. Uvoľnene ležala a s jemným spokojným úsmevom mu prstami prechádzala po vlasoch. Čakala kým sa mu upokojí dych a srdce prestane zbesilo biť. Zosmutnela. Vedela, že ona nikdy nepocíti ten opojný pocit slabosti po milovaní. Nikdy nebude vedieť, aké to je necítiť si vlastné telo ani myseľ v objatí najdôležitejšej bytosti na svete. No nedokázala si nad tým dlho lámať hlavu. Pokiaľ bude s Pierrom, všetko bude dokonalé.

Zdvihol hlavu a zahľadel sa jej do očí. Pocit úzkosti bol v okamihu späť. Prečo ju sem zavolal? Nejako vytušila, že to nebolo kvôli tomu, čo spolu pred chvíľou robili. Nie, čosi jej chcel povedať. A zrejme sa jej to nebude páčiť, keď sa takto tvári. Strach bolestne stisol to tiché srdce a ona sa na neho dívala v nemej otázke.

Zahryzol si do spodnej pery a vstal. Díval sa na rozbúrené more a zúfalo hľadal správne slová. Dýchal slaný vlhký vzduch a prial si, aby sa toto nemuselo stať. Náhle ľutoval, že si ju vzal. Rozlúčka bude o to ťažšia. Ale on si skrátka nemohol pomôcť, nemohol od nej odísť bez spomienky, ktorá mu bude dávať silu ďalej žiť.

Zrazu pocítil ako ho jej nežné ruky objali a pristisli si ho k sebe. Cítil jej tvár na svojej pravej lopatke, tesne pri mieste, z ktorého vyrastalo jedno krídlo. V tej chvíli tak hrozne nenávidel  to čím bol. Kedysi by si nevedel predstaviť, že by sa vzdal schopnosti lietať. Teraz by to urobil rád, lebo nič nebolo dôležitejšie než tá malá blonďatá upírka, čo ho teraz nahá objímala.

Prehltol tú dotieravú hrču v hrdle, potlačil bolesť, ktorá ho ničila a obrátil sa. Opäť jej vzal tvár do dlaní. Sledoval ako sa jej zelené oči naplnili slzami. Ešte nikdy nevidel upíra plakať. Technicky by toho ani nemali byť schopní. No jeho Lucy tu len nepohnute stála a po tvári krásnej a pevnej ako diamant jej tiekli  priezračné stužky sĺz.

"Odchádzaš." šepla. Prekvapene zažmurkal. To nebola otázka. Ale on jej to predsa  ani len slovkom nenaznačil. Napriek tomu, že on mal byť ten, čo jej to povie, ten čo ju mal utešovať, práve jeho zabolelo počuť to od nej nahlas. V spôsobe akým to jedno slovo povedala bolo čosi konečné.

Neodpovedal. Nedokázal to. Len si ju ticho pritiahol k sebe a objal najprv rukami a po chvíli okolo nich ovinul aj svoje krídla, držiac ich tak v pevnom spojení, ktoré ani jeden z nich nemienil prerušiť.

Nie. To nemohla byť pravda. Nemohli jej zobrať to jediné, čo jej v živote zostalo. Nemohli ju predsa tak kruto trestať za niečo, za čo ani nemohla. No ona bola upír a tým bola z pohľadu Nebies vinná. Bola monštrum a zabijak. Temná bytosť, čo si nezaslúži mať niečo tak čisté, ako je Strážny Anjel. Jej bolesť pomaly prechádzala do hroznej agónie. Vedela, že toto je koniec. Bez neho nechce žiť. Veď na čo by jej bola večnosť, keď bude naplnená len prázdnotou?

Trhane vzdychol a trochu sa odtiahol, avšak len natoľko, aby videl jej tvár. Chvíľu počkal, kým si nebol istý, že mu nezlyhá hlas a až potom tíško prehovoril: "Odchádzam. Ale to neznamená, že tu už nebudem. Stále sa na teba budem dívať a dávať na teba pozor - to mi nikto nezakáže.  Možno budem ďaleko, možno sa ťa nebudem môcť dotknúť ani ťa pobozkať. Ale naveky ťa budem nosiť v sebe a moje srdce nebude poznať inú lásku než tú tvoju. Som navždy tvoj a zakaždým keď zdvihneš svoje krásne oči ku hviezdam, budem tam čakať. Ty ma neuvidíš, ale budeš vedieť, že sa dívam, že strážim každý tvoj krok. Milujem ťa."

Znova sa zhlboka nadýchol a povedal: "Ja Pierre, strážny Anjel, som tvoj ,Lucy.  Telom, srdcom i dušou. Toto jej moje Áno."

Tie slová prenikli ako dobiela rozpálený nôž jej ľadovým vnútrom. Vedela, čo znamenajú tie slová. Toto nebolo len tak nejaké spojenie. Bola to prísaha. Sľub, ktorý ich spojí na večnosť. A nikto s tým nemôže nič urobiť, pretože spojenie lásky - a ešte k tomu tak silnej ako bola tá ich - bolo nemožné. To nedokázal ani Boh.

S takmer posvätnou úctou vyslovila tie slová: "Ja Lucy, upírka, som tvoja Pierre. Telom, srdcom i dušou - ak nejakú ešte mám. Toto je moje Áno."

Usmial sa, dvoma prstami ju vzal za bradu a jemne zaklonil jej hlavu, aby sa dostal k jej ústam. Dali do toho bozku všetko. Celú svoju lásku i bolesť. Zúfalo si užívali chvíľu, ktorá bola ich poslednou. Ani jeden z nich si najprv nevšimol slabý lúč svetla, čo vychádzal z ťažkých čiernych oblakov nad ich hlavami. No keď sa od seba napokon odtrhli,  okamžite naň obrátili svoju pozornosť. Pár sekúnd len hľadeli na ten úzky pásik svetla, čo ich mal oboch paradoxne zaviesť do tej najhlbšej temnoty.

Nahlas vzlykla, už sa tomu nedokázala ubrániť. Pozrel na ňu a dlaňou jej zotrel slzy. Ticho ju pobozkal na čelo, ešte raz sa sklonil k jej ústam a priamo do nich šepol: "Navždy ťa budem milovať."

Privrela oči a keď ich znova otvorila, stála na kraji útesu sama. Svojím citlivým sluchom len započula akýsi zvuk. Obrátila sa tým smerom a svetlo majáka jej odhalilo koniec čierneho krídla jej milovaného Anjela, čo ju opustil.

Nebo zahrmelo, zadunelo a na zem sa spustil prudký dážď. Padla na kolená a cítila ako jej kvapky vody zmývajú slzy z tváre. Nechcelo sa jej vstať a žiť ďalej v bolesti, čo nikdy nepominie. No vedela aj, že keby to vzdala, on by to videl. Videl by to, pretože sa na ňu bude dívať.
Pozbierala sa, postavila sa na nohy a uprela zrak do mrakov nad jej hlavou: "Aj ja ťa budem vždy milovať..."

Nadýchla, skôr pre pocit než pre skutočnú potrebu, vzala si premočené šaty a vydala sa späť do lesa. Nech už bude jej život akýkoľvek, ona bude žiť ďalej pre jej nádherného Anjela s francúzskym prízvukom. A bude dúfať, že jedného dňa ktosi, možno sám Stvoriteľ, skončí ich trápenie a ona bude môcť počuť znova tie slová vyslovené s toľkou láskou: "Mon cherri..."
Ak by sa ktosi pozrel z majáka, videl by Anjela s čiernymi krídlami smutne pozerať za postavou miznúcou v lese. Presne toho Anjela, čo vedel, že jeho láska bude žiť  len pre ňu. A pre ten malý plamienok nádeje, že táto prázdnota nebude hádam trvať celú večnosť.


THE END
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Ashley Ashley | Web | 17. května 2010 v 19:25 | Reagovat

prečítala som si, keďže to bola víťazná poviedka a je fakt krásna :-)...anjela som si nevedela akosi predstaviť ale ako upírku som si neviem prečo predstavila Annu z upírskych denníkov hoci bola tmavovlasá ale hodila sa mi tu ako charakter :-)...fakt očarujúca poviedka...:-) víťazstvo právom...

2 Minie Minie | E-mail | Web | 3. října 2010 v 8:52 | Reagovat

Moc krásná povídka, ikdyž mám občas problém rozumět všemu.. =) ae tak snad jsem to vše pochytila dobře =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama