9. Spomienky na budúcnosť

4. června 2010 v 22:56 | Aiko
Takže nakoniec som sa len predsa prinútila a dopísala som to už dnes. Som strašne zvedavá na vaše názory a pripomienky. V ankete sa väčšina zhodla, že mám pokračovať v písaní tohto príbehu, takže očakávam vaše komentáre
Nox praesidium nostri







Sebastian šokovane vydýchol. Nemyslel si, že ešte niekedy uvidí otcove vojenské známky. Laura bez slova pozorovala ako sa mu jeho zelené oči rozžiarili nevýslovným šťastím.

,,Našla som ich tú noc pár metrov od teba. Vrátila by som ti ich už skôr, ale úplne som zabudla na to, že ich mám. Len včera večer som ich zbadala na nočnom stolíku v mojej izbe." Povedala na vysvetlenie Laura.

,,Ja...Naozaj ti veľmi pekne ďakujem. Nevieš si ani predstaviť aký som teraz šťastný." Naširoko sa usmial.

,,Naopak, viem si to veľmi dobre predstaviť. Stačí, keď sa na teba pozriem. Oči ti žiaria ako dieťaťu, ktoré práve dostalo vytúženú hračku." Tiež sa na neho usmiala Laura.

,,Vážne? No, tá retiazka je pre mňa oveľa viac ako vytúžená hračka. Patrili môjmu otcovi. On...pred tromi rokmi zomrel. Bol na misii na Blízkom východe a zasiahla ho guľka. Priamo do srdca. On...na mieste...bol okamžite..." zadrhol sa mu hlas a oheň radosti v jeho očiach náhle zhasol.

,,To ma naozaj veľmi mrzí," stisla mu jemne ruku Laura.

Sebastian len pokrútil hlavou a zhlboka sa nadýchol.

,,To nič, len keď si na to spomeniem..."

,,Rozumiem ti. Veľmi dobre viem aké to je, keď stratíš niekoho, koho si mal veľmi rád." Pokúsila sa o úsmev Laura.

Nevedela síce prečo, ale trápilo ju, že vidí ako sa Sebastian trápi.

,,Aj tebe niekto zomrel?" spýtal sa jej so záujmom.

,,Áno, ale to už bolo veľmi dávno." Prikývla slabo Laura.

Sebastian chcel ešte niečo povedať, ale do triedy práve vošiel profesor. Laura sa teda vrátila na k svojej lavici a započúvala sa do výkladu učiva. Všimla si, že Sebastian mlčky sedí a zamyslene pozerá pred seba. V ruke zvieral retiazku, ktorú mu pred chvíľou vrátila. Videla, že ani po troch rokoch sa nespamätal z otcovej smrti.

Nevedela si predstaviť, že by aj ona prišla o jedného z rodičov. Na oboch bola veľmi naviazaná a nezniesla ani len pomyslenie na to, že by im niekto ublížil. Už vôbec nie na to že by zomreli. Ani si to neuvedomila, ale rukou odlomila trochu z lavice, ktorú pevne zvierala. Rýchlo kus dreva rozdrvila na prach a hodila ho na podlahu. Poobzerala sa po triede a snažila sa tváriť normálne. Spokojne si vydýchla, nikto si absolútne nič nevšimol.







****V tom istom čase, v inej triede****


Victoria našla triedu pomerne rýchlo. Nachádzala sa na prvom poschodí, na konci chodby. Pred triedou sa zhlboka nadýchla a zadržala dych. Stisla kľučku a vstúpila do triedy. Zatiaľ tam boli len traja chalani.

Troch zvládam.

Pomyslela si a vydýchla nahromadený vzduch. Zavrela za sebou dvere a pobrala sa k poslednej lavici v rade pri okne. Zo školskej tašky si vybrala Mp4-ku a do uší si vložila slúchatká. Zapla si svoju obľúbenú pesničku a zadívala sa von oknom. Snažia sa ignorovať hlasy chlapcov vo svojej hlave, no bolo to neúspešné. Nedokázala ich prehlušiť ani hlasná hudba. Pohodlnejšie sa posadila a mimovoľne si pošúchala jazvu. Nebola zvyknutá na akúkoľvek bolesť, takže ju štípanie na zápästí dosť vytáčalo. No viac ako bolesť ju rozčuľovalo to, že nepoznala príčinu tej bolesti. Ona, ktorá mala vždy na všetko odôvodnenie a vysvetlenie, bola teraz úplne bezradná.

Hoci nemala Gabriela veľmi v obľube, teraz sa stretnutia s ním nemohla dočkať. Túžila posunúť čas a konečne sa ho na to opýtať. To však nebolo možné. Nešťastne pokrútila hlavou a zadržala dych. Do triedy práve vošla skupinka šiestich dievčat. Pár minút po ich príchode vošli do triedy ďalší chlapci a potom sa až do zvonenia prúd prichádzajúcich nezmenšil. Victoria sa zmučeným pohľadom pozrela
okolo seba. Neodvážila sa ani len trochu nadýchnuť. Veľmi dobre vedela čo by sa stalo keby dovolila svojmu nosu zacítiť vôňu takého veľkého množstva teplej krvi. Pokrútila hlavou aby odohnala tú predstavu, bola pre ňu až príliš lákavá. Takmer sa jej zbiehali sliny. Pokúsila sa prehltnúť, nesmie stratiť kontrolu. Keď sa rozhodla, že prestane piť ľudskú krv vedela, že to bude ťažké. Nemyslela si však, že až tak veľmi. V každej chvíli keď okolo nej prešiel človek, mala chuť zahryznúť sa mu do krku a uhasiť tú obrovskú túžbu. No vedela, že to nesmie. Keď nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli svojim rodičom.

Stále v mysli videla, tú nesmiernu úľavu v ich očiach, keď im to povedala. Boli vtedy takí šťastní, počula to v ich myšlienkach pozorovala to v ich šťastných tvárach. Aj keď Laura bola vždy tá dobrá a milovaná, Victoria chcela byť taká tiež. Snažila sa byť dobrá, no nešlo to. Bolo to niečo ukryté hlboko v jej podstate, niečo čo jej bránilo byť takou akou chcela. Keď boli vo Francúzsku, tak sa tomu podvolila. Nechala sa zmietať svojimi inštinktami a túžbami. Počas tých štyroch rokov v sebe nemala ani malinkú štipku ľudskosti. Vyžívala sa v tom, keď videla strach na tvárach svojich obetí. Mala pocit, že ten strach môže zovrieť vo svojich rukách. Cítila sa vtedy mocná ako nikdy pred tým a chcela aby to také bolo navždy. Toto želanie sa jej však nesplnilo. Jej "krvavý" život začal po troch rokoch upadať. Niečo sa v nej vtedy zlomilo. Začala si uvedomovať to, čo spôsobila. Jej rodičia z nej boli nešťastní ako ešte nikdy pred tým. Laura sa pomaly na ňu ani nepozrela, a keď sa ich pohľady náhodou stretli, bol v jej očiach obrovský smútok. Michael sa tým vôbec nezaoberal, on a Victoria sa nikdy nemali veľmi v obľube. Stále sa spolu pre niečo hádali a nikdy nenašli spoločnú reč.

Jednoducho povedané, z jej správania bola nešťastná celá rodina, nehovoriac o Gabrielovi. Ten doslova zúril, keď sa prvýkrát dopočul o jej vyvádzaní. Victoria si stále pamätala ako vbehol do jej izby a strelil jej také zaucho, že ju zabolelo. Ešte stále počula jeho slová:

,,Naozaj si sa zbláznila Victoria?! Zabíjaš nevinných na každom kroku. Napadlo ti vôbec čo tým spôsobíš svojej rodine? Pomyslela si na to, že ťa ľudia môžu odhaliť? Naozaj ti už na ničom nezáleží a chceš zničiť všetko, o čo sa tu snažíme?!" kričal vtedy ako šialený.


,,Slečna Angiolieriová? Poznáte odpoveď na túto otázku?" vyrušil ju zo spomínanie hlas profesorky.

Victoria rýchlo "prehľadala" mysle žiakov v triedi a keď konečne začula ako si dievča v prvej lavici dokola opakuje otázku, otvorila ústa a povedala profesorke odpoveď.

,,Výborne!" prikývla postaršia profesorka a pokračovala vo výklade.

Viktória si slabo povzdychla a zadívala sa na jazvu na svojom zápästí. Stále viac sa sfarbovala do červena a čoraz neznesiteľnejšie štípala. Pozorne pozorovala odtlačky svojich zubov a rozmýšľala nad tým, čo majú znamenať. Nenapadalo ju však žiadne rozumné vysvetlenie. Z premýšľania ju napokon vytrhol zvonec, oznamujúci koniec hodiny.
Ako vychádzala z triedy pozrela sa do rozvrhu a zistila, že teraz nasleduje desať minútová prestávka. Vytiahla teda z vrecka mobil a vyťukala Gabrielovo číslo. Napäto čakala na to, či jej zdvihne. Nevolala mu už roky, teda vlastne nevolala mu nikdy, jeho číslo mala len pre prípad núdze. A ten teraz určite nastal. Nervózne pochodovala po dláždenej podlahe na dievčenských kabínkach. Po minúte nekonečného vyzváňania sa z telefónu ozval Gabrielov hlas.

,,Victoria?" pýtal sa prekvapene.

,,Áno to som ja, musíme sa s tebou čo najskôr stretnúť!" vysypala na neho bez úvodných rečí.

,,Deje sa niečo, ste v poriadku?" zavalil ju otázkami a hoci sa spýtal na celú rodinu, na mysli mal len jednu jedinú osobu, Lauru.

,,Nejdem to tu riešiť, momentálne som v škole, takže to nie je ten najlepší nápad."

,,To máš teda pravdu, kedy mám teda prísť a kam?" spýtal sa rozrušeným hlasom.

,,O tretej pred školou. Budem tam aj s Laurou" Odvetila po chvíli premýšľania Victoria.

,,Dobre." Prikývol si sám pre seba Gabriel a zložil.

Victoria zastrčila mobil do vrecka džínsov a otvorila dvere na záchodovej kabínke. Zastavila sa pri umývadle, kde si opláchla ruky a pobrala sa do triedy. Opäť si sadla na miesto pri okne a do uší si dala slúchatká Mp3-jky, ktoré zakryla hustými kučeravými vlasmi. Nebála sa toho, že by ju náhodou vyvolal profesor a ona by nepoznala odpoveď na otázku. Vďaka svojim upírskym zmyslom počula dokonale aj Mp3-jku, aj jeho. Pustila si teda upokojúcu pesničku a tvárila sa počúva profesora, ktorý práve začal hovoriť o Prvej svetovej vojne. Slabo si povzdychla, zase nič zaujímavé, bola si sto percentne istá, že aj ona sama by mala o vojne lepšiu prednášku ako postarší profesor. Veď ju zažila na vlastnej koži. Ešte aj teraz si dokázala vybaviť zvuky výstrelov z frontu a výkriky ranených...


Ďalšiu hodinu mali všetci traja spoločnú. Victoria ihneď oznámila Laure, že po vyučovaní sa stretnú s Gabrielom. Michael na nich len pochybovačne pozrel. Teda len na Victoriu, nečudoval sa tomu, že Laura sa mala stretnúť s Gabrielom, keďže sa stretávali dosť často. Každý vedel, že majú medzi sebou veľmi dobrý vzťah. Ani rodičia nemali nič proti tomu, keď s ním Laura niekam išla, a to bolo veľmi často. Keďže Gabriel s Rafaelom veľmi často podnikali, rôzne "nájazdy do okolia", Laura kvôli svojej schopnosti chodila mnohokrát s nimi.

,,Ty. Sa ideš. Stretnúť. S Gabrielom?" vyslovil každú časť vety samostatne a šokovane na ňu pozrel.

,,Je to tomu také ťažké uveriť?" Prevrátila očami.

,,Samozrejme, veď ho nenávidíš a vôbec sa spolu nerozprávate!" povedal okamžite na vysvetlenie.

,,Prestaňte!" zahriakla ich Laura a buchla Michaelovi po hlave.

,,Au, to bolo začo?!" pošúchal si hlavu.

,,Za to, že si taký idiot." Odpovedala Victoria namiesto Laury.

Potom do triedy vošiel profesor, a tak všetky utíchli.





Okamžite ako zazvonilo na koniec poslednej hodiny, Laura s Victoriou vybehli z triedy a ponáhľali sa na parkovisko. Laura ešte stihla hodiť kľúče od auta Michaelovi, ktorý sa pomaličky vliekol dolu schodmi. Ony dve sa domov dostanú aj pešo alebo ich tam vezme Gabriel. Keď sa konečne dopracovali pred školu, videli na parkovisku Gabriela ako sa opiera o svoj luxusný mercedes. Hneď ako ich zbadal vybral sa im naproti.

Laura si vydýchla, hoci nevedela prečo, ale keď ho videla, mala pocit, že sa to vyrieši.

,,Gabriel," jemne sa usmiala a objala ho.

Gabriel ju stisol vo svojom náručí a so záujmom sa na ňu pozrel.

,,Poviete mi už čo sa deje? Victoria?" premeral si ju so zdvihnutým obočím.

Victoria sa už nadychovala, že niečo povie, ale Laura ju prerušila.

,,Je tu veľa ľudí, poďme niekam, kde budeme mať súkromie."

,,Máš pravdu, čo tak do nejakej kaviarne?" spýtal sa Gabriel a pozrel sa na dvojičky.

Victoria prikývla a spolu s Laurou nastúpili do čierneho mercedesu.




Sebastian práve vychádzal zo školy, keď si všimol, že Laura práve nastupuje do auta s tým chlapíkom, s ktorým ju prednedávnom videl v meste. Neboli však sami, tento krát bola s nimi aj Victoria.

Ktovie čo spolu tí dvaja vlastne majú.

Pýtal sa sám seba v duchu.

Videl ich už dvakrát spolu
vždy sa pri tom správali veľmi dôverne. Ešte kým bol v budove, cez okno videl, že keď toho chlapíka Laura zbadala, okamžite objala....




"Môžem vám niečo priniesť?" spýtala sa presladeným hláskom čašníčka v kaviarni.

"Dáte si niečo?" pozrel Gabriel na dvojčatá.

,,Minerálku," povedala Laura a Victoria tiež prikývla, že si dá minerálku.

,,Takže, dvakrát minerálka." Povedal Gabriel a pomocou svojho nadania prinútil čašníčku aby odišla.

Nachvíľu nastalo trápne ticho, ktoré prerušil až Gabrielov hlas.

,,Poviete mi už teda čo sa deje?" po oboch prešiel pohľadom.

Laura sa nadýchla a takmer nebadateľne prikývla. Vyhrnula si rukáv nad zápästie a ukázala mu jazvu.

,,Čo to, do čerta, je?!" šokovane sa zadíval na jazvu, ktorá sa Laure črtala na zápästí.

Victoria sa zhlboka nadýchla, dnes už asi po stýkrát, a všetko mu vysvetlila. O tom aká slabá a vyčerpaná bola prvý deň školy, ako sa o tom zmienila Laura a tá jej navrhla, to že si opäť . môžu vymeniť krv. Tiež sa zmienila o tom, že Laura stratila vedomie, a tak jej musela dať trochu zo svojej krvi. Potom mu ukázala aj svoju jazvu.

Gabriel po celý čas šokovane pozeral raz na Lauru, raz na Victoriu. Keď mu aj Victoria ukázala svoju jazvu, chytil ich ruky a položil ich k sebe. Po dlhej chvíli ich porovnávania sa konečne nadýchol, aby prehovoril.

,,Viem prečo vám zostali tie jazvy a musím vám povedať, že ste urobili obrovskú hlúposť." Nešťastne pokrútil hlavou.

"Tomu nerozumiem, ako to myslíš?" spýtala sa prekvapene Laura.

,,Ide o to, že aj keď vám v detstve výmena krvi pomáhala prežiť a dodávala vám silu, teraz ste pre seba jedovaté. Vaša krv teraz obsahuje také látky, ktoré sú pre vás životne nebezpečné." Hovoril Gabriel.

"A dajú sa tie jazvy nejako odstrániť?" pozrela na neho prekvapene Victoria.

,,Existuje jedna masť, no je veľmi ťažké zohnať ju. Mám však jednu známu, čarodejnicu, ktorá vám ju môže pripraviť." Prikývol Gabriel a zamyslel sa.

,,To je dobrá správa," zašepkala Laura a Victoria len prikývla.

,,Je tu však ešte jedna vec, Laura." Pozrel na ňu sklesnutým pohľadom Gabriel.

,,O čo ide?" pozrela na neho Laura so záujmom.

"To predsa nie je možné!!!" zvolala Victoria, keď to začula v Gabrielových myšlienkach.

"Čo nie je možné?!" spýtala sa nervózne Laura.

Keď to tak veľmi prekvapilo jej sestru, určite to bude niečo veľmi vážne. Pravdepodobne niečo, na čo ani len okrajovo nepomyslela.

"Zomieraš, Laura..." Povedal takmer nečujne Gabriel a zadíval sa jej do očí.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lilith-sama Lilith-sama | 5. června 2010 v 10:50 | Reagovat

Laura a smrť??? Vieš čo?? Si to písala mesaic ak nie viac a teraz tu chceš povedať, že Laura bude mŕtva?!!! Mám v posledných dňoch dosť nahovno náladu. Takže sa mi ukáž teraz na oči a ja ťa zaškrtím!!!! To chce buď prepísať, alebo napísať pokračovanie. A na tvojom fleku by som si s tým pohla lebo nedostaneš ten darček na ktorý sa tak veľmi tešíš! Takže MAKAJ!!!

2 Nikusha Nikusha | Web | 5. června 2010 v 11:56 | Reagovat

pjeknééé:)

3 Tenny Tenny | Web | 5. června 2010 v 20:27 | Reagovat

Jooooou!!!xD
Takžeeee...
Aiko...
hej!Are you kidding me??:D
A to umírá jen Laura nebo i Victoria??
A týý jo..jinak,to je naprosto dokonale napsané!!Nemám co dodat!=)

4 Nikyta* Nikyta* | Web | 6. června 2010 v 13:42 | Reagovat

..za to já nemůžu..=) to teta wiki O=)) btw..to je ta povídka s TEOU? Oo =DD

5 Nikusha Nikusha | Web | 6. června 2010 v 14:46 | Reagovat

jj Damon sa uzdravuje, ale nie až tak rýchlo ako to ukazujú v seriály:D...takže na druhý deň nebude mať ani modrinu:D

6 Kirawa Kirawa | Web | 17. června 2010 v 19:24 | Reagovat

dobre tak to s tú Lauru ma vážne dostalo.....celú dobu šalalala všetko sa vyrieši a na konci umiera...ako pekne dievča som šokovaná :D ale všeeetko sa mi páááči :D

7 Ronnie Ronnie | Web | 26. července 2010 v 18:56 | Reagovat

súhlasím... najprv bla bla bla a potom umieraš! to bolo drsné! ale skvelý dielik!! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama