Anjeli s čiernymi krídlami

18. srpna 2010 v 15:58 | ???
Opäť prinášam ďalšiu poviedku zo SONP. Autora opäť prosím aby zostal v anonymite a pre porotcov platí, to čo predošlých poviedkach. Prajem príjemné čítanie :) 








Zakrádala som sa temnou pustatinou. Toto už nebol svet, aký som poznala. Bytosti, ktoré celé veky žili v ústraní sa rozhodli prevziať nadvládu nad svetom. A takto to dopadlo. Ľudia sa nechceli vzdať a využívali na to všetky prostriedky. Upíri a vlkolaci sa takmer navzájom vyhubili. A my, anjeli sme mali plné ruky práce s démonmi. Všetko sa zmenilo v priebehu pár rokov. Kam sme sa to dostali? Pýtala som sa sama seba.
Ocitla som sa na čistinke, kde sa ešte držali rastliny a zelenala tráva. Takých miest už nebolo veľa. Zem bola spustošená vojnou. Nezmyselným dokazovaním si sily. Unavene som si ľahla na trávu a rozprestrela ruky. Ponaťahovala som si unavené kosti. Zhlboka som sa nadýchla neznečisteného vzduchu. Arwen, môj sokol, tichý spoločník poletoval niekde nadomnou. Dával pozor na moju chvíľu oddychu. Niečo za mnou zašuchotalo. Posadila som sa a obzrela.
Spoza skál sa vynorila postava. To som už bola na nohách a rozprestrela som svoje čierne krídla. Pre istotu. Prikrčila som sa a očakávala útok. "Som tu v mieri, nemám síl bojovať," šepol mi neznámy mužným hlasom. Povolila som kŕčovité držanie tela, no ostávala ostražitá. Arwen nespokojne zakrúžila okolo neho. Nezahnal sa za ňou, ako mnoho iných pred ním. Rozmýšľala som, ako sa sem dostal. Nemal by tu byť nik. A zrazu sa objaví akýsi chlap. Bolo to prinajmenšom podozrivé.
"Kto si?" spýtala som sa. Pomaly sa ku mne približoval. Všimla som si, že kríval a každý krok ho bolí. "Castiel, anjel ako ty," povedal, keď bol už blízko pri mne. "Ty si Saria, však?" opýtal sa, keď si ma premeral. "Áno, odkiaľ ma poznáš? S tebou som sa ešte nestretla," zamračila som sa na neho. "Tvoja povesť ťa predbehla," mykol ramenami a s ťažkým povzdychom sa posadil do trávy. "A máš nezameniteľný poznávací znak, sokola," dodal a kývol smerom k Arwen. Nerovnomerne dýchal. Podišla som k nemu a prezerala jeho rany.
"Kto ťa tak doriadil?" zaujímalo ma. "Neposlušní upíri, ktorí sa hrali s démonmi na zákopovú vojnu," zasmial sa. Má dobrý humor, pomyslela som si. Aj dobre vyzerá, zhodnotila som. Kľakla som si a jemne prešla po jednej z najhlbších rán. Sykol, ale nepovedal ani slovo. "Táto je hlboká, mohla by som?" opýtala som sa. Prikývol. Zo šiat som si odtrhla kus látky a namočila ju v potoku na okraji lúky. Vrátila som sa k Castielovi a vyčistila mu škrabance, ktoré mal po tele.
"Nemali by sme tu ostávať dlho, čochvíľa nás môžu vystopovať démoni. Bol som na stope jednej veľkej rybe a poslal po mne svojich zabijakov," oznámil mi pokojne. "Tak sa trochu pohráme," skonštatovala som. Vojna ma zmenila. Už som nehľadala diplomatické riešenia za každú cenu. Keď niekomu niet rady, niet mu ani pomoci. Občas bolo jednoducho nutné bojovať. Ako anjel som nemala násilie v povahe, no naučila som sa byť chladnokrvná, či neprístupná. Mojou spoločníčkou bola len Arwen. Tej jedinej som sa spovedala a ona to nikomu nepovie. To bolo najlepšie.
"Nebojíš sa, to je pozoruhodné na takého mladého a drobného anjela. Nemyslel som si, že si naozaj taká, ako vravia," uškrnul sa. "Výzor môže klamať. A never všetkému, čo sa vo svete natára," povedala som mu. "Ja viem, aj tak je to zvláštne, veľa bytostí o tebe rozpráva ako o tieni spravodlivosti," pokračoval. "Snažím sa, ako viem. Niekto musí udržiavať aspoň náznak poriadku. Vždy sa šialenci nájdu, hlavne v našich radoch," pritakala som mu. "Súhlasím. Neviem, či by som ale bol schopný dodržiavať pravidlá z hora," priznal sa. "A to máš odkiaľ, že idem podľa nich? Nikdy som sa nimi neriadila. Odkedy si pamätám, robila som, čo som chcela a považovala za správne. Vie o tom len málokto," mykla som ramenami a postavila sa k odchodu.
"Ak si chceš dopriať trochu oddychu na uzdravenie, mali by sme ísť. Začínam cítiť zlé sily," upozornila som ho. Zahľadela som sa na oblohu a Arwen mi potvrdila moje slová. Nepokojne krúžila nad čistinkou. Niekto sa blížil. Postavil sa a chytil sa za bok. "Idem, nechcem prísť o krídla," skonštatoval. My sme totiž nezomierali hneď. Najprv sme stratili svoju nesmrteľnosť a krídla. Ako smrteľníkov nás potom veľmi ľahko premohli aj obyčajní ľudia. "Viem o mieste, kde nás hľadať nebudú," povedal mi. "Kam to teda bude?" roztiahla som krídla. "Ku mne domov," napodobil ma a ja som nadvihla obočie. Nekomentovala som to. Zamával mohutnými krídlami a zmizol. Za sekundu som ho nasledovala po jeho stope. Arwen si ma nájde, ako vždy.
Ocitla som sa v priestrannom byte na okraji malého mestečka v Európe. Bolo ukryté v horách a známky vojny tu bolo vidno len minimálne. "Vitaj u mňa," zvalil sa na sedačku. "Máš to tu... zachovalé," zhodnotila som. Zvonivo sa zasmial. "Vďaka. Snažil som sa. Celé mesto je chránené pred temnými silami trochou ochrannej mágie. Nie mojej, bola to nejaká čarodejka," pokračoval vo vysvetľovaní. Obzerala som si skromné vybavenie bytu.
"Pospi si. Istotne si aj ty unavená, celé dni na cestách. Zober si posteľ. Pri spálni je aj kúpeľňa, v skrini nájdeš aj nejaké oblečenie, ak chceš. Ja sa idem regenerovať," unavene sa zvalil na sedačku a zatvoril oči. Vykročila som teda smerom, akým ma poslal. Horúca sprcha mi urobila dobre. Obliekla som si Castielove veľké tričko a uložila sa spať do jeho postele. Zaspala som po pár sekundách vdychovania jeho príjemnej chlapskej vône.
Oddýchnutá som sa zobudila za východu slnka. Už dlho som nezažila pokojnejšiu noc. Castiel už bol tiež hore a rany mal zahojené. To bola ďalšia úžasná vlastnosť nášho života. Rýchlo sme sa hojili, ak sme mali priestor na relax. "Dobré ránko," privítal ma. Akurát si chystal nejaké zbrane. Arwen sedela v otvorenom okne. Podišla som ku nej a hladila ju po jej jemnom perí. Bol to môj rituál pred každou akciou. "Tak čo, ideme dávať svet do poriadku?" spýtala som sa po dlhšej odmlke. "Tak nejako. Ak si na to pripravená," usmial sa. "Vždy a všade," uškrnula som sa na tom, ako si ma premeral od hlavy po päty. Už dlho som nemala spoločnosť a ešte dlhšie chlapskú. Bolo to príjemné.
"Démonov už nie je mnoho. Našiel som jednu významnú bunku. Ak ich zničíme, dokázali by sme uzavrieť medzi bytosťami tohto sveta tak vytúžený mier," prehovoril vážne. Asi sme mali vo výhľade tých istých," odpovedala som mu a pod sako si ukryla zbraň a dýku. Povinná výbava v tomto svete. "Tak ideme?" spýtal sa ma Castiel. "Samozrejme! Arwen, teraz ma nehľadaj, leť, si voľná!" povedala som jej a ukázala jej na oblohu. Cvakla zobákom. Ešte sa uvidíme, pomyslela som si a vykročila smerom k dverám.
Castiel na mňa čakal a spolu sme sa ponorili do víru. Po pár sekundách sme sa rozhliadali na veľmi vyprahnutom mieste. Nikde nebolo ani kúska živého. Len kamene a púšť. "Buď opatrná," šepol a vybral sa do vnútra jaskyne, ktorá sa nachádzala naľavo od nás. "Aj ty," poznali sme sa pár hodín, no nechcela som o neho prísť. Pomaly sme postupovali tmavou chodbou. "A máme to tu," zasmial sa a vytasil meč, ktorý mal pripnutý k chrbtu.
Oproti nám sa rútili štyria démoni. Podotýkam, veľmi nekoordinovane. Poľahky sme ich zneškodnili. Neboli pre nás hrozbou. Tá čakala až za nimi. Démoni vyššieho rádu s ozajstnou mocou. Bunka odporu, ktorá sa odmietala vzdať myšlienky, žeby temnota prevládla nad svetlom. Presne tí, ktorí nechceli nastoliť pravidlá a poriadok. Zhlboka som sa nadýchla. Ideme na to, povzbudzovala som samú seba. Posledný rok som bojovala nespočetne veľa krát, no ani raz to nemalo taký význam, ako teraz. Bola som odhodlaná zastaviť nezmyselné boje o moc.
Hlboko v útrobách jaskyne sme narazili na masívne kovové dvere. Za nimi sa rozhodne o našej budúcnosti, cítila som to v kostiach. Castiel sa na mňa upokojujúco pozrel. "Neboj sa, zvládneme to. A ak by nie..." naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Len tak. Z ničoho nič. Srdce sa mi rozbúchalo. Pre toto sa mi oplatí bojovať, pomyslela som si. "Máš sladké pery," uškrnul sa. Jeho som nevedela odhadnúť. Vždy som mala všetkých prečítaných, zakaždým som vedela, keď na mňa niekto niečo chystal. Tajomstvo, ktoré okolo seba Castiel šíril ma nesmierne priťahovalo. Vykopol dvere a my sme rozvážnym krokom vstúpili dovnútra.
"Čakal som, kedy sa tu niekto z vás, hlupákov a bojovníkov svetla ukáže," predniesol žoviálnym tónom Saulé. Bol to jeden z vyšších démonov, ktorý sa jeden čas nechal aj nazývať bohom. Dokázal manipulovať s mysľami ľudí. Po jeho pravici sedel Maurice, nepríjemný démon strachu. Napravo Balthazar, silný bojovník a démon, ktorý s obľubou vyvolával konflikty. Za nimi stála Gadia, veštkyňa a démonka v jednom.
"Ó, svätá trojica so svojou štetkou," prehovoril Castiel s opovrhnutím v hlase. Musela som sa zasmiať. Bolo to výstižné. "Čo ti je smiešne, anjel?" spýtala sa ma Gadia znechutene. "Nenechaj sa zmiasť, je to Saria, anjel harmónie a sily," povedal jej Saulé. "Takže aj vy ste už o mne počuli? No toto," s predstieraným potešením som krútila hlavou. Silné gesto výsmechu tvárou v tvár smrteľnej hrozbe. Bola som dobrá, no nevedela som, či na týchto budem stačiť.
Synchrónne sa postavili. Videla som, ako Castiel naklonil hlavu ako pes, keď niečomu nechápe. Kútikmi úst mi trhalo. Keď už nič iné, tento boj si užijem. Prikrčila som sa a roztiahla svoje krídla. Aby to malo ten správny efekt. Ich oči potemneli. Boli úplne čierne. Zračil sa v nich hnev a odhodlanie šialencov. V tých mojich bola asi snaha nenarobiť si hanbu. Vybudovala som si dobrú pozíciu. Najvyšší so mnou nesúhlasili. Bola som rebel v radoch nebeskej armády. Ale nikdy ma nezastavili. Nemali právo. Neporušila som najsvätejšie zákony. Ale dokázala som na to využiť iných. Naučila som sa efektne ovládať iných. Až neskôr som si robila veci úplne po svojom. A to už mali všetci plné ruky práce s vojnou.
Vyštartoval po mne Saulé s Balthazarom. Veštkyňa sa snažila opantať Castielove zmysly,
zatiaľ čo Maurice skúmal, ako využiť jeho strach proti nemu. Na mňa šli silou, na Castiela mysľou. Neuvedomili si, že manipulovať s našimi hlavami je tak nemožné, ako snažiť sa oblbnúť kus skaly. Na nás tie ich kúzla nefungovali. Bola som za to vďačná. Gadia veľmi rýchlo skončila spútaná na zemi a Maurice sa musel pustiť do boja telo na telo. Bol jemných manierov a toto mu tak nesedelo. Ale obracať sa vedel. Doslova tancoval pred každým Castielovým pohybom. Viac som si nemohla všímať.
Ja som zápasila s Balthazarom. Saulé sa len prizeral a hľadal škulinku v mojej obrane. Bola som malá a rýchla. To bola výhoda proti hore svalov, ktoré predstavoval môj protivník. Jeho údery boli silné. Ustála som ranu do brucha, ale podkopnutie nôh ma zrazilo na zem. Vyšvihla som sa na rovné nohy a uštedrila mu jednu ranu dýkou pod rebrá. Skrivil tvár, no pokračoval. Začala som si nečujne šeptať jedno zaklínadlo. Bolo veľmi účinné. Paralyzovalo protivníka na pár sekúnd. Tie som potrebovala, aby som mu zasadila smrteľnú ranu. Tou bola rana priamo do srdca. Na odtrhnutie hlavy som nemala silu. Bolo vtipné, že démona zabije kúzlo, alebo tieto dve rany ako upíra.
Môj zámer sa mi podaril. Balthazar bol mŕtvy. Castiel naďalej bojoval s Mauricem. Bohužiaľ začínal mať problémy so svojím strachom. Neviem, čo to bolo, ale nebolo to nič príjemné. Na jeho tvári sa zračilo utrpenie. Bol to psychicky náročný boj. Ja som sa zamerala na Saulého. "Tak čo? Aj odo mňa chceš, aby som ťa uctievala?" "Nie, mne bude stačiť, keď zdochneš," odpovedal mi. Krúžili sme okolo seba ako šelmy. Boli sme predátori, pričom ani jeden sa nechcel vzdať.
Vyskočila som do vzduchu. Našla som zraniteľné miesto v jeho postoji. Nekryl si chrbát. Nepredpokladal, že som tak rýchla. Bleskovo som sa premiestnila za neho a vystrieľala do jeho chrbta celý zásobník. Nezomrel, len bol vysilený. Pohlo to s ním len minimálne. Celou silou som ho zvalila na zem. Dokázal sa pretočiť a zrazu som sa ja ocitla v nebezpečnej situácií. Toto nie je dobré, prebehlo mi hlavou. Vysmieval sa mi. Pozeral mi do očí a bolo v nich vidieť víťazstvo. Držal mi ruky nad hlavou a ja som sa nemohla pohnúť. Zachvátil ma frustrujúci pocit bezmocnosti.
Náhle sa Saulé na mňa zvalil. Bol mŕtvy. Vytiahla som sa spod jeho bezvládneho tela v momente, kedy ho zachvátili pekelné plamene. Castiel, ktorý sa opieral o svoj meč celý od krvi sa na mňa usmial. "Je po všetkom," šepol vyčerpane. Postavila som sa a objala ho. Potrebovala som jeho náruč. Takto blízko som smrti nebola. Môj život nebol vždy tak nahnutý, ako teraz. Zhlboka som dýchala a musela som sa vyrovnať s celým týmto divadlom. Silno ma držal a začínal sa aj on upokojovať po ťažkom boji s vlastným strachom.
"Už je po tom," hladil ma po vlasoch. "Zvládli sme to," usmiala som sa na neho. "Myslíš, že to niečo zmení?" hlesla som po chvíli. Odmietala som ho pustiť. Zadíval sa mi do očí. V tých jeho bola neha. "Dúfam. Mali by sme ísť, kongres sa začne za pár hodín," oznámil mi Castiel. "To je pravda, myslím, že už všetci vedia o našich kúskoch," uškrnula som sa. Nechcela som sa pozrieť do očí svojho otca, archanjela, ale nič iné mi neostávalo. Všetko toto som podstúpila preto, aby sa ten mierový kongres mohol konať. Bola som anjelom harmónie, takto to malo byť.
"Vyrazíme?" spýtal sa. "Čo s ňou?" kývla som hlavou smerom k Gadií. "Pôjde s nami. Bude čeliť súdu za svoje činy," odvetil mi vecne. Pustil ma zo svojho náručia a vybrali sme sa smerom k východu, Gadiu ťahajúc v okovách za sebou. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu z plných pľúc. Zalial ma príjemný pocit víťazstva. Víťazstva nad samou sebou. Na chvíľu som zavrela oči a videla som krajšiu, pokojnejšiu budúcnosť.
______  
Stála som v Castielovom byte pri otvorenom okne. Pozorovala som hviezdy na tmavej oblohe. Arwen sa ku mne vrátila. Krúžila nad týmto zabudnutým mestom a strážila jeho tiché ulice. Veci sa dostávali do normálu. Bolo pár dní po kongrese. Všetci zúčastnení zástupcovia bytostí a rás podpísali prímerie. Dohodol sa plán obnovy sveta. Pred nami stála úloha nanovo vybudovať spoločnosť a kultúru. Tentoraz ale vo vedomí. So znalosťami, ktoré nás stavali do rôznych pozícií. Bolo potrebné zaviesť poriadok, pravidlá, nájsť rovnováhu. Castiel podišiel ku mne aj s pohárom vína. Podal mi ho a zozadu ma objal. Oprela som sa do neho. "Bude to teraz už lepšie?" opýtala som sa ho. "Samozrejme. A ak nie, vždy sa nájdu šialenci ako my, čo budú obhajovať poriadok a mier," povedal s rozvahou. Odpila som si vína, otočila sa na Castiela a vášnivo ho pobozkala. "To budeme riešiť, až keď na to dôjde," usmiala som sa a zatiahla ho do teraz už spoločnej spálne...





Anjeli s čiernymi krídlami
(Obrázkov bolo veľa, tak som z toho spravila menšiu koláž a nechala som sa tým trošku uniesť, tak som tam pridala zopár efektov. Dúfam, že to nevadí :) Autora prosím, aby mi v prípade nespokojnosti napísal na e-mail)
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Dadush Dadush | Web | 18. srpna 2010 v 20:41 | Reagovat

nádherné :)

2 Lexia Lexia | 25. listopadu 2012 v 18:40 | Reagovat

Dej celkom fajn.. Ale po chvíli čítania mi začali prekážať samé "som" a "sme"... Chcela som ich začať počítať, ale asi by to bolo nekonečné :D:D:D

3 Aiko Aiko | Web | 25. listopadu 2012 v 19:06 | Reagovat

[2]: aj mne to vadí, lenže keď je to písané v tejto forme rozprávania, tak tam tie som a sme musia byť pretože to sú proste pravidlá slovenčiny :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama