Chiroptera Mountains

19. srpna 2010 v 16:36 | ???
Ďalšia poviedka do SONP. Pre autora a porotcov platí to čo pri predošlých poviedkach. Prajem príjemné čítanie :) 








Muž prechádzajúci popri výkladu s dámskymi kabelkami sa na chvíľu zastavil. Pošúchal skrehnutými dlaňami o seba a dýchol na ne v snahe trochu sa zahriať. Skupinka detí prebiehajúca okolo neho s vlajúcimi šálmi takýto problém nemala. Rýchly pohyb a hrubé páperové bundy ich telíčka dokonale zahriali. Jediné čo aj im dokazovalo nízku teplotu bola biela para vychádzajúca z ich úst pri každom vydýchnutí.
Chumáčiky hmly vznášajúce sa ponad zemou za odrazu rozplynuli, keď pomedzi ne prešlo auto staršej výroby a zaparkovalo na príjazdovej ceste jedného z odľahlejších domov. Šofér vypol motor, vystúpil, väčšou silou tresol do dverí, ktoré sa s rachotom zavreli a nakoniec zamkol.
Dievča sediace za stolom nezaujate otočilo hlavou smerom k oknu. Tým pohybom sa jej medené vlasy rozpustili z provizórne rukou zatočeného chvosta a v celej dĺžke sa v jemných kučerách rozprestreli na jej chrbát.
"Princezné, som doma." Zvolal jej otec zatvárajúc vchodové dvere. Počula matkine kroky ako sa ide privítať s manželom. Nevenovala tomu pozornosť a opäť sa zahĺbila do hromady písmeniek na zožltnutých stranách knihy pred sebou.
Odrazu sa však strhla, keď začula akýsi podivný zvuk, ktorý nevedela identifikovať. Bola tak zahĺbená do fiktívneho príbehu prebiehajúcom medzi pevnou väzbou knihy, že nerozpoznala ani obyčajné klopanie. Keď si svoju nepozornosť uvedomila, úľavou si vydýchla no zároveň sa svojej roztržitosti musela pousmiať.
"Ďalej." Hlesla skoro nečujne.
"Ahoj zlatko, ako ti je?" Opýtal sa ustarane otec stojaci v polootvorených dverách s hlavou strčenou v jej izbe.
"Fajn." Odpovedala jednoslabične a aby pridala dôveryhodnosť svojmu klamstvu, pokúsila sa na svojej vychudnutej tvári vyčarovať úsmev.
"Dobre." Povedal pokojne, hoci jej klamstvu neuveril. Pohladil ju po vyblednutom líci zavrel za sebou dvere. Bledým vychudnutým prstom pretočila ďalšiu stránku.

"Kšá, potvory! Kší, kšá!" začula z prízemia opäť známi hlas. O chvíľu sa k slovným výstrahám pridali aj tie fyzické. Už zase? Pomyslela si, keď začula tupé nárazy do steny. Všetci vedeli, že to nepomôže. Čo je rúčka metly v komíne oproti síre? Nad tou spomienkou sa musela pousmiať. Jej otec už povymýšľal toľko spôsobov ako tie potvory vyhubiť alebo ich aspoň dostať preč z domu. No všetky boli doteraz neúspešné. Spomínala, ako museli celý deň stráviť mimo domu, keď sa ich snažil vyhubiť sírou. Čo by na to povedali ochranári? Zasmiala sa. No jej už tie malé, čierne, okrídlené tvory nič nerobili. Za ten čas čo tu býva si na ne celkom zvykla. Nemala na výber, keď chcela prežiť v tomto malom horskom mestečku. Kútiky úst sa jej zvlnili do úsmevu ako ešte pred pár rokmi skákala rodičom do postele pri
ich každom zakvílení. Ten zvuk jej pripomínal zvuky z hororov, dnes je to zvuk domova. Súčasť ich životov.
"Veen!" Prerušilo ju z myšlienok zvolanie jej mena.
"Večera je na stole." Informovala ju mama.
"Už idééém." Snažila sa odpovedať pevným hlasom, no známky chrapotu v ňom boli stále pozorovateľné. Medzi rozčítané stránky vložila tenkú opotrebovanú záložku a knihu zaklapla. Vstala od stola, rukou si prešla po vlasoch, v snahe ich čo i len trošku upraviť a zišla po schodoch dole.

"Och, zlatko, si v poriadku?" Opýtala sa vydesene jej mama ukladajúc na stôl šalátovú misu.
"Je mi fajn." Odpovedala jej pri príprave stola.
"Určite? Vyzeráš hrozne."
"Ďakujem za kompliment." Odpovedala sarkasticky so skrývaným úsmevom. Všetci traja si svorne posadali za prestretý stôl a so slovami ´Dobrú chuť´ sa pustili do jedla.

"Tak, čo nového v škole, Vee?" Opýtal sa ako každý večer jej otec. Dievča len mierne zakývala hlavou, čím naznačovala, že v škole sa nikdy nič nové nedeje, no nakoniec
predsa len odpovedala.
"Nič, všetko po starom. Vlastne..." spomenula si na jednu nepodstatnú vec.
"Písali sme test z matiky." Priznala.
"Predpokladám, že dopadne na výbornú." Predpovedal jej otec s úsmevom, na čo dievča nechtiac vyprsklo smiechom.
Všetci vedeli, že matematika nie je práve jej silnou stránkou. Zatiaľ sa jej to však vždy podarilo na niečo schopné vytiahnuť. Keď sa všetci po otcovom vtipe upokojili, prešiel na inú tému. Vážnejšiu.
"Prišli už výsledky z vyšetrení?" V jeho hlase bolo počuť jasné známky toho, ako sa obáva kladnej odpovede. Bál sa, čo by sa o svojej jedinej dcére dozvedel. Aká zákernosť spôsobuje jej únavu, bledosť.
Ako matka tak i dcéra záporne zakrútili hlavami a ďalej sa venovali jedeniu.
Popri cinkaniu príborov sa však s padajúcou tmou na toto malé mestečko začali ozývať iné, tejto rodine známe zvuky.
"Potvory jedny potvorské!" Zahromžila hlava rodiny. Ako každý večer pomyslelo si dievča a potichu si povzdychla.
"Tati, už by si to mohol konečne vzdať. Mal by si byť rád, že sa im u nás tak páči." Dohovárala mu s úsmevom.
"Veď hej, veď hej... Ale prečo práve tu?!" Rozčuľoval sa nanovo. "Prečo si nehnijú
tam vo svojich zatuchnutých jaskyniach?" Rukou ukázal smer, ktorým sa nad mestečkom týčil jeden z mnohých vrchov, obklopujúcich toto územie. Dievča len nevinne myklo plecami a gestom, že sa vzdáva, sa vytratila späť do svojej izby.  
Tak ako každý deň, aj teraz si prichystala všetky potrebné veci do školy, uvoľnila sa v horúcej sprche a so zapnutou lampičkou vedľa postele sa zamotala do perín s knihou v ruke.
Keď si uvedomila, ako jej začína všetok text splývať v jedno, so všetkou zostávajúcou silou, ktorú v sebe našla sa načiahla nad nočný stolík, kde ju opatrne položila a zhasla lampičku.
Zamotala sa späť do perín a vo vízii ďalšieho dňa upadla do spánku. Milovala spánok. Mala rada ten pocit, keď v ňom jej telo naberá novú energiu, mozog odpočíva a napĺňa hlavu rôznymi nadprirodzenými snami. V posledných dňoch bol pre ňu spánok vykúpením. Niekoľko krát sa stalo, že ani nevedela ako, a zaspala vyčerpaním. S knihou v ruke alebo ešte neprezlečená.
Chcela konečne zažiť ten pocit sviežosti po ráne. No vedela, že jej to nebude dopriate. Vedela, že aj tentokrát sa zobudí unavenejšia než večer. Nevedela, čo to spôsobuje. Deň odo dňa bola chudšia, bledšia, unavenejšia.
Dúfala, no zároveň sa desila toho, že lekári zistia, čo to zapríčiňuje.    
Keď jej izbu zaliali prvé svetelné lúče, ozvalo sa ňou nepríjemné cenganie. Nahnevane sa prehodila na druhý bok a snažila sa zvuk budíka ignorovať. Nevydržala to však dlho.
Po rannej hygiene a prehrabávaní sa v skrini, konečne našla kúsok oblečenia, ktorý vyhovoval jej momentálnej nálade. Pretiahla si sivý rolák cez červené neupravené vlny a rukami upravila golier do správnej polohy. Nevedela, že tak nepriamo zakryla dôkaz. Dôkaz o jeho vine. Dve malé, ľudským okom nespozorovateľné chrastičky na jej krku.
Spolu s ruksakom na chrbte zišla dolu po schodoch, jedným bozkom na líce sa rozlúčila chystala sa odísť do školy.
"Veen, si v poriadku? Nechceš ostať doma?" Strachovala sa matka o svoju poblednutú dcéru.
"Nie mami, je mi fajn... Naozaj, dnes je to lepšie." Ubezpečila ju po jej neveriacom pohľade.

Po príchode späť domov ju však na stole čakalo nemilé prekvapenie. Biela obálka na stole akoby na ňu priam kričala.
Veena Sandersová stálo na nej spolu s pečiatkou miestnej nemocnice.
"Nechcela som ju otvárať bez teba." Ozval sa za ňou hlas jej matky. Snažila sa znieť vyrovnane. Zobrala obálku zo stola a začala opatrne trhať jej okraj. Z roztrasenými rukami list vybrala a obe začali čítať.

O malú chvíľu obe nehybne a hlavne nechápavo zízali na ten biely kus papieru. Všetky testy negatívne.
Bolo to zvláštne. Ten jej stav. Takto predsa zdravý človek nevyzerá.

Po ďalšej vynikajúcej večery v podaní jej matky sa opäť zavrela v svojej útulnej izbietke. Keď sa ňou konečne rozľahla čierno-čierna tma, démon ukrytý v rohu miestnosti sa mohol začať radovať. Mladík bol rád, že je konečne v jej blízkosti. No zároveň sa desil okamihu, kedy zas neodolá. Pri každej jednej myšlienke na tú krásu ležiacu pred ním na posteli cítil ostré hrany
pretiahnutých očných zubov na svojom podnebí.

Urobil krok v pred. Zaváhal. Nechcel jej znova ubližovať, no vedel, že svoju podstatu neprekoná. Nemohol s ňou bojovať. Od počiatku to v ňom bolo zakorenené. Niečo ho k nej ťahalo. Ako magnet. Neviditeľná sila, s ktorou nemal silu zápasiť. Minulú noc... minulú noc odolal. A práve preto to tento krát bolo ešte horšie.

Pomalým krokom sa priblížil až k jej posteli. Sklonil sa nad ňu. Chrbtom ruky prešiel po bledom líci. Zničene privrel oči. Nemohol sa pozerať na to, čo jej spôsoboval. Tak veľmi ho to bolelo. Odhrnul jej vlasy a jedným prstom jemne prešiel po pulzujúcom
mieste.

Avšak bola tu jedna vec, ktorú si nevšimol. V jej blízkosti bol tak veľmi nesústredený. Vonku sa rozfúkal silný severný vietor. Nárazy vetra sa ozývali celým domom. Čierna obloha sa začala zaťahovať tmavými mrakmi.
Závesy na pootvorenom okne v dievčatinej izbe sa zavlnili pod náporom vetra a okno sa s rachotom zabuchlo.
Dievča sa strhlo zo spánku a náhle otvorila svoje hnedozelené oči. Skôr než si mladík uvedomil, čo sa v tej chvíli stalo, skôr než stihol zmiznúť v tmavých útrobách ich domu, všimla si ho. Všimla si jeho bledú tvár ohraničenú uhľovočiernymi vlasmi. Jeho prenikavý čierny pohľad. Všimla si dotyk jeho ruky.
No skôr než stihla žmurknúť, bol preč. Jednoducho zmizol. V tomto momente si už nebola celkom istá tým čo videla. Snívala? Alebo to bola skutočnosť? Opatrne vstala z postele a zatvorila zabuchnuté okno. So zmiešanými pocitmi si opäť ľahla.

Hlavou otočenou k nočnému stolíku pomaly odpočítavala sekundy, kedy budík zazvoní. Crrrrn ozvalo sa, keď sa dostala k nule. Pretočila sa na bok a buchla po ňom. Posadila sa a ponaťahovala skrehnuté kosti. Necítila sa zle. Určite to bolo lepšie, ako za posledné dni. Bolo to tým, že od toho záhadného momentu nezažmúrila ani oka? Cítila sa lepšie, pretože skoro celú noc nespala? Nedávalo jej to zmysel.
Podišla k oknu, ktoré v noci zatvárala. Akoby sa potrebovala presvedčiť, že to naozaj urobila. Že bola hore. Že nespala. Okno bolo zatvorené, dokonca v ňom bol stále zaseknutý záves, ktorý sa tam dostal pod náporom vetra.
Opatrne potichu okno znova otvorila, a záves upravila do pôvodnej polohy. No zarazila ju akási nerovnosť v hornom rohu, kde bola záclona vkusne zahnutá. Inokedy by to nechala tak, nezaoberala by sa nejakými nerovnosťami na záclone, no po dnešnej noci bolo čosi inak. Necítila sa v izbe tak bezpečne.
Prisunula si k oknu stoličku, aby sa tam lepšie dostala. Dvoma prstami poodhrnula záves a zrak jej padol na čosi čierne. Malá čierna guľôčka krčiaca sa pod závesom.
"Ahoj maličký." Prehovorila k nemu vľúdne. Vedela, že každý normálny človek by si v tomto momente o nej pomyslel, že zrejme nie je v poriadku. Prihovára sa netopierovi! Ale ona k nim už necítila žiaden odpor. Odkedy sa akousi náhodu usídlili v ich dome, brala to ako súčasť ich životov.
Prstami sa takmer nehmatateľne dotkla čiernej myšacej srsti. Spal. Keď sa uistila, že je s ním všetko na poriadku, zvesila kúsok látky cez neho ako to bolo pôvodne.

Keď sa po skončený vyučovania objavila vo vchodových dverách svojho domu, hneď na to ako pobozkala mamu na líce, utekala do svojej izby ubezpečiť sa, či je ten maličký tvor stále u nej na návšteve. Odľahlo jej, keď videla záves v nezmenenom stave.
Nastal večer. Svet naokolo sa opäť ponoril do čiernej noci a pocit nervozity v žalúdku dievčaťa sa stále stupňoval. Desila sa noci. No zároveň sa jej nemohla dočkať. Bola presvedčená o tom, že nezažmúri oka. Chcela pristihnúť svojho nočného návštevníka, hoci si stále nebola celkom istá skutočnosťou. Avšak nejaký vnútorný pocit jej dodával nádej. Verila, že sa objaví aj túto noc a ona tak odhalí jeho totožnosť. Nebála sa. Nebol to strach, čo vyvolával divné mravčenie v jej útrobách. Bolo to skôr niečo ako... pocit vzrušenia. Vzrušenia z nevedomého.
S týmto pocitom si ľahla do čisto vypratých voňavých perín a pokúšala sa upokojiť svoj dych najviac, ako to bolo možné. Netušila, ako blízko svoju návštevu má.
Okraj závesu sa zachvel a o malý moment jej drobný hosť zmizol. Namiesto neho sa však objavil vysoký mladík bledej pleti s havraními vlasmi dopadajúcimi na alabastrovú pokožku jeho tváre, ktorú zdobili hlboké tmavé kruhy pod očami. Už nemohol viac odolávať. Jednu noc to vydržal, druhú noc sa takmer prezradil, no ak sa nenasýti ani túto... Nevedel čo by sa stalo. Oslabilo by ho to. Veľmi. Už teraz bol ledva schopný spätnej premeny. Jej krv naňho doslova kričala. Spievala mu ako hlas sirén zatúlaným námorníkom.
Unaveným krokom vykročil z tmavého kúta jej izby a podišiel k posteli. Cítil pulzujúcu krv v jej žilách. Všimol si, že prúdi o čosi rýchlejšie. To ho povzbudilo. Už nemohol viac čakať. Sklonil sa nad posteľ, rukami sa zaprel o matrac a hlavu priblížil k jej krku. Odrazu však ucítil niečo horúce. A rozhodne to nebola krv pretekajúca jeho hrdlom. Cítil dotyk na jeho ruke. Niečo ho pevne zvieralo za zápästie.
Sama dievčina bola prekvapená týmto odvážnym gestom. Neodradil ju ani chlad sálajúci z jeho pokožky a stisk nepovolila. Nespôsoboval mu bolesť. No ujsť nevládal. Nemohol. Bol odhalený. Otočil svoj pohľad na tvár anjela, ktorý práve odhalil jeho démonickú podobu a jeho pohľad zakotvil v hlbokom hnedozelenom mori. Dievčina pod náporom sily jeho pohľadu upustila jeho ruku a zatvárila sa previnilo. Nevedela, kde sa v nej odrazu vzalo toľko ľútosti. Avšak jeho pohľad prezrádzal, že odhalila čosi čo malo ostať navždy utajené. Aspoň pred ľudským svetom.
"Kto si?" opýtala sa šeptom skôr, než by stihol zmiznúť. Týmito dvoma slovkami a náporom jej hlasu rezonujúceho v jeho ušiach vyvolala u mladíka silné nutkanie povedať jej všetko. Celú pravdu o jeho živote, o jeho podstate.
"Som Ethan." Zahriakol svoje predstavy. Dievčati sa prekvapením rozšírili zreničky. Nevedela či je prekvapená tým, že jej odpovedal, tým že nezmizol, alebo bola omámená jeho dokonalým zastretým hlasom. Tej predstave sa musela pousmiať. Chcela ho počuť znova, no nenapadla jej nijaká v tej chvíli vhodná otázka. Nevedomky natiahla ruku k jeho tvári. Stále sa nachádzal v jej tesnej blízkosti vedľa postele. V polke pohybu si uvedomila čo sa chystá spraviť, no nijako tomu nezabránila. Koncom ukazováka prešla po sivastej mramorovej pokožke pod jeho očami. Mladík zahanbene odvrátil pohľad, načo ona inštinktívne ruku stiahla. V tom momente sa toho udialo však viac, než len letmý dotyky jej prsta na jeho tvári. Ešte o tom nevedeli. Kdesi v hĺbke svojej podstaty to mali zakorenené, no stále nenadišla správna chvíľa, aby sa ten odvážny cit dostal až na povrch. Oboch v tej chvíli zasiahol rovnaký, no nesprávny pocit. Mladík bol sklamaný. Sklamaný sám zo seba, sklamaný že sa jej hnusí. Avšak si bol vedomí, že na to má plné právo. Dievča bolo sklamané z jeho nechuti dotýkať sa jej.
"Neodchádzaj." Vyslovila takmer bezhlasne svoje želanie. Chlapec sa prekvapene otočil na tú nevinnú tváričku a nemohol inak, ako jej vyhovieť.
"Mala by si spať." Šepol do ticha a pohladil ju po vyblednutom líci. Pocit úzkosti z utrpenia, ktoré jej spôsoboval bol čoraz väčší. Dievča pod jeho dotykom privrelo oči a neželane sa ocitla v ríši snov. Ďalšia prebdená noc mala svoje následky.
Nasledujúcu noc opäť prebdela plná očakávaní. Dúfala, že ho opäť uvidí. Túžila po jeho blízkosti, hoci vedela, že by mala chcieť presný opak. Nevedela tomu zabrániť. A nemohla sa ubrániť ani sklamaniu, keď nadránom zaspávala stále osamotená. Avšak semienko nádeje spolu s rozkvitajúcim citom v jej srdci jej nahovárali, že sa ešte uvidia. Že stále môže dúfať. V tomto ohľade bol aj rozum bezmocný. Namiesto úteku či skrývania sa počítal, ako dlho by sa mohol zdržať v jej prítomnosti. Skôr či neskôr sa bude musieť objaviť. Bude sa musieť nasýtiť.

(Nechcelo mi sem hodiť video z Youtube, pesničku teda nájdete  TU
V tej chvíli ešte netušila, že to nebude trvať dlho. Chlapec menom Ethan nasledujúcu noc opäť vkĺzol oknom pootvoreným na vetračku a premenil sa do ľudskej podoby. V tichosti sa ponaťahoval, bolo to vyše 30 hodín, čo strávil v tejto podobe. Necítil sa v nej dobre. Omnoho radšej sa túlal tmavými ulicami po dvoch nohách. No potreboval si prečistiť hlavu, čo sa mu darilo najlepšie s vetrom vo vlasoch. V tomto prípade v krídlach.
Nasýtený, plný novej sily a s čistou hlavou dospel k nečakanému záveru. Jemu pripadal nečakaný, no jeho srdce dávno vedelo, že skôr či neskôr k tomu dôjde. Vedel, že sa k nej skôr či neskôr musí vrátiť. Toto rozhodnutie padlo už dávno, presne vo chvíli ako si ju vybral za svoju ďalšiu obeť. Obeť, ktorú bude každý večer navštevovať pod rúškom tmy a postupne z nej vysávať všetku životodarnú tekutinu. Vtedy však netušil, že k tomuto dôvodu pribudne ešte jeden. A odrazu už slovo obeť nemalo len jeden význam. Bola to jeho obeť, obeť lásky. Ako paradoxne to v jeho hlave znelo.
Zatiaľ čo rozjímal nad svojím novým poznaním, nevedel, že odkedy vstúpil do miestnosti ho pozorujú dve šťastné oči. Veen sledovala do detailu každý jeho pohyb, každý kúsok jeho tela zahalený v čiernych nohaviciach a tričku, ktoré dokonale kontrastovali s jeho bledou pokožkou. Ethan náhle stuhol. Nepredpokladal, že by naňho čakala. Stále mu nedochádzalo, že city, ktoré sa začínajú rozlievať každým kúskom jeho tela môžu byť obojstranné.
Neodvážil sa pristúpiť bližšie. Až keď sa dievča posadilo a odsunulo viac na kraj, neodolal a podišiel o kúsok bližšie. Stále však nie tak blízko ako si obaja priali.
"Ethan." Vyšlo z jej úst. To jedno slovo, jeho meno, vyslovené jej ústami ho osmelilo.   Jedným pohľadom do jej očí sa uistil, či to myslí skutočne vážne a prisadol si k nej. Neopatrným pohybom sa však dotkol kúska odhaleného ramena a tento nepatrné spojenie odrazu spustilo reťazovú reakciu. Letmý dotyk nestačil. S pohľadom zabodnutým kamsi do rohu miestnosti natiahol ruku k jej tvári. Nechcel vidieť jej odmietnutie, ale pohľadu nakoniec neodolal. Jej oči však tento krát vynechal. Sledoval jej tmavé vlasy vo vlnách padajúce po jej ramenách, sledoval, ako ohraničujú jej srdcovú tvár. Pohľadom prechádzal cez jej čelo, na ktorom sa črtala nepatrná vráska. Musel sa pousmiať.
Určite bola tvrdohlavá, preto sa toľko mračila. Pokračoval cez malý nosík jemne pozdvihnutý dohora až sa nakoniec dostal k nim. Plným naružovelým perám, ktoré volali len po jednom.
Najskôr zaváhal. Konečne sa odvážil pozrieť do tých veľavravných očí, ale keď v nich nezazrel ani známku odporu či nesúhlasu, nemal na čo čakať. Pritisol svoje pery na tie jej. Oproti tým jeho boli stále horúce. Ani jeden z nich sa nehýbal. Ani jeden z nich nečakal, že sa takéto niečo stane. Zakázaná láska. Láska krásky a zvieraťa. Už ani jeden z nich nepochyboval o svojich citoch. Odrazu bolo všetko tak čisté, jasné... Akoby sa na všetko pozerali cez priehľadné sklo. Bolo úplne jedno, že on je vrah. Že deň čo deň vysáva život z nevinných obetí.
Že ona je už nejakú dobu tou obeťou. Tu a teraz bolo dôležité len to, čo mali pred sebou. Ona jeho, on ju.                               
Z jemného oťukávania sa stával bozk čoraz náruživejší. Nemohli sa vzájomne nabažiť svojej blízkosti. On podrobne skúmal každý kúsok jej bledej pokožky, zatiaľ čo ona sa snažila aspoň trochu nabrať vzduch do prázdnych pľúc. Venoval bozk jej lícu, špičke nosa, bozkával každý milimeter jej napuchnutých pier, jazykom študoval štruktúru jej pokožky. Cez sánku
sa pomaly, jemnými bozkami prepracoval na jej odhalený krk. Odrazu si uvedomil rýchlosť jej splašeného srdca ktorá bola takmer viditeľná na jej krčnej tepne. Uvedomil si čo drží v náručí. Stačilo by trochu viac pootvoriť ústa. Trochu viac zatlačiť na tú jemnú pokožku . Nemusela by si to ani všimnúť. Stačilo, tak málo, a jej krv ohrievala mladíkove vyschnuté hrdlo. Blahodarná tekutina odrazu prúdila každou bunkou jeho tela. Dnes chutila tak sladko! Dopriaval si ďalšie malé dúšky a pozorne pri tom počúval jej prerývaný utíchajúci dych. Upokojovala sa. Vášeň pominula, ostala len čistá láska a ... Chuť jej krvi. Neskoro si mladík uvedomil, že jej dych sa upokojil natoľko, že ho už nepočuť vôbec. Neskoro si uvedomil, že jeho hrdlom pretiekla posledná kvapka jej života. Neskoro si uvedomil, že práve pripravil o život zmysel svojej existencie...

Ranné zore sfarbovali mrazivú modrú oblohu, život na uliciach začal ožívať. Manželky vyprevádzali mužov do práce, matky deti do škôl. Prvé slnečné lúče sa začali odrážať na zamrznutom povrchu, prvé lúče zablúdili do tichej izby a ožiarili telo bezvládnej dievčiny. V tom momente mladík s havranmi vlasmi vystúpil z tieňa stromov do priameho slnečného svetla...                




Chiroptera Mountains
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dadush Dadush | Web | 19. srpna 2010 v 20:14 | Reagovat

krásne a najkrajšie :) kto by čakal taký záver? ja som ho fakt nečakala :)

2 Diane Chocola Diane Chocola | E-mail | Web | 21. srpna 2010 v 15:04 | Reagovat

ehm.. poviedka nebude.. mame asi pol strany a nevieme sa s tym hnut - nie je muza ani chut... takze tak.. aby si na to necakala.. tak sa ospravedlnujeme..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama