(Ne)Priatelia

17. srpna 2010 v 11:06 | ???


Prinášam prvú poviedku so SONP, kto je jej autorom sa dozviete až pri vyhodnotení. Takže prosím aj autora, aby zostal v anonymite. 

Informácia pre porotcov : poviedku môžete hodnotiť bodmi od 1 až do 10. Pri čom jedna je najmenej bodov. Hodnotenie mi posielajte spolu s názvom poviedky na ICQ alebo skype. Vopred ďakujem a prajem príjemné čítanie :)











(Ne)Priatelia?


Ľudia sú anjeli s jedným krídlom. Ak chcú lietať, musia sa objať.

      Druhá svetová vojna. Nemci začali pokusy s ľudskou genetikou, aby vytvorili dokonalú armádu vojakov. Ľudí krížili so zvieratami a upravovali ich genetický kód, aby dosiahli len to najlepšie. Keď v Amerike zistili, čo robia v Nemecku, začali s vlastným výskumom. Ale vojna skončila a experimenty s nimi. Všetky laboratória boli vyhodené do vzduchu a všetky vzorky spálené. Ale jeden experiment prežil veľký požiar. Celé generácie sa tento jedinečný gén ukrýval, ale konečne bol dosť silný a nastal obrovský zlom. Po šesťdesiatich rokoch sa prejavil. Ale vláda zistila, že nie je jediní, ako si mysleli. Založili špeciálnu gardu, zloženú zo sirôt, nájdených na ulici. Trénovali ich už od mala a učili ich zabíjať. Experimenty sa naučili ovládať svoje schopnosti a tak mali väčšiu možnosť sa skrývať.
Ale oni ich aj tak lovili.   

*                      *                      *                      *                      *

     Do školy som kráčala obozretne. Ráno, keď som sa bola poprechádzať, zacítila som lovcov. Vstúpila som do školy a, paradoxne, som sa cítili bezpečne. Určite by sa lovci neopovážili zaútočiť tu.
            "Elysia!" začula som, ako na mňa volá moja kamarátka, Kim.
            "Čo sa deje?" odprevadila ma ku šatni a cestou mi stihla vyrozprávať všetky nové klebety.
            "A ešte mám jednu." Povedala a potajme sa na mňa usmiala. "Do našej triedy bude chodiť nový chalan!" vypískla naradostene.
            "Tak tomuto sa hovorí novinka." Uznala som.
            "Volá sa Gabriel Scott. A podľa toho čo som o ňom počula to má byť neskutočný fešák." Pozrela sa na mňa zasneným pohľadom.
            "Poďme do triedy." Chytila som ju za rameno a ťahala som ju za sebou. Scott. To meno mi niečo hovorilo.
            "Ty si ku mne zlá." Povedala so slzami v očiach. "Nemáš ma vôbec rada. Keby si mala, tak ho so mnou vytváraš ako dokonalého chlapa. Ty si hnusná!" obvinila ma.
            "Kim, prezradím ti, že dokonalý chlap neexistuje." Potom som si na niečo pomyslela. "Vlastne existuje." Keď som to povedala, rozžiarili sa jej oči. Začala túžiť po ďalších klebetách. "Existuje a je to gay!" vyhlásila som pevne so smiechom. Iskričky v očiach jej okamžite zhasli. Otočila sa mi chrbtom a nafúkla tvár. "Urazená panička." Povedala som so smiechom a sadla som si do lavice. Kim zvažovala, že si ku mne nesadne, ale svoj boj vzdala hneď, ako zazvonilo. Dnu vošla profesorka a za ňou náš nový spolužiak. Ak by sme si ho predstavovali hocako, nikdy by sme ho dokonale nevystihli. Svetlé, akoby strieborné vlasy dokonale ladili s jeho bledou pleťou. Na jeho tvári jasne svietili modré oči. Malý nos uprostred tváre s ostrými rysmi a pod ním plné pery. V jeho výzore bolo niečo tajuplne nádherné.
            "Trieda, toto je váš nový spolužiak, Gabriel Scott. Gabriel, choď si sadnúť do voľnej lavice." Gabriel sa poobzeral po triede a pohľadom ostal visieť na lavici za nami. Pri tom nezabudol pozrieť aj na nás a naše oči sa na sekundu stretli. Aj pri tom krátkom pohľade som si niečo v jeho očiach všimla. V očiach mu svietilo nebezpečenstvo. Ale to by ste si nevšimli, keby ste po ňom len tak prebehli pohľadom. Ale ja som mala zlepšené schopnosti. Mne to neuniklo. Scott. To priezvisko som už niekde počula. Ale kde? Scott, Scott. Gabriel prešiel okolo nás a ja som zacítila jeho vôňu a to ma donútilo si spomenúť. Scott je veliteľ lovcov! Ale on bol príliš mladý, takže to je jeho syn. Ale nemôžem riskovať. Ráno som cítila jeho. Celé moje zdesenie netrvalo viac ako sekundu. Gabr... Ten lovec okolo nás ešte celkom neprešiel, ale keby si sadol za nás, tak by si isto všimol znamienko, ktoré by ma prezradilo.
Do mojich prarodičov napichali tak veľa ihiel, že sa koža nemohla celkom zahojiť a zostala tam zvláštna pigmentová škvrna, ktorá sa dedí po generácie. Rýchlo som si rozpustila vlasy, aby mi ho skryli. Nevedela som, či je zasvätený, alebo nie, ale riskovať som nehodlala.
            "Fašááááák." Vydýchla potichu Kim a to ma dokázalo uvoľniť, aby som prestala myslieť na hroziace nebezpečenstvo. Ak budem napätá, všimne si, že niečo nie je v poriadku. Určite by zistil, kto som. Nesmiem to dopustiť. Nesmiem!
            "A ešte mám pre vás jeden oznam." Vrátila ma do reality profesorka. "Ako iste viete, škola v stredu oslavuje sedemsté výročie od jej založenia. Preto sa riaditeľ rozhodol, že v piatok usporiada ples. Dnes je pondelok a ja nechcem počuť, že to do vtedy nestihnete." Významne sa pozrela na kapitánku roztlieskavačiek, ktorá už teraz vypadala, že sa zrúti z toho, že nemá partnera. "Bude to obyčajný ples. Žiadne moderná rocková a podobná hudba. Valčík a pomalé slaďáky." Ignorovala nesúhlasné vrčanie nesúce sa zo zadných lavíc a pokračovala. "V piatok o siedmej v telocvični." Ešte raz sa pozrela po všetkých tvárach a začala sa venovať učivu.

       Sedem hodím ubehlo celkom rýchlo. Mne a Kim ich spríjemňovali pozvania na ples. Sypali sa na nás na každom kroku, ale my sme ich odmietali. Teda Kim jedno prijala. Na obede k nám prišiel Alex - chalan, ktorého Kim zbožňuje - a pozval ju na ples. Samozrejme, že to odmietnuť nemohla. Do konca dňa mi referovala o tom, čo bude mať na sebe a ako sa bude tváriť, keď spolu budú tancovať. Vcelku vyčerpávajúci rozhovor. Dokonca aj keď sme sa pred školou lúčili, chcela počuť môj názor.
            "A keby som si zobrala tie dlhé, červené s tým šálom?" opýtala sa ešte.
            "V tým modrých kokteilových budeš vypadať úplne dokonale." Ubezpečila som ju.
            "Určo?" opýtala sa s otáznikom uprostred čela.
            "Určo." Prikývla som.
            "Tak ja už idem. Zajtra." Rozlúčila sa.
            "Maj sa." Chvíľku som sa za ňou dívala a počúvala jej tichú debatu, či červené alebo modré. Ach, tá má ale problémy. Povedala som si v duchu.
           
"Elysia?" počula som za sebou hlas, ktorý mi dnes naháňal hrôzu. Aj tá prekrásne nebezpečná vôňa sa mi dostala do nosa. Nie, on nie! Zaúpela som v duchu. Upokojila som svoju tvár, aj keď mnou lomcovali emócie, o ktorých som ani nevedela, že existujú a otočila som sa na neho.
            "Potrebuješ niečo, Gabriel." Snažila som sa, aby som jeho nadher... meno nevyslovila s odporom. Nádherné? Ely, na čo to zase myslíš?
            "Len som sa ťa chcel opýtať, či nechceš ísť v piatok na ten ples so mnou?" niečo vo mne chcelo vykríknuť "áno". Ale druhá časť - väčšia a silnejšia - mu túžila vyškrabať oči.
            "Prepáč, ale už som sa dohodla so Samom." Nečakala som na jeho odpoveď a rýchlim krokom som kráčala preč. Samozrejme, že som sa s nikým nedohodla. Ale "áno" som mu povedať nemohla a keby som mu vyškrabala oči, pri najmenšom by ma vyhodili zo školy. Pri tej horšej alternatíve, by ma dostali lovci, lebo som poškrabala syna ich šéfa. Ale ísť s ním by znamenalo, že sa môžem prezradiť a lovci by ma dostali tak či tak. Obe veľmi lákavé predstavy.

      Týždeň ubehol veľmi rýchlo. Celý týždeň som dostávala rôzne pozvania a Kim stále švitorila o Alexovi. Keby som sa nerozhodla, že na ten ples pôjdem, asi by som narýchlo vyhlásila štrajk a ostala by som doma. Plesu som mala po krk už v utorok. Bol piatok a kvôli plesu všetky poobedňajšie hodiny odpadli. Hold mať na škole riaditeľovu dcéru - ktorá sa musí absolvovať kompletnú plesovú prípravu, aj keď ide vynášať smeti - sa občas oplatí. Je pol siedmej večer a ja som končila prípravy. No mala som smolu. Otec mal dnes nočnú a mama sa musela postarať o malého bračeka. A kvôli pol hodine sa nám opatrovateľku neoplatilo zavolať. Ale ja mám ešte jeden spôsob, ako sa tak dostať. Mame som povedala že ma Kim vyzdvihne, ale v skutočnosti som sa chcela prebehnúť. Ešte posledný raz som sa zadívala do zrkadla, aby som mohla vyraziť. Skontrolovala som svoj zložitý účes - ten sám mi trval hodinu. Tenké vrkoče sa na vrchu hlavy splietali do drdola, z ktorého zámerne trčali pramienky vlasov a padali mi na ramená. Celkový efekt som doladila trblietavým lakom - vlastne som mala pocit, že na hlave mám tonu laku a sponiek. Červené šaty bez ramienok sa ťahali až na zem. Korzet bol ozdobený trblietkami, ktoré sa v troch radoch
vlnili po celom korzete. Sukňa bola tvorené z niekoľkých malý sukničiek. Najmenšia končila nad polovicou stehien, zatiaľ čo najdlhšia siahala po zem. Rázporok na ľavej strane pri každom kroku odhaľoval nohu na ktorej bola obutá strieborná sandála. Cez plecia som si ešte prehodila bolerko z látky, ktorá bola dosť tenká, aby som nevypadala, že sa chcem ukrývať, ale zase zakrývala znamienko na chrbte. A koniec koncov, bola jeseň, noci bývajú chladné. Vyšla som z izby a okamžite pri mne stála mama.
            "Ely, vypadáš... nádherne!" povedala dojato a objala ma.
            "Ďakujem." Opätovala som jej objatie a usmiala som sa.
            "Určite máš všetko potrebné?"
            "Mám všetko, čo potrebujem." Uistila som ju. "Ale Kim ma už čaká." Povedala som, keď som videla ako sa nadychovala.
            "Jasné. Uži si to, srdiečko." Ešte raz ma objala. Rýchlo som sa jej vytrhla a vyšla som von. Uistila som sa, že ma nikto nesleduje a premenila som sa na mačku. V tejto podobe som sa pred školu dostala za pár minút. Aj tu som sa uistila, že ma nik nesleduje a vrátila som sa do ľudskej podoby. Vošla som do školy a spočinuli na mne všetky pohľady. No všetci mali smolu. Teraz som sa im možno páčila, ale keby ma videli s ušami a chvostom s krikom by utiekli. A ten lovecký syn by ma rovno zabil, alebo udal svojmu tatkovi - veľkému lovcovi - a zabil by ma ten. Pomaly som začala schádzať schody. Keď som bola v polovici, začala hrať pomalá klavírna skladba a hneď pod schodmi na mňa čakalo pár pozvaní do tanca. Všetky som ich prijala. Veď som sa sem prišla zabávať!

      Ubehlo pár hodín odkedy sa začal ples. Mala som pocit, že som tancovala valčík snáď so všetkými. Nohy som si už ani necítila. Našťastie sa skladby začali meniť na slaďáky a na tanečnom parkete sa objavili prvé zamilované páry.
            "Tancuješ ešte?" zase. Zase ten hlas. Aj tá vôňa! Svätí, prezraďte mi, čo som urobila, že ma tak veľmi trestáte. Pomaly som sa na neho otočila. Mal na sebe čierny oblek, ktorý mu ešte viac skrášlil postavu. Nádherne kontrastoval s jeho svetlou pleťou. Na tvári mu hral mierny úsmev a kúsok citu sa vkradlo do jeho ľadových očí. Ak som si myslela, že v prvý deň vypadal dokonale, tak na toto nemá nič a nikto. Musela som sa držať, aby som nevzdychala úžasom.
            "Prepáč, ale moje nohy to už nevydržia." Chcela som si sadnúť na jednu zo stoličiek za ním, ale keď som okolo neho prechádzala, zadržal ma.
            "To nevadí." Povedal a pri tom sa tajuplne usmial. Je to lovec! Ovládaj sa! Zakričala som na seba, keď som si pri pohľade na jeho úsmev predstavila náš spoločný bozk. "Zatancuješ si so mnou?" zrazu som mala pocit, že nohy ma už tak veľmi nebolia. Ale nedokázala som zo seba vydať jedinú hlásku a tak som len prikývla. Práve začínala jedna nádherná skladba. Prvé tóny zahrala elektrická gitara. Vôbec nepripomínala slaďák, ale jej text hovoril opak. Postavili sme sa na parket, keď speváčka začala spievať.




I know this will not remain forever
However it's beautiful

Áno. Moment, keď som si zložila ruky za jeho krkom a on si ma k sebe nežne privinul, bol nádherný. No my sme nepriatelia. Nemôžeme byť spolu.

Your eyes, hands and your warm smile
They're my treasure
It's hard to forget

Pri tých slovách som sa pozrela do jeho očí, v ktorých ešte hrali iskričky citu. Jeho ruky si ma k sebe privinuli ešte bližšie, aby sa nadýchol vône mojich vlasov. Usmial sa a mne poskočilo srdce. No v hlave som stále mala výstražné svetielko, že toto je môj nepriateľ.

I wish there was a solution
Don't spend your time in confusion
I'll turn back now and spread
My broken wings still strong enough to cross the ocean with
My broken wings how far should I go drifting in the wind?
Higher and higher in the light

Moje krídla sú zlomené. Ale ja sa aj tak vznášam na tónoch tejto krásnej melódie. Neodolala som a privoňala som si jeho vôni. Vyniesla ma ešte vyššie. Až k hviezdičkám v jeho očiach. Inštinktívne som sa usmiala.
            "Tak sa mi páčiš. Keď sa usmievaš máš jamky na lícach. Je to krásne." Zašepkal.

My broken wings still strong enough to cross the ocean with
My broken wings how far should I go drifting in the wind?
Across the sky, just keep on flying

Tie jeho krásne slová mi pomohli lietať.

Did I ever chain you down to my heart?
'Cause I was never afraid of you?
No, I couldn't hold you any longer
Love is not a toy
Let go of me now

Chcela som slová speváčky vysloviť nahlas. Pripútala som si ťa k srdcu? Mal by ma nechať ísť. Sme nepriatelia a tie malé iskričky medzi nami neznamenajú nič dobré. Konečne som zvíťazila svoj vnútorný boj a odtrhla som sa od neho. Vybehla som zo sály a mierila som preč. Počula som za sebou jeho kroky, aj to ako ma volá, ale nedokázala som zastaviť. Dobehol ma a zozadu ma objal.
            "Počkaj, prosím. Neutekaj mi." Šepkal mi do uška.

The time we spend is perpetual
Our future is not real
I'll leap into the air

Nechcela som, ale pomaly som sa jeho hlasu poddávala. Nemohla som mu utiecť, aj keď som mala. Nedokázala som to. Držal ma ako magnet na tejto zemi.
            "Prečo si utiekla?" nemohla som mu odpovedať, ale musela som.
            "Nemôžeme. Byť spolu. Nemôžeme."
            "Prečo nie?" slová mi uviazli v krku. Potiahol ma niekde mimo cesty, oprel ma o stenu doma a pozrel sa mi do očí. Pokúsila som sa odvrátiť hlavu, ale chytil mi ju a otočil späť. "Prečo?" vyslovil ešte raz. Len som zavrtela hlavou a sklopila som pohľad. Opäť mi hlavu zodvihol a bez váhania ma pobozkal. Zamrzla som. Chcela som sa k nemu pridať, ale niečo ma zadržalo. Znamienko na mojom chrbte ma akoby pálilo. Varovala ma, že robím niečo zlé. Začala som mu vzdorovať. Vycítil moju snahu a prestal.
            "Prestaň. Nemôžeme byť spolu. Je to zlé. Zakázané." Opakovala som. "Nechápeš to? Si lovec. A ja som tá, ktorú máš uloviť."
            "Čo to hovoríš?" namiesto odpovede som sa mu vytrhla. Otočila som sa mu chrbtom a z pliec som si strhla bolerko. Začula som jeho šokované vydýchnutie. O sekundu neskôr som bola opäť pritlačená k stene a na krku som cítila chlad noža. No smrť neprichádzala. Nevidela som mu do tváre, ale radšej som ani nechcela. Bála som sa toho, čo v nej uvidím. "Nedokážem to." Zašepkal a čepeľ mu vypadla z ruky.

*

            "Čo to hovoríš?" opýtal som sa jej nechápavo. Opäť mi neodpovedala. Bol som tak prekvapený, že sa mi ľahko vytrhla. Potom som už len uvidel ako si z pliec zložila tú jemnú látku, čo mala celý večer na sebe. A vtedy som to uvidel. Na chrbte mala ten symbol. Symbol mojich obetí. Šokovane som vydýchol. Vo vnútornom boli zvíťazil rozum nad srdcom. Prirazil som ju tvárou k stene a na krk som jej priložil čepeľ noža. Chcel som pritlačiť, ale prebehli mnou spomienky. Ako som ju prvý raz uvidel. Keď súhlasila, že si so mnou zatancuje. Kakaová vôňa jej vlasov. Ten nevysvetliteľný pocit prázdnoty, keď sa o mňa odtrhla a utiekla. Vzrušenia a adrenalín v žilách keď som ju pobozkal. Nie. Nedokážem ju zabiť. "Nedokážem to." Zašepkal som a pustil som nôž. Otočil som ju čelom k sebe, klesol som na kolená a objal som ju okolo pásu. Potreboval som sa uistiť, že je ešte stále pri mne.

*

      Kľačal predo mnou na kolenách a objímal ma okolo pása. Pred chvíľkou mi držal na krku čepeľ noža a teraz ma objíma. Nedokázala som popísať pocity, čo sa vo mne vtedy búrili. Nesmelo som ho objala tiež.
            "Čo sa deje? Čo nedokážeš?" hladila som ho po jeho jemných vlasoch.
            "Nedokážem ťa zabiť. Mal by som, no nemôžem." Trochu istejšie som si ho k sebe privinula. "Prepáč mi. Prepáč. Nechcel som to, ale rozum mi rozkázal zabiť ťa. Ale ja to nedokážem." Ospravedlnil sa. Zas a znovu. Dokonca aj za to, že začalo pršať. A že si zničím šaty.
            "Za dážď nemôžeš." Povedala som ticho. Nezabránila som úsmevu.
            "Ale môžem ťa pred ním skryť." Nestihla som sledovať, ako sa postavil a ako ma odviedol späť ku škole. Posadil ma do čiernej Alfy Romeo a rýchlosťou skoro dvesto kilometrov za hodinu prešiel pár blokov. Zastavil pred jedným panelákom. Vytiahol ma z auta a viedol ma dnu. Vošli sme do výťahu a keď sme z neho vyšli, ťahal ma ešte ďalej až sme sa zastavili v podkrovnom byte.
"Gabriel, ty si blázon." Vonku sa za tú chvíľku veľmi rozpršalo a kým sme prišli dnu bola som mokrá až na kosť. Nečudo, že mi drkotali zuby. Okamžite cez mňa prehodil svoje sako a pritiahol si ma k sebe do náručia. Viedol ma do obývačky kde cez mňa prehodil niekoľko diek a do ruky mi vrazil teplý čaj.
            "Lepšie?" len som prikýval. Opäť sa na mňa usmial. Sadol si ku mne na gauč a začal ma hladiť po vlasoch. Hrnček s čajom som položila na stôl a ľahla som si.
            "Ďakujem." Posledných pár hodín ma zmenilo. Už som ho nebrala ako nepriateľa, či dokonca môjho možného vraha.
            "Ochránim ťa pred nimi. Ty nesmieš umrieť. Musí to skončiť. Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, predsa. Je už takmer sedemdesiat rokov po podpísaní mieru. Prečo vás ešte lovia?" položil mi rečnícku otázku a opäť ma pohladil po vlasoch. "Nesmie sa ti nič stať. Ty nemôž..." rýchlo som ho pobozkala. Nemala som náladu na jeho reči o smrti, keď mi ešte pred pár minútami hrozila práve jeho rukou.
            "O žiadnej smrti nechcem počuť ani pol slova!" vyhlásil som. Nadychoval sa, že niečo povie, ale ja som mu pritlačila prst na pusu. "Ja umrieť nechcem. Veď mám len osemnásť! Nenechám sa zabiť. Rozumieš?" pomaly prikývol. "A okrem toho, som mačka a tá ma deväť životov." Dodala som s dávkou čierneho humoru. Môj prst si z pier strhol, ale ruku si nechal položenú na líci.
            "Mačka?" opýtal sa so záujmom.



         "Niekomu sa vylepšia zmysli, niekoho ten gén zabije. No a ja sa viem meniť ma mačku." Na dôkaz svojich slov som sa pred ním premenila.
            "Toto si robiť nemala." Vyhlásil, keď ma uvidel. Neutekal, ale usmieval sa. Zamňaukala som, akoby som si pýtala vysvetlenie. Položil si ma na kolená a začal ma hladiť. Bolo to neskutočne príjemné a ja som začala priasť. "Teraz sa neviem rozhodnúť, či si krajšia ako človek alebo ako mačička." Premenila som sa späť do ľudskej podoby a pobozkala som ho. Do nežného bozku sa začala vkrádať vášeň. Položil ma na gauč a začal ma bozkávať na krku. Zrazu sa zarazil, zodvihol sa na rukách a pozrel sa mi do očí, ako keby si pýtal povolenie.
            "Smieš." Usmiala som sa na neho. Úsmev mi opätoval a vrátil sa k skúmaniu môjho krku. O pár minút sme už vedľa seba pokojne oddychovali. Ležala som mu v náruči na hrane bdenia a spánku. Gabriel si to všimol a preniesol ma do postele. Odmietal sa odo mňa pohnúť a keď si ku mne zase ľahol, zavŕtala som sa mu do náruče ešte hlbšie ako predtým. Nevedela som, čo bude teraz. Lov prestať musel. Nemohli sme dovoliť zabíjanie nevinných. Ale sme len dvaja proti svetu. Nebolo isté, či sa nám to vôbec podarí, ale budeme bojovať do konca. Obaja. Zo všetkých síl. Gabriel vycítil moje myšlienky a privinul si ma tuhšie.
            "Neboj sa. Prestane to. My to zastavíme." Prisľúbil mi. Ešte ma pobozkal do vlasov a to bola posledná zastávka do ríše snov. Zaspávala som z pocitom, že som našlo, čo som tak dlho hľadala. Druhého anjela, ktorý mi pomôže lietať v tomto bezcitnom svete.

My broken wings still strong enough to cross the ocean with
My broken wings How far should I go drifting in the wind?
Higher and higher in the light
My broken wings still strong enough to cross the ocean with
My broken wings How far should I go drifting in the wind?
Across the sky, just keep on flying













(Ne)Priatelia
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 17. srpna 2010 v 19:04 | Reagovat

oh, áno, zlato! máš čestné prvenstvo vo videní môjho designu!! :D ty si ho videla ešte v základoch!! :D

2 Gaudi Gaudi | Web | 18. srpna 2010 v 11:25 | Reagovat

krásne napísané! nromálne ma to pri pár okamihoch dojalo :)

3 Dadush Dadush | Web | 18. srpna 2010 v 11:41 | Reagovat

miestami som mala pocit ako keby som čítala nejaký román a nie FFku, fakt ma to pohltilo :)
fakt, klobúk dolu pred človekom, čo dokáže niečo takéto napísať!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama