11. Vyznanie

11. srpna 2010 v 20:21 | Aiko
Nejak ma to písanie dnes chytilo a myslím, že idem ešte písať :) Kapitola je trošku kratšia ako boli tie predošlé. Aj ďalšie časti budú o niečo kratšie. Pretože tie predchádzajúce mi prišli strašne dlhé a dlho trvalo aj ich písanie. Takto budú časti pribúdať aj častejšie.

Čo sa týka kapitoly, tak dúfam, že ma nebude chcieť ukameňovať alebo niečo podobné. Mne sa to takto páči a ak vám nie máte smolu :P No nezabúdajte, že stále platí to, čo sa píše v obsahu :) Nejdem vás teda viac zdržovať, prajem príjemné čítanie a prosím vás o komentáre :)
Nox praesidium nostri








V predchádzajúcej časti:

Alysia ich odprevadila pred chalúpku a vonku si ešte vymenila pár slov s Gabrielom. Potom počkala kým všetci nastúpili do auta a zamyslene sa pozerala za odchádzajúcim autom. Laura jej ešte naposledy zamávala na rozlúčku a pohodlne sa oprela o sedadlo. Po dlhom čase sa opäť cítila vynikajúco...



11. kapitola

V aute sa ozývalo len pradenie motora a tiché dychy troch upírov. Victoria sediaca na zadnom sedadle si obzerala postupne miznúcu jazvu, ktorá sa teraz už len nejasne črtala na jej zápästí. Bola rada, že tá čarodejnica im pomohla, ona by to s tou jazvou aj zvládla, išlo jej však o sestru. Nevedela si predstaviť, že by Laura mohla zomrieť. To nedovolí, je to predsa jej dvojča, kúsok z nej. Ten lepší kúsok. Hoci to nedávala veľmi často najavo, Lauru mala veľmi rada, vedela, že na ňu môže v každom prípade obrátiť s prosbou o pomoc.

Často krát ju upokojovala, keď mala záchvaty zlosti. Vedela, že sa jej môže so všetkým zdôveriť, no predsa si radšej svoje pocity nechávala pre seba. Strážila si svoje tajomstvá, čo bolo dosť nefér vzhľadom k tomu, že ona poznala všetky tajomstvá každej osoby, ktorú kedy stretla. Či už to bol upír alebo človek. No už si na to akosi zvykla, veď nič iné robiť ani nemohla...

Laura sa oprela o sedadlo a zavrela oči. Vychutnávala si ten pocit, že je opäť v plnej sile. Už dávno sa necítila tak skvelo. Bolo tu však niečo čo si najprv neuvedomila. Teda uvedomila, len ešte nemala čas venovať tomu pozornosť. A vlastne teraz ani veľmi nechcela, hlavne nie teraz, keď bola na blízku Victoria. Vyhľadala jej odraz v spätnom zrkadielku a srdečne sa na ňu usmiala. Victoria zachytila jej pohľad a úsmev jej opätovala.

Gabriel sa konečne vykrútil zo spleti lesných cestičiek a dostal sa na hlavnú cestu. Pozrel sa na Lauru sediacu po jeho boku a na tvári sa mu objavil šťastný úsmev. Bolo na nej vidno, že sa cíti výborne. Práve sa v spätnom zrkadielku usmievala na Victoriu. Ich výzory boli takmer úplne rovnaké, no povahy úplne rozdielne. Zatiaľ čo Laura bola vždy tá dobrá dcéra, Victoria bola rebelka, stále sa priečila pravidlám a s radosťou ich porušovala.

No od kedy prišli do Salt lake city zmenila sa. Sľúbila, že nebude piť ľudskú krv, okrem nocí, keď bude mať hliadku nad mestom. Aj to nebude piť krv nevinných. Na každého počudovanie to navrhla sama, z vlastnej vôle a nikto ju k tomu nemusel nútiť. Svojim rodičom tým spôsobila obrovskú radosť. Všetci dúfali, že to nebude len chvíľková záležitosť, ale že to už tak bude navždy.

Victoria zachytila, že na ňu Gabriel myslí a v spätnom zrkadielku vyhľadala jeho oči. Nič mu však nepovedala, lebo súhlasila s tým na čo myslel. Vo všetkom mal absolútnu pravdu a nemala mu čo vytknúť. Potichu si vzdychla, hoci sa jej jazva už takmer zahojila, cítila sa slabá. Od vtedy ako si s Laurou vymenili krv, nebola vôbec na love. Cítila však, že naň bude musieť čo najskôr ísť. A to rovno teraz, nechce riskovať, že sa zosype niekde na ulici alebo rovno v škole. Popri ceste viedol les, takže doň mohla rovno vbehnúť.

,,Gabriel, zastaň mi prosím, musím ísť na lov." Prerušila ticho, ktoré vládlo v aute.

"Mám ísť s tebou?" pozorne si ju prezrela Laura.

,,To nie je treba, les je blízko, domov sa potom dostanem.

Gabriel teda zatiahol auto ku kraju cesty a zastal pri kraji lesa. Victoria rýchlo vystúpila a oni už videli len záblesk mesačného svetla na jej krídlach, keď sa vzniesla k vyššie. Gabriel opäť naštartoval a sústredil sa na cestu.

,,Môžem sa ťa na niečo spýtať?" spýtala sa Laura no nepozrela sa na neho.

,,Samozrejme, o čo ide?" pozrel sa na ňu a v čiernych očiach sa mu zrkadlila zvedavosť.

,,Je možné, že keď upír pije inému upírovi krv, číta mu myšlienky?" pozrela sa mu do očí.

Gabriel sa na krátku chvíľu zamyslela a potom pokrútil hlavou.

"Priznám, že nad niečím takým som ešte nerozmýšľal. No myslím, že pokiaľ nemáš schopnosť čítania myšlienok tak nie. Teda ak to nie je nejaká špeciálna schopnosť. Aspoň si to myslím. Prečo sa pýtaš." Pozrel na ňu zvedavo.

,,Keď si mi dal u Alysii napiť svojej krvi...Ja niečo som cítila."

"Nechutila ti snáď moja krv?" spýtal sa jej pobavene, nechápal na čo naráža.

,,Nie, o to nejde. Vlastne som mala pocit, že som nič chutnejšie neochutnala." Priznala Laura.

,,Tak potom neviem čo sa deje." Pokrčil plecami.

,,Gabriel, ja som ti čítala myšlienky. A myslím, že by sme mali niečo vyjasniť. Niečo ohľadom toho, čo ku mne cítiš." Zašepkala Laura.

Gabriel prudko šliapol na brzdu a šokovane pozrel na Lauru.

"Niečo také predsa nie je možné." Pokrútil hlavou.

"Myslím že áno, premýšľala som nad tým a viem to aj vysvetliť." Začala Laura.

"Ako to?" nadvihol obočie. O niečom takom ešte v živote nepočul.

"Victoria je moje dvojča, takže máme spoločné isté gény. A keďže ona dokáže čítať myšlienky, myslím, že je to spôsobené tým." Hovorila svoju teóriu Laura.

,,To znie logicky," prikývol Gabriel a pokúsil sa o úsmev.

,,Nechcem však riešiť to, ako je niečo také možné. Ide mi o to, čo som cítila a počula."

,,Hneváš sa?" spýtal sa šeptom a sklonil hlavu.

Laura sa k nemu otočila celým telom a chytila mu hlavu do obidvoch rúk. Gabriel k nej pomaly zdvihol zrak a zadíval sa do jej karamelových očí. Nevidel v nich ani najmenší náznak hnevu alebo nenávisti.

,,Myslím, že by sme si to najprv mali vyjasniť. Je nejaké miesto, kam by sme teraz mohli ísť? Nemyslím, že rozprávať sa o niečom takom by sme mali v aute, a vonku ísť nemôžeme?" jemne sa usmiala.

,,Môžeme ísť ku mne a k Rafaelovi, ten je teraz v Rivertone." Navrhol Gabriel.

,,To bude fajn," prikývla Laura.






Kým prišli k malému domu, v ktorom Gabriel s Rafaelom bývali, boli obaja úplne ticho. Gabriel nemohol uveriť tomu, že Laura sa na neho nehnevala alebo ho rovno neposlala do čerta. Čakal hocijakú inú reakciu, no ani vo sne by ho nenapadlo, že bude taká pokojná.

Laura ticho sedela na sedadle a pozerala sa cez okno. Rozmýšľala nad tým, čo vlastne ku Gabrielovi cíti. Mala ho rada, možno viac ako je normálne, to nemohla poprieť. No bolo to naozaj taká láska akú on cítil k nej?

Keď zastali pred domom, Gabriel vystúpil ako prvý a otvoril Laure dvere. Tá sa usmiala a chytila sa ruky, ktorú k nej vystrel, aby jej pomohol vystúpiť z auta. Laura sa rozhliadla okolo seba, hoci bola tma, videla rovnako, ako by bol slnečný deň. Vlastne vo veľmi slnečný deň, by mala zo zrakom problémy, nakoľko ich slnko oslabuje a nemôžu na ňom tráviť veľmi veľa času.

Gabriel išiel napred a odomkol vchodové dvere, ktoré podržal, kým dnu nevošla Laura.

"Správaš sa ako dokonalý gentleman, hoci to už dávno vyšlo z módy." Zasmiala sa zvonivo, keď prechádzala cez dvere.

"Bol som tak vychovaný," pokrčil plecami.

,,A ja som bola vychovaná tak, aby som gentlemanské prejavy s úsmevom prijímala." Natiahla k nemu ruku, čím mu naznačila, že jej ju má chytiť a previesť ju po dome.

Gabriel uchopil ruku, ktorú mu ponúkla a previedol ju postupne po celom dome.

,,Máte to tu pekné," uznala Laura.

,,Nie je toho veľa, aj tak sme väčšinou času mimo domu." Povedal a prešiel k posledným dverám, ktoré viedli do jeho izby.

Laura vošla dnu a zvedavo sa obzerala po stredne veľkej izbe. Pozdĺž jednej steny bolo obrovské okno, pod ktorým stál drevený písací stôl. Na okne boli teraz zatiahnuté závesy, aby dovnútra neprenikalo žiadne mesačné svetlo. Keby sa v izbe objavil čo i len jeho záblesk, chrbty by im okamžite zdobili krídla.

Gabriel pozorne sledoval Lauru ako sa prechádza po jeho izbe a skúma nábytok v nej. Podišla bližšie k stolu a do rúk vzala fotografiu v drevenom rámiku, ktorý bol na okrajoch ozdobený prekrásnymi ornamentmi. Na fotografii bola ona ako ešte malé dievčatko a Gabriel ju držal na rukách.

,,Tú fotku si pamätám. Vtedy sme bývali ešte vo Florencii." Šťastne sa usmiala Laura a myseľ jej naplnili spomienky na útle detstvo.

,,Na čo myslíš? Podišiel k nej zozadu Gabriel a zrak mu spočinul na fotografiu, ktorú Laura držala v rukách.

"Spomínam na detstvo a na kopu vecí, ktoré sú teraz nepodstatné." Položila rámik s fotografiou späť na drevený vyrezávaný stôl.

,,Nepodstatné?" skúmavo sa na ňu zadíval Gabriel.

"Sme tu predsa kvôli niečomu inému." Prikývla Laura a posadila sa na posteľ, ktorá v izbe slúžila len ako dekorácia.

,,Ako by som mohol zabudnúť," usmial sa trpko.

,,Neboj sa, nemám v pláne ti ublížiť." Usmiala sa na neho sladkým úsmevom a potľapkala na miesto vedľa seba.

Gabriel teda podišiel ku posteli a sadol si na miesto, ktoré mu ukázala Laura.

,,Čo si teda cítila alebo počula, keď si pila moju krv?" spýtal sa zvedavo.

,,Bolo to veľmi zvláštne no istým spôsobom príjemné. Cítila som niečo čo ma akoby hrialo na celom tele, a hlavne pri srdci. Cítila som tvoj strach o mňa a bolesť z myšlienky na to, že by si o mňa mohol prísť. A potom som počula ako si v myšlienkach vyslovil dve slová.." slabo sa usmiala Laura.

"Milujem ťa," zašepkal Gabriel a zadíval sa jej hlboko do očí.

"Áno, presne tie." Tiež zašepkala Laura.

Dlhú chvíľu si hľadeli do očí až Laura napokon prerušila to príjemné ticho hlbokým nádychom.

"Nemôžem ti povedať, že ťa nemám rada, pretože to by som klamala samu seba. Mám ťa veľmi rada, možno až príliš. Neviem si predstaviť, že by si z môjho života odišiel, žeby ti niekto ublížil alebo dokonca zabil. Položila by som za teba vlastný život. Viem, že si tu vždy pre mňa a že pre mňa spravíš všetko, len aby som bola šťastná. A nesmierne si to vážim, no neviem, či som schopná dať ti tak veľa ako ty mne." Hovorila šeptom a pri tom sa mu pozerala do bezodných čiernych očí.

,,Laura, čo to nechápeš? Tvoje srdce bije. To je pre mňa všetkým. Je to ten najcennejší dar, ktorý mi kedy tento život mohol dať." Povedal a priložil si ruku na miesto, kde mala srdce. (pripomína vám to Twilight? Aj mne a strašne ma to štve, ale inak sa to povedať nedá)

,,Tak to potom môžem spraviť toto..." zašepkala Laura a nahla sa k jeho perám
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lilith-sama Lilith-sama | Web | 11. srpna 2010 v 20:43 | Reagovat

Takže v prvom rade ti chcem poďakovať, že si už konečne nieč napísala k noci. Tento cyklus mikujem! Po druhé si priprav drevenú debnu, pretože ťa idem zabiť a to z dvoch dôvodov! Ten prvý je, že Laura mala skončiť so Sebastiánom a nie s Gabrielom. Takže za to ti odrappím hlavu. Ale najprv ťa umičín nasmrť keďže si to tak "geniálne" ukončila!!! Priprav sa na smrť!!! Ale inak to bola krásna kapitola. A som strašne rada, že sa tvoja inšpirácia zase vrátila, a tiež sa teším, že už zase píšeš.

2 Tenny Tenny | Web | 11. srpna 2010 v 21:18 | Reagovat

Trošku mi to Twilight,ten konec,připomíná,ale to nevadí=)
Jinak tento díl byl naprosto dokonalý!!
A ja nechci,aby Laura byla s Gabrielom!!
A co Sebastian??
Chudinka malý:D

3 Kirawa Kirawa | Web | 12. srpna 2010 v 11:12 | Reagovat

nevadí, že tam ten kúsok primpomína Twilight.....perfektne sa to tam hodí tak neni o čom debatovať....moc sa mi ľúbila táto kapitola :D momentálne pozerám na koment od Tenny a premýšľam či chcem aby bola Laura s Gabrielom alebo Sebastianom...... ale to nechám na tebe :D možno nás ešte nečím prekvapíš  :D

4 Ronnie Ronnie | Web | 12. srpna 2010 v 11:34 | Reagovat

to bolo pekné! Ja chcem pusu! :D ja viem, že Gabriel je ten "hnusný", lebo Laura má byť so Sebom, ale chcem vidieť tú pusu!  :D
tento diel bol pekný a vôbec to nepripomína Twilight a aj keď, tak čo? :D jedna veta je malinká čiastka zo štyroch kníh :)
dobrá práca! :) takže rýchlo ďalší dielik a ako som sľúbila, budem hnať až kým sem nedáš ďalší diel!! :)

5 sparry sparry | 12. srpna 2010 v 21:27 | Reagovat

hm zaujimava kapitolka. I ked hmm myslim ze niektore veci sa vyvinu inym smerom, ale to ti nepoviem, lebo by si to mohla zmenit tak budem radsej drzat kusnu a cakat na dalsiu kapitolku, ktora bude dufam coskoro :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama