Silent Memory

13. dubna 2010 v 12:03 | Lilith-sama
Takže včera večer mi prišla prvá poviedka do SONP. Jej autorkou je Lilith-sama. Mne osobne sa poviedka veľmi páči. Takže som zvedavá na váš názor. :) Je zo žánru Shoujo-ai. Prajem príjemné čítanie :)







"Hon na čarodejnice." Mladá profesorka sa oprela o katedru a pozrela sa po triede. Vo veľa tvárach bol zmätený výraz, ale vo väčšine neskrývané očakávania. Profesorka si zložila jemné okuliare a pokračovala. "Všetko začalo 5. decembra 1484, keď pápež Inocent VIII na naliehanie dvoch dominikánskych mníchov Heinricha Institorisa a Jakoba Sprengera z Nemecka vydal takzvanú bulu Summis desiderantes affectibus. Viete čo to bol za spis?" pozrela sa po triede. Zo zadnej lavice sa prihlásil mladý študent.
"Slečna Jill, neboli títo mnísi posadnutí lovením bosoriek?"
" Presne tak, Mark. A toho sa týkal aj ten dokument. Bolo to nariadenie, že každá mladá žena, usvedčená z kacírstva musí zomrieť. To bolo hlavou náplňou toho dokumentu. Ale už v tej dobe sa všelijakými cestičkami dalo vykrútiť a nájsť medzery. A tak o dva roky neskôr vydali spomínaný mnísi neslávne známu publikáciu Kladivo na čarodejnice."
"Slečna Jill, je pravda, že pod záštitou tohto dokumentu, inkvizícia zavraždila tisícky mladých žien?" prerušila jej rozprávanie študentka z prednej lavice.
"Sto tisícky za tri storočia neustáleho vraždenia. A v skutočnosti ženy tvorili len osemdesiat percent obetí. Ten zvyšok tvorili hlavne malé deti."
"Slečna Jill, niektorí historici tvrdia, že tieto tri storočia boli najkrvavejším obdobím stredoveku. Čo si myslíte vy?"
"Daniel, ja si o tomto obdobím myslím, že to je najkrvavejšie obdobie v celých ľudských dejinách. O tomto období som prečítala veľa publikácii. Pri mojom osobnom výskume som narazila na jeden denník. Vlastne len vďaka nemu mám tú možnosť prednášať na tejto univerzite. Dovoľte mi, aby som vám z neho prečítala pár posledných zápisov."


* * * * *

Máj 1741

Londýn. Najrušnejšie mesto v celom Anglicku. Denne sa tu ulicami premelie niekoľko stoviek ľudí. Väčšina ľudí tu chodí, aby predali, či kúpili tovar. Presne ako ja. Prišla som sem kúpiť bochník chleba a nejaké tie bylinky. Niežeby som si ich v lese nevedela nájsť a nazbierať sama, ale ľuďom by sa to zdalo podozrivé, že chodím len na chlieb. Obvinili by ma z bosoráctva a pri najlepšom by som sa utopila pri vodnej skúške. Svoje červené vlasy mám ukryté pod šatkou. Už ako malú ma za ne chceli rodičia vydať do rúk spravodlivosti. Ale báli sa, že trest postihne aj ich, tak ma radšej vyhodili do lesa. Keby ma tam nebola vtedy našla Jade a nevyliečila ma, bola by som už dávno mŕtva. Vychovávala ma a starala sa o mňa. naučila ma všetko čo vedela. A potom ju jedna žena - či z vďačnosti, či zo strachu - udala inkvizícii. Bola veľmi statočná. Pri mučení im o mne nepovedala ani slovo. A tak ma uchránila pred bolestivou smrťou na hranici. Potichu som si povzdychla. Môj dych sa odrazil od stromov. Sú to už štyri roky čo zomrela. Veľmi mi chýba. Myšlienky na Jade prerušilo až zapraskanie vetvičky neďaleko odo mňa. Rýchlo som sa chovala za veľký dub. Nikto nevie, že tu bývam. Keby ma našli zabijú má. Z lesa len niekoľko krokov odo mňa sa vynorilo mladé dievča. Bola celá doráňaná a väčšina rán nebola spôsobená vetvami stromov. Dobre som tie rany poznala. Veľa krát ma ľudia prišli žiadať, aby som vyliečila ich dcéry po zákernom mučení. Veľmi opatrne som k nej vykročila. Stále som sledovala les navôkol, či sa tu ešte niekto neskrýva. Započúvala som sa do ticha, ale okrem zvukov lesa som nepočula nič. Sklonila som sa k dievčaťu. Košík s nákupom, čo som mala prehodený na ruke, som položila nad jej hlavu. Opatrne som ju prevrátila na chrbát. Keď som to urobila zarazila som sa pri pohľade na jej tvár. Ja mám dvadsať päť rokov a ona nemohla byť staršia odo mňa. Rýchlo som sa spamätala a priložila som jej ucho na hruď. Srdce jej ešte bilo, aj keď len slabo. Moja chalúpka je len kúsok odtiaľto, mala by som zvládnuť odtiahnuť ju tam. Košík som jej položila na nohy a pevne som ju chytila pod rukami. Zodvihla som jej hruď a pohla som sa smerom ku chalúpke. Cesta bola dlhšia ako som čakala. A taktiež ma aj veľmi unavila. Keď som otvorila dvere chalúpky bola som na pokraji síl, ale ešte som sa nemohla vzdať. Ešte som musela toto dievča dostať do postele. Ešte som jej musela obviazať rany. Ešte nemôžem oddychovať. Z posledných síl som ju dostala do postele a zrútila som sa vedľa nej. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a postavila som sa. Väčšinu byliniek mám tu. Musím z nich len urobiť masť, aby som ju mohla vyliečiť. V hrnci bola už voda, čo som si doniesla ráno. V kozube som založila oheň a dala som zohriať vodu. Otočila som sa k poličke a zobrala som odtiaľ plátenné kapsičky. Vrátila som sa k vode. Kapsičky som postupne voňala, aby som zistila aké sú v nej bylinky. Pŕhľava, dubová kôra, šípky, cesnak, mäta a ďalšie. Všetky som ich nasypala do vody a premiešala som. Už len musí zovrieť voda. Do menšej nádobky som dala sádlo, aby som mohla pripraviť masť. Voda, čo som dala hriať, aby som jej vyčistila rany, bola už teplá. Zobrala som kus plátna, vodu a prišla som k posteli. Dievčinu na posteli som začala zbavovať oblečenia. Aj tak mala oblečenie tak dotrhané, že skoro nič nezakrývalo. Krvavé rany a modriny mala po celom tele. Ďalej stopy po sviečkach. Takže ju podozrievali z čarodejníctva. Zhnusene som si odfrkla. Podozrievajú aj také mladé a nevinné dievčatá ako je ona. Cirkev. Myslí si, že môže všetko (sry, ale nikoho som nechcela uraziť). Namočila som plátno do vody a pomaly som jej začala čistiť rany. Neboli hlboké. Len škrabance zo stromov. Teda až na tie spáleniny. Chúďa dievča. Musela toho vytrpieť dosť. Musela im utiecť. Ešte nikdy nikoho nepustili. Zo zamyslenia ma prebralo až bublanie vody v hrnci. Pribehla som k nemu a veľkou naberačkou som tekutinu nabrala do nádoby so sádlom. Ešte som to pár krát premiešala a vrátila som sa k posteli. Stuhla som len čo som sa pozrela na posteľ. Prepaľoval na odtiaľ pár čiernych očí.
"Nemusíš sa ma báť. Nechcem ti ublížiť. Len som ti chcela ošetriť rany." Zopakovala som slová, ktoré som ako prvé počula od Jade. Boli to prvé slová v mojom novom živote.
"Kto si?" spýtalo sa ma dievča trasľavým hlasom.
"Volám sa Melisa. A neboj sa. Nie som čarodejnica. Len sa vyznám v bylinkách. Ale teraz mi dovoľ namastiť ti rany." O krok som sa priblížila k posteli. "A ako sa voláš ty?" keď neprotestovala urobila som ďalší krok.
"Jill. Prečo mi pomáhaš?" opýtala sa ticho. Prišla som až k posteli a ani sa len nepohla. Dokonca jej zrejme neprekážalo, že predo mnou leží nahá a že tie najhoršie miesta má zakryté len kusom špinavého plátna. Sadla som si k posteli a nabrala som na prsty kúsok masti.
"Vychovali ma tak. A teraz sa snaž veľmi nehýbať. Viem, že to bude bolieť, ale musíš to vydržať. Keby som ti to nenamastila, rany by sa mohli zapáliť a ty by si odstala horúčku. A na koniec by si možno aj zomrela." Jill prikývla a pevne zavrela oči. "Ako si sa tu ocitla ty?" s vlastnej skúsenosti som vedela, že rozprávanie pomáha.
"Pred pár dňami ku mne prišla jedna moja kamarátka. Cítila som sa zle a mala som spravený bylinkový čaj. Videla ako ho pijem. Niečo sa jej muselo zdať, pretože hneď vybehla z domu. O niekoľko minút sa tam zjavili vojaci a odviedli ma na mučenie. Obvinili ma z čarodejníctva. Utiekla som." Prehovorila. Ja som jej zatiaľ mazala rany. Už som si všimla, že nie sú až také hrozné, ako vyzerajú. Ale aj tak si ešte užije kým sa jej úplne nezahoja. "Prečo si tu ty?" zarazila som sa. Už dlho som o svojej minulosti nehovorila. Nie som si istá, či jej môžem veriť. Ale aj ona bola len obeťou inkvizície. Zložila som si šatku, ktorá zakrývala moje vlasy. Cítila som ako mi ich červené vlnky dopadajú na ramená.
"Keď som bola malá, mala som tmavo hnedé vlasy. Postupom času svetli a zostali červené. Rodičia si mysleli, že som posadnutá diablom. Chceli ma udať, ale báli sa, že by trest postihol aj ich. A tak ma jednoducho vyhodili do lesa. Tam ma našla Jade. Postarala sa o mňa. Naučila ma používať bylinky. A potom ju niekto udal ako čarodejnicu. Umučili ju a ľudia od vtedy chodia za mnou. Nie všetci majú na lekára." Usmiala som sa na ňu. Zaujato ma pozorovala.
"Ani ja ti nemám ako zaplatiť." Smutne sklopila hlavu. Zasmiala som sa.
"Mne platiť nemusíš! Ja to robím rada. A keď chceš, tak tu so mnou môžeš aj ostať." Navrhla som jej. Prekvapene sa na mňa pozrela. "Určite už nemáš kam ísť. V meste ťa budú hľadať. A niekam odchádzať, by tvojmu stavu neprospelo. Aj tak musíš ešte niekoľko dní ležať."
"A... Nebudem ti tu prekážať?" nedokázala ukryť záujem v hlase.
"Prečo by si mala? Spoločnosť tu už nemám celé roky!" priznala som jej s úsmevom. Musím uznať, že sa mi páčila. Bola milá. Už dlho som nepoznala nikoho ako je ona.
"A naozaj môžem ostať?"
"Samozrejme!"
"Tak teda ostanem." Usmiala som sa na ňu.
"Dobre. Ale najprv ťa ešte ošetrím." Postavila som sa a prešla som ku skrini, kde som mala uložené kusy plátna. Ľudia mi ho občas doniesli a niektoré sa dali použiť aj niekoľkokrát. Zobrala som najväčšiu kopu a vrátila som sa k posteli. Kým som jej obväzovala rany ani jedna z nás neprehovorila.
"Ďakujem." Šepla a usmiala sa na mňa. tak kúzelný úsmev som ešte nevidela.
"Niet za čo." Tiež som sa na ňu usmiala. Ale pochybujem, že môj chabý úsmev prekonal ten jej kúzelný. "A teraz obed." Prehovorila som a postavila som sa. Vrátila som sa k ohňu. "Bude ti musieť stačiť len kaša. Nemám tu až také veľké možnosti na varenie." Do kotla som nabrala vodu. Ďalej som sa nedostala pretože som pocítila ako sa okolo mňa ovíjajú Jilline ruky. Na môj chrbát sa pritislo jej horúce telo.
"Prosím, nerob si so mnou starosti. Už aj tak si pripadám zle, že sa o mňa tak staráš. Prosím, netráp sa tak pre mňa. Mne ku šťastiu stačíš jedine ty." Prehovorila. Nevidela som jej do tváre, ale určite bola celá červená.
"A vieš, že aj ja mám taký zvláštny pocit, že k životu potrebujem len teba. Nič viac mi netreba." Chytila som ruky, ktoré sa odo mňa chceli odtiahnuť a otočila som sa tvárou k nej.
"Keby to nebolo zakázané, keby vtedy nepovedal, že to nesmieme robiť, milovala by som ťa. Aj keď... asi ťa aj tak už milujem." Jej slová ma zarazili. Absolútne som netušila, čo si o tom myslieť. Teda, niežeby som nerozumela jej citom. Ale zarazila ma tá prvá veta.
"Počkaj, koho tým myslíš?" opýtala som sa. Opäť sa odo mňa chcela odtiahnuť, tak som ju len pevnejšie chytila. Vtedy mi to došlo. "Chceš povedať, že po tom všetkom. Po tak dlhom mučení, ešte stále veríš v Boha?" opýtala som sa prekvapene. Skôr som zacítila ako uvidela prikývnutie. "Boh nemôže existovať. Pretože keby existoval, nedovolil by ľudom ubližovať takým kráskam ako si ty. Nedovolil, aby ubližovali tak čistým bytostiam, ako si ty." Pritúlila som si ju ešte bližšie k sebe a začala som ju hladiť po chrbte. Opatrne som sa s ňou vrátila k posteli. Jill slabo vzlykla. "Psst. Neplač. Všetko bude dobré. Neboj sa. Nič sa ti nestane. Som s tebou. Ochránim si ťa." Šepkala som. Hojdala som sa s Jill v náručí. Neviem, či som sa snažila upokojiť ju, alebo seba. Jill sa rozvzlykala ešte hlasnejšie. Trvalo až niekoľko hodín, kým sa upokojila. Zaspala na mne. Nemôžem povedať, že mi to vadilo. Bola som veľmi unavená a takto sa mi spalo veľmi príjemne.


Ráno som sa zobudila ako prvá. Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila čo sa stalo v noci. Jill sa zobudila okolo polnoci. Bola veľmi vystrašená. Stále drmolila niečo o smrti a o veľmi žiali. Zrazu ma začala bozkávať. Bránila som sa jej, ale len chvíľku. Mala nado mnou veľkú moc. Neviem ako ale zrazu si už pamätám, ako sme so seba strhli oblečenie a milovali sme sa. Nad tou spomienkou som sa usmiala. Pozrela som na malý uzlíček, čo sa krčil pri mne. Jill sa zavrtela.
"Dobré ránko." Zašepkala som. Jill otvorila oči a pozrela sa na mňa. tiež sa usmiala.
"Ahoj." Naklonila sa ku mne a našpúlila pery. Usmiala som sa a pobozkala som ju. Očividne ešte nemala z noci dosť, keď sa okolo mňa začala všemožne ovíjať. Rázne som ju zarazila.
"Najprv raňajky." Povedala som nekompromisne. Zamračila sa na mňa. "Ja som nepovedala, že sa nebudeme milovať. Povedala som len, že sa najprv najeme. Veď si môžeme zašantiť aj pri tom." Zašepkala som jej do uška, ktoré som následne pobozkala. Jill sa na mňa prekvapene pozrela. Usmiala som sa a pobozkala som ju.
"Tak potom dobre." Z postele vyliezla ako prvá a ani sa poriadne neobliekla a už behala po izbe a zháňala jedlo.
"Ale tu nie. Musíme ísť bo mesta a niečo kúpiť. Ľuďom by to bolo podozrivé." Tiež som sa obliekla a prišla som k nej, aby som ju zozadu objala.
"Tak na čo ešte čakáme?!" opýtala sa dosť nechápavo. Schytila zo stola košík a už sa hrnula k dverám. Pri nich sa otočila na mňa. "Ideš?" zasmiala som sa.
"Teraz by som ťa nenechala ísť samú." Prišila som k nej a objala som ju. Takto sme spolu kráčali až kým sme nevyšli z lesa. Potom som ju už musela pustiť. Tu by nás mohli ľahko vidieť.
"Nezdá sa ti, že je tu až priveľké ticho?" prehovorila Jill, keď sme kráčali k mestu. Zastala som sa poobzerala som sa okolo seba. Už od rána som mala zlý pocit. Vedela som, že sa niečo zlé stane. Ale ak to už cítila aj Jill... Z lesa som počula praskanie vetvičiek. Zahľadela som sa na to miesto. "Melisa?" prehovorila prekvapene Jill. Zastala niekoľko krokov predo mnou. Otočila sa na mňa. Keď zbadala, že som sa nepohla z miesta vrátila sa ku mne. "Melisa, čo sa deje?" ruku mi položila na tvár, aby na seba pritiahla moju pozornosť. Nezabralo to a ja som stále sledovala to miesto. Zrazu som zbadala to, čo ma tak trápilo. Zbadala som ako sa tam uprostred lesa leskne kov. Okamžite som vedela, čo to je.
"Jill, bež! Utekaj odtiaľto! Utekaj! Choď už! Bež!!" otočila som sa na ňu. K druhej strane cesty som ju odstrčila presne v momente, keď sa z lesa vynorili vojaci. "Bež! Nevracaj sa!!! Utekaj!!!" kričala som. Ona strnulo stála na mieste. Vojaci už stáli tesne pri nej. "JILL, BEŽ!!!" zakričala som na ňu. Až teraz sa prebrala. Pozrela sa na mňa a vbehla do lesa. "Bež. Nenechaj sa chytiť. Nevracaj sa už sem." Opakovala som potichu. Nevnímala som ako ma ťahajú do mesta a do mučiarne. Dokázala som myslieť len na to, či bude Jill v poriadku. Vedela som, že sa ma niečo pýtajú ale nebola som schopná odpovedať. V hlave som mala len jediné meno. Jill. Neprebralo ma ani mučenie. Nebolelo ma to. Myslela som len na Jill.

*

Utiekla som im. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale utiekla som im. Do zotmenia som ešte čakala v lese. V noci som sa vrátila do Melisinej chalúpky. Ach, Melisa. Prečo si len neutiekla som mnou. V očiach ma začali páliť slzy. Prišla som k posteli a zvali som sa na ňu. Hlasné vzlyky som tlmila vankúšom.
Plakala som niekoľko dní. Prvýkrát v živote som niekomu dovolila dostať sa do môjho srdca a chybou osudu som o tú osobu aj hneď prišla. Áno. Melisa mala pravdu. Keby Boh existoval, toto by sa nestalo. Utrela som si slzy. Teraz sa musím pozrieť, či sa jej nejako nedá pomôcť. Ale takto sa nemôžem vydať do mesta. Potrebujem nejaký plášť, aby mi nebolo vidieť do tváre. Začala som prehľadávať skrine. Nakoniec som v jednej našla to, čo som hľadala. Vytiahla som plášť, bol celý od prachu, ale bol to plášť. Trochu som ho vytriasla a obliekla som si ho. Vyšla som z chalúpky a obozretne som kráčala do mesta. Podarilo sa mi dostať doň bez povšimnutia. Všade boli skupinky ľudí, čo sa medzi sebou rozprávali. Prišla som k jeden žene, čo sa zrejme vracala domov.
"Prepáčte pani, čo sa tu deje?" opýtala som sa jej opatrne. Bála som sa opýtať nahlas. Žena sa na mňa pozrela. Dobre si ma prezrela pohľadom a až potom mi odpovedala.
"Objavili ďalšiu bosorku. O hodinu urobia vodnú skúšku." Prehovorila rovnako ticho. Potom sklopila pohľad a odišla. Takže Melisu považovali za bosorku. Dalo sa to čakať. Rozhodla som sa, že tu počkám na tú skúšku. Skryla som sa v zapadnutej uličke. Celú hodinu som rozmýšľala o Melise. Ešte sa nestalo, že niekoho oslobodili. Takže je jasné, že ju upália.

Asi o hodinu som vyšla z tej uličky a vrátila som sa na námestie. Bolo tu viac ľudí ako pred tým. Vrátila som sa práve v čas, aby som si vypočula obvinenia.
"Obvinená sa odpustila spolčovania s diablom a čarodejníctva. Ďalej obcovala so ženami. Všetci, ktorí majú podozrenie, že ich dcéra či žena sa stala obeťou tejto ženy, nech ich vydajú do rúk spravodlivosti." Vyhlásil a na chvíľu sa odmlčal. V priebehu tej chvíle boli z davu vystrčené mladé dievčatá a ženy. Všetky boli hneď chytené prihliadajúcimi vojakmi. "Obvinené budú podrobené skúškam, aby sa dokázala ich spojitosť s obvinenou." Zase sa na chvíľku odmlčal. "Obvinenú podrobia vodnej skúške, aby sa dokázala jej vina, či nevina. Nech o nej rozhodne Boh." Povedal a odkráčal. Potlačila som v sebe znechutené odvrknutie. Ako môžu podozrievať niekoho ako je Melisa? Prišila som viac dopredu, aby som videla na priebeh skúšky. Melisa stála na loďke, v ktorej bol len jeden muž. Odviezol ju do stredu jazera. Tam jej zviazal ruky aj nohy. Strčil ju do vody. Potopila sa. Je nevinná. Voda to dokázala. Títo ľudia tomu veria. Je nevinná! Mala som chuť kričať. Nemohla som, inak by som sa prezradila. Začali ju ťahať z vody. Keď ju vytiahli na breh, ľudia čo stáli blízko zhrozene vykríkli.
"Vidíte ju! Čarodejnicu jednu!" zvolal muž stojaci najbližšie pri nej. Nebola som jediná čo sa snažila prepchať dopredu, aby som videla. "Pričarovala si kameň, aby oklamala vodu! Je vinná! Musí uhorieť, aby jej duša mohla odísť do neba. Musí zhorieť, aby sa očistila od pekelných hriechov. Pripravte hranicu!" pred očami som mala tmu. Ako mohli? Ako ju mohli takto pošpiniť? Ako...? Nedokázala som potlačiť slzy. Niekoľko mi ušlo a skotúľalo sa dolu mojim lícom. Toto už bolo pre mňa veľa. Na toto sa už viac dívať nemôžem. Davom som bežala čím najďalej od toho miesta. Zastavila som sa až ďaleko za mesto. Nanešťastie to bolo rovno na mieste, kde som mala výhľad na Melisino utrpenie. Videla som ju rovno v momente keď najviac trpela. Moje srdce kričalo bolesťou viac, ako kričala ona sama. Slzy mi stekali po tvári. Bála som sa, že od tej bolesti mi srdce prestane biť, ale vedela som, že to nie je možné. Bolesť, bola neznesiteľná, ale neprestávala. Plakala som potoky sĺz a neprestávali tiecť. Nie. Boh nemôže existovať. Toto by nedovolil. Nie. Nemôže.
"Nemôže!" zakričala som nahlas. Rozvzlykala som sa. Bolo mi jedno, či ma nájdu, alebo nie. Žena, čo si ukradla moje srdce, je mŕtva. Nemôže ma bolieť. Tak prečo ho tak veľmi cítim?
"Bolesť zo straty. Tá bolí najviac." Vedela som, že ten cudzí hlas za mnou nie je dobré znamenie, ale nejako som nevedela, čo mám teraz robiť. Moje telo nefungovalo tak, akoby malo. "Ale, veď mňa sa nemusíš báť. Ja ti nechcem ublížiť. Práve naopak. chcem ti pomôcť." otočila som sa na toho neznámeho muža. Bledú tvár mu lemovali čierne vlasy. Usmieval sa na mňa. "Ale prečo tie slzy. Veď môžeš dostať svoju pomstu. Len potrebuješ pomôcť." Chcela som vlastne pomstu? Nevyznala som sa vo svojich pocitoch. Ale keď som ich rozoznala, pocítila som túžbu po pomste.
"Kto si? A ako mi môžeš pomôcť?" prehovorila som prekvapivo vyrovnaným hlasom. Muž sa usmial.
"Nemám žiadne meno. Ale najčastejšie ma volajú diabol." Asi ma chcel vystrašiť, ale mňa už teraz nič nemôže nič prekvapiť. Keď videl moju reakciu, pokračoval. "A môžem ti pomôcť získať pre Melisu spravodlivosť."
"Ako?" opýtala som sa prekvapene.
"Dám ti nesmrteľný život. Budeš žiť, kým sa nenájde niekto, kto ukáže pravdivú tvár histórie. Kto dokáže, že tie ženy so mnou nemali nič spoločné. Kto očistí aj moje meno. Kto ukáže svetu, čo v skutočnosti bola inkvizícia zač." Jeho slová... boli tak skutočné, že som uverila, že to dokáže. Že som skrátka vedela, že on má tu moc pomôcť mi ukázať svetu pravdu. Že s jeho pomocou získam pokoj pre Melisu.
"Čo pre to musím urobiť?" záujem v hlase som skrývala len veľmi ťažko.
"Staneš sa učiteľkou. Budeš hovoriť ľudom o minulosti. A keď nastane ten pravý čas, keď sa nájde niekto, kto ukáže svetu pravdu, dáš mi svoju dušu."
"Ale nevraveli ste, že je mám dať svetu tú pravdu?"
"Ty ich o nej len budeš učiť." Odmlčal sa a pozrel sa mi hlboko do očí. "Takže, aká je tvoje odpoveď." Ak poviem áno, zrejme už nikdy neuvidím Melisu. Ale ak odmietnem, ľudstvo nikdy nebude poznať spravodlivosť. Horlivo som premýšľala. Keď som sa rozhodla, pozrela som sa mu pevne do očí.
"Prijímam."

* * * * *



Profesorkino čítanie prerušil až školský zvonček. Odtrhla oči od knihy, ktorú čítala už nespočetne veľa krát a pozrela sa po triede. Vo všetkých tvárach videla prekvapenie.
"Slečna Jill, takže Jill z tohto príbehu nakoniec uzavrela zmluvu z diablom, aby svetu ukázala pravdu?" nikomu zo študentov nevadilo, že už je po zvonení.
"Každý rozumný človek by to podľa mňa tak urobil." Odpovedala mu a postavila sa. "Ale už choďte na ďalšiu hodinu. prečítajte si o tom kapitolu dvadsať v knihe na strane stotridsaťdva." Študenti si dosť neochotne začali baliť veci. Jill to veľmi prekvapilo. O tejto látke učila už niekoľko storočí, ale nikdy nevidela takúto reakciu.
"Slečna Jill, viete, že vypadáte presne tak, ako Melisa opisovala svoju Jill. Strašne sa na seba musíte podobať." Povedal ďalší študent. Jill sa len usmiala.
"Áno. Už mi to niekoľko študentov povedalo. Ale už naozaj choďte." Povedala prísnejšie. Nehnevala sa na nich. Práve naopak. Mala pocit, že jej úloha sa na tomto svete skončila. Študenti začali vychádzať z triedy. Ešte sa z niektorými pozdravila, keď sa spokojne otočila, aby si denník strčila do tašky. V triede ostali len dve študentky. Jill sa im prihovorila.
"Charlotte, Viollet, čo tu ešte robíte?" dievčatá sa chytili za ruky a prišli pred jej katedru. Toto malé gesto Jill prekvapilo.
"Len sme vám ešte chceli povedať, že vám pomôžeme šíriť pravdu." Prehovorila blondína - Viollet.
"Vieme aké to je, keď musíte ukrývať pravdu. My by sme sa takto nemohli pretŕčať na verejnosti. Naše rodiny to odsudzujú." Dodala Charlotte.
"Chcete povedať, že spolu chodíte?" opýtala sa prekvapená Jill. Dievčatá sa miesto odpovede pobozkali.
"A nebojte sa. Neprezradíme vaše tajomstvo. A veríme, že sa s Melisou ešte stretnete. Vaša duša určite nepatrí do pekla."
"A-ako to viete? Nikto to ešte nezistil." Verila im. Vedela, že jej tajomstvo neprezradia.
"Keď ste hovorili o Melise znelo to veľmi nežne a milo. Určite ste ju museli milovať."
"Dobre, dievčence. Som rada, že mi pomôžete. Ale teraz už naozaj choďte. Ale nikomu ani muk." Jill sa zasmiala. Toto je zrejme posledný krát. Tieto dievčatá svdetu určite prinesú pravdu.
"Nebojte sa." Povedali obe naraz a ruka v ruke vyšli z triedy. Boli na dobrej ceste zmeniť svet.
"Som pripravená odísť." Povedala Jill do ticha triedy. Miestnosťou sa ozval strašidelný smiech. Vtedy Jill dopadla na zem mŕtva. Už svoj údel na tomto svete splnila. Je na čase, aby ho posunula ďalej.
"A ešte, slečna Jill, zabudla som..." dievčatá sa vrátili do triedy. Ale keď uvideli na zemi jej bezvládne telo, len potichu zatvorili dvere a vytratili sa. Jej duši priali pokojný večný život po boku jej milovanej Melisy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Taylor Taylor | Web | 16. dubna 2010 v 20:45 | Reagovat

Ahoj, chceš mít super mega návštevnost? Když jo, tak klikni na můj web, a můžeš mít online i 88 747...

2 Nikyta* Nikyta* | Web | 17. dubna 2010 v 16:22 | Reagovat

Bohužel - bolí..=D nehorázně moc..=D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama