Život odsúdený na zánik - Druhá časť

10. července 2010 v 20:29 | Aiko
Pridávam sem druhú časť tejto poviedky. Ja osobne s ňou veľmi spokojná nie som, ale predsa som sa rozhodla, že ju zverejním. Som zvedavá na vaše názory. Už som vytvorila aj rozcestník, takže všetky časti potom nájdete v ňom. Nejdem vás viac zdržiavať a prajem aspoň trochu príjemné čítanie :)




Matt sa nervózne zahniezdil na posteli. Odkedy sa vrátil zo všetkých vyšetrení, prešla už takmer hodina a stále mu nikto nič nepovedal. Počas CT-éčka sa mu vrátila reč, a tak už mohol komunikovať s doktormi a sestričkami, ktoré sa o neho starali. Postupne sa mu začali vracať aj spomienky, no ešte stále v nich mal prázdne miesta. V tejto chvíli si dokázal spomenúť takmer na celý svoj život. No na nehodu, ktorú doktor spomínal, si spomenúť nedokázal. Zatiaľ vedel, že pochádza z dobre situovanej rodiny, vedel mená svojich rodičov, a tiež vedel, že bol ich jediné dieťa. Jeho celé meno bolo Matthew Simon Collins a hral za školské futbalové mužstvo, bol jeho kapitánom.

Tieto spomienky by však teraz radšej nemal a uvítal by tie, ktoré mal z tej nehody. Nech sa však snažil akokoľvek, nedokázal si spomenúť ani na jednu jedinú sekundu z tej noci. Nespomínal si dokonca ani na svoju priateľku, ktorú mu spomínal doktor. Pravdupovediac, ho to nesmierne rozčuľovalo.




Christie sa na nemocničnej posteli otriasala plačom a stále záporne krútila hlavou. Nemohla uveriť slovám, ktoré pred chvíľou vyšli z doktorových úst.

,,Už o tom vie?" opýtala sa trasľavým hlasom.

,,Ešte nie, nechceli sme mu nič povedať, kým si nebudeme stopercentne istí. Mal som však pocit, že ty by si to mala vedieť už teraz. Keďže je Matt športovec, určite to bude pre neho obrovský šok, a tak som dúfal, že by si mu pomôcť prekonať to." Hovoril potichu doktor.

,,Vy snáď žartujete. Matt to neprekoná nikdy a je jedno, či budem pri ňom stáť alebo nie. Plánoval kariéru športovca, a teraz, keď nebude už môcť nikdy chodiť, jeho život stratil zmysel."

,,Ja len dúfam, že ho neopustíš." Povedal znepokojene doktor.

,,To v žiadnom prípade." Pokrútila Christie razantne hlavou a orieškovo hnedé vlasy sa jej vmietli do tváre. ,,Matta milujem viac ako vlastný život, nikdy ho neopustím."

,,Som rád, že to tak cítiš." Šťastne sa na ňu doktor usmial.

,,Môžem ho teda ísť navštíviť? Chcem ho vidieť." Pozrela Christie na doktora s otázkou v očiach.

,,Samozrejme, zanedlho by do nemocnice mali prísť aj jeho rodičia. Volali sme im hneď ako sa prebral."

Christe prikývla, Matt ich teraz bude potrebovať. Pravdupovediac sa však bála ich reakcie, keď sa dozvedia, že ich syn už nikdy viac nebude chodiť. Vo svojom synovi videli nastávajúcu športovú hviezdu, takto sa všetky ich plány ohľadom jeho budúcnosti stali minulosťou. No nech je ich reakcia akákoľvek, Christie bude stáť po jeho boku, nech sa stane čokoľvek.


Zamyslene kráčala po nemocničnej chodbe, tešila sa na to, že ho znovu uvidí. Od nehody prešli takmer dva týždne a ona ho za ten čas ešte nevidela. Tešila sa na stretnutie s ním, no mala aj dosť veľké obavy.

,,Spomínali ste, že momentálne si na nič nespomína..." začala, no doktor jej skočil do reči.

,,Áno, po prebudení z takej dlhej kómy je to bežné. Chrisie, prv ako vojdeme do jeho izby, chcel by som ťa o niečo poprosiť."

,,O čo ide?" opýtala sa so záujmom.

,,Počkaj pred izbou, kým ťa nezavolám. Potrebujem sa ho na pár vecí spýtať a bolo by lepšie, keby si tam ešte vtedy nebola."

,,V poriadku, to mi nerobí problémy," prikývla.


Doktor teda vošiel do izby a nechal za sebou mierne pootvorené dvere. Vo chvíli, keď Matt zaregistroval, že niekto otvoril dvere, otvoril oči a narovnal sa.

,,Pán Collins, ako vidím, už ste sa vrátili z vyšetrení."

,,Áno, už pred hodinou." Povedal mierne podráždene.

,,Och, tak v tom prípade ma mrzí, že som vás tak dlho nechal čakať." Ospravedlňujúco sa na neho usmial.

,,V poriadku a prosím, volajte ma Matt."

,,Tak teda, Matt, ako vidím tak sa ti už vrátila reč. Ako sú na tom tvoje spomienky?"

,,Tie sa mi vrátili tiež, no na tú nehodu, ktorú ste spomínali, si stále nedokážem spomenúť." Zvesil nešťastne plecia.

,,To ma neprekvapuje a čo tvoja priateľka?" spýtal sa zvedavo doktor.

,,Ani na tú som si zatiaľ nespomenul, teda teraz už viem, že som ju mal. Nedokážem si však spomenúť na jej meno a ani na to, ako vyzerala. Spomínam si na všetko, čo sme spolu zažili, no jej tvár si nemôžem vybaviť." Pokrútil Matt nešťastne hlavou.

,,Myslím, že ti v tomto môžem pomôcť, tvoja priateľka sa volá Christie a už sa nemôže dočkať stretnutia s tebou." Zasmial sa priateľsky doktor Thompson.

,,Christie, Christie Lawrenceová." Spomenul si konečne na jej meno.

,,Správne," prikývol doktor. "Nechám vás teda osamote." Povedal a opustil izbu.






,,Ahoj," vošla Christie do izby a jemne za sebou zabuchla dvere.

Matt vydýchol nahromadený vzduch, jej krása mu vyrazila dych. Aj keď mala na tvári pár škrabancov, stále bola krásna. Mattovi sa z oka vykotúľala osamelá slza. Keď videl ako tam nesmelo stojí a usmieva sa, niečo sa v ňom zlomilo. Odrazu si dokázal spomenúť úplne na všetko, na tú nehodu, na náraz, ktorý sa ozval zo zákruty. Pamätal si na svetlo, ktoré ho oslepilo a on stratil kontrolu nad svojím autom. Pamätal si ako ho Christie prosila aby spomalil. Pamätal si na jej výkrik, keď sa na nich vyrútilo to auto. Ten výkrik mu aj teraz znel v ušiach. Hučal mu v celej hlave a on ten krik nedokázal vydržať. Začal plakať, plakal ako malé dieťa, no v tejto chvíli mu to bolo jedno.


Christie zdesene pozorovala emócie prebiehajúce na Mattovej tvári. Pochopila, že sa mu vrátili spomienky na tú nehodu. Neodvážila sa pohnúť, a tak tam len ticho stála a pozerala ako sa Matt vydesene pozerá niekam pred seba. Keď sa však izbou rozľahol jeho plač, pribehla k jeho posteli a objala ho.

,,Tššt, to je v poriadku...som tu s tebou...neplač...Matt...ľúbim ťa...neboj sa...všetko bude dobré...Matt...." šepkala mu do ucha nezmyselné slová a aj jej po tvári stekali slzy.

,,Christie...prepáč, je to všetko moja vina....odpusť mi to...." šepkal uplakaným hlasom Matt.

,,Hlupáčik...nie je to tvoja vina...tíško....to je v poriadku." Šepkala mu a horúce slzy jej stekali na jeho tvár.

,,Milujem ťa," pobozkal ju do vlasov Matt.

,,Aj ja ťa milujem, viac ako vlastný život." Vyhľadala jeho pery a vtisla mu na ne bozk.



Objímali sa tam ešte takmer pol hodinu no v tom sa dvere izby znovu otvorili. Dnu vošiel postarší manželský pár.

Christie pobozkala Matta na líce a postavila sa. Chcela ho nechať s rodičmi osamote, no Matt ju zastavil.

,,Zostaň so mmou, prosím." Natiahol za ňou ruku.

Christie mu ju s láskou stisla a pokúsila sa o úsmev.

Už navždy.

Povedala si v duchu a uhla z cesty Mattovej matke, ktorá sa rútila k jeho posteli.

,,Matt, srdiečko, tak som sa o teba bála." Hovorila afektovaným hlasom.

Matt nad ňou pokrútil hlavou.

,,Som v poriadku mami," povedal a pokúsil sa o úsmev.

,,Janice prestaň, veď ho zadusíš." Ozval sa Mattov otec a podišiel k nemu z druhej strane postele. ,,Som rád, že si späť, poriadne si nás vystrašil." Potľapkal ho otec po ramene.


Dvere na nemocničnej izbe sa otvorili znovu. Tento krát vošiel do izby doktor Thompson v sprievode sestričky a ešte jedného mladšieho doktora. Christie zaplavil zlý pocit, vedela čo sa teraz stane, chcela to oddialiť, no vedela, že to ničomu a nikomu nepomôže. Podišla teda bližšie k Mattovi a sadla si na kraj postele. Matt sa na ňu láskyplne usmial a preplietol si s ňou prsty.

"Prepáčte, že vás ruším, no už máme kompletné výsledky všetkých vyšetrení." Prehovoril ako prvý doktor Thompson.

,,Čo ste teda zistili?" spýtal sa Mattov otec.

Slova sa ujal mladší doktor, ktorého Christie ešte nevidela.

,,Pán a pani Collinsovci, dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som doktor Brown, ortopéd." Potriasol si s nimi rukou.

Matt sa zahniezdil na posteli, niečo mu tu nesedelo, mal akýsi zlý pocit.

,,Čo sa deje?" spýtal sa znepokojene a pohľadom prebehoval po oboch doktoroch.

,,Po röntgene sme zistili, že váš syn má zlomené tri stavce a dva nalomené." Začal hovoriť doktor Brown, no Matt ho prerušil.

,,Čo to znamená?" spýtal sa vystrašene, hoci odpoveď už tušil.

,,Veľmi ma to mrzí, no musím vám povedať..." pozrel sa na Mattových rodičov. "Musím vám povedať, že váš syn už nikdy nebude chodiť."



 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lilith-sama Lilith-sama | 10. července 2010 v 20:50 | Reagovat

Ja mám chuť z toho všetkého plakať. Takto skončiť, chudáčik Matt. Idem ťa ža to zabiť!!! Ale nechápem, prečo si povedala, že je to na nič. Mne sa to veľmi páči. Až na to, že je to také smutné. Teším sa na dalšie.

2 Nikusha_Aff Nikusha_Aff | Web | 10. července 2010 v 20:57 | Reagovat

teším sa na pokračovanie :)

3 AndyCullen AndyCullen | Web | 10. července 2010 v 21:49 | Reagovat

oh, to je strašně smutné, ale strašně krásné....=o)

4 Kirawa Kirawa | Web | 11. července 2010 v 13:39 | Reagovat

moc sa mi to páčilo :D je to úplne také reálne...je mi Matta ľúto .....ale nepomôžem si za sprostosť treba pykať.....mno už sa teším samozrejme na pokračovanie :D a asi chápem prečo nie si úplne s tým spokojná....ale neboj to vychytáš :D inak to bolo skvelé :D

5 Shiny =) SBeeee Shiny =) SBeeee | Web | 11. července 2010 v 14:35 | Reagovat

krásny design SBénko :)

6 Tenny Tenny | Web | 11. července 2010 v 21:25 | Reagovat

Ach,také smutné,je to...*fňuk*
Je mi Matta hrozně líííto=(
PS:Ale je to dokonale napsané!=)

7 Ashley Ashley | Web | 12. července 2010 v 12:04 | Reagovat

Tak ako chudák no...ale v príbehoch býva že sa stane zázrak a hrdina opäť chodí tak dúfam,že toto nebude výnimka :-D

8 mima mima | E-mail | Web | 29. května 2011 v 19:30 | Reagovat

tieto pribehy maju dost hlboku myslienku, je to skvele

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama