Září 2010

Poznáte ten pocit...?

29. září 2010 v 16:51 | Aiko
Mám jedného kamaráta, vlastne je viac ako len kamarát, je to veľmi dobrý priateľ. Dnes som ho po dlhom čase stretla... Už som bola v autobuse, ktorý ma viezol do mojej "milovanej" školy, a v tom som ho zbadala ako uteká za, už takmer, odchádzajúcim autobusom. Stál dosť ďaleko odo mňa, takže sme sa ani nerozprávali, len sa nám na veľmi kratučký okamih stretli pohľady.... 

Potom, keď som vystúpila som kráčala smerom k semaforom a vnímala som len pesničku, keď som zrazu na pleci zacítila jeho ruku. Pýtal sa ako sa mám, no ja som v tom istom okamihu do neho "vybehla" s tým, že si nejak zabehol zavčas ráno za autobusom. A jeho odpoveď?

"No jasné, však aby som mohol byť s tebou." A potom už len zakričal niečo v tom zmysle, že letí, lebo mu už na jeho semafore vyskočila zelená....


V jeho slovách nehľadajte, žiaden hlbší zmysel, má priateľku... 


No čo som týmto článkom chcela povedať, že som si uvedomila ako veľa pre mňa znamená. Nejde o to, že by som do neho bola zaľúbená alebo niečo také. Je to môj veľmi dobrý priateľ. Raz, keď som mala strašne dlho depku..asi dva mesiace..nepýtajte sa prečo, už je to za mnou a ja som už na to nechcem spomínať...tak mi jeden rozhovor s ním veľmi pomohol. 

V tom čase mi náhodou napísal na facebooku, kvôli jednej akcii a ja som odmietla, a keď sa pýtal prečo, tak som povedala, že je to komplikované. On mi vtedy dal svoje číslo a povedal, že mu mám zavolať, keď sa budem chcieť porozprávať o komplikovaných stránkach v živote. A tak sme boli raz partia a ja som ho odtiahla bokom so slovami, či má čas. Zadíval sa na mňa, že jasné, len mám chvíľku počkať. Povedal ostatným, že mi dvaja pôjdeme dopredu, lebo ho potrebujem osobne.

Fakt som bola vtedy na tom biedne, tak sa nečudujem, za ten pohľad :) Veľmi dobre sme sa vtedy porozprávali a dva krát obišli celý môj činžiak. Bol to jeden z najlepších rozhovorov v mojom živote a veľmi mi vtedy pomohol. Od vtedy už nebol žiadny vážnejší rozhovor, no dnes keď som ho stretla, tak som si uvedomila, ako veľmi mi na ňom záleží. 

Je to taký druh priateľa, s ktorým sa môžete porozprávať o čomkoľvek, no vy predsa v jeho prítomnosti mlčíte a len si vychutnávate, že ste s ním. No ja viem, že sa s ním ešte rozprávať budem, pretože viem, že môžem. Bez strachu a otvorene. Viem, že ma neodsúdi za to, čo sa mi preháňa mysľou. 

Keď si spätne pozerám ten článok tak som sa rozpísala viac ako som mala v pláne a vlastne som ani nevystihla názov článku. Ale vlastne pointou tohto rozpísania o jednom mojom priateľovi bolo, že či poznáte ten pocit, že vám na niekom tak veľmi záleží a on o tom ani nevie, ste len jeden z jeho mnohých priateľov. No jeden rozhovor s ním vás zasiahne ako sto rozhovorov s niekým iným. 

Takže aj keď toto pravdepodobne nebude čítať chcem mu povedať:

"Marek, vďaka za všetko čo pre mňa robíš, hoci ty si to ani neuvedomuješ." :) 



4. No Coment

19. září 2010 v 17:00 | Miharu
Yahoo, ja som prepísala kapitolu od Miharu, tak vás nejde zdržovať a pridávam ju. Názov nás nevedel napadnúť, tak sme sa zhodli na tom, čo vidíte vyššie :D :D :D

Who will I be or Who I wanna be

18. září 2010 v 20:35 | Aiko
Čím chceš byť keď budeš veľká/ý?

Túto otázku každý z nás v detstve počúval veľmi často. Pýtali sa nás to rodičia, starí rodičia a množstvo rodinných priateľov. Pamätám si na môj posledný deň v škôlke, všetci sme mali na chrbtoch nové školské tašky a naše, o chvíľu bývalé, učiteľky nám kládli túto otázku. Viem, že ja som povedala, že chcem byť modelka. Teraz sa nad týmto snom len pousmejem, pretože viem, že je nereálny. Neskôr som chcela byť učiteľka, čo bola tiež dobrá blbosť :D.

Postupom času sa však sny o tom čím chceme byť v budúcnosti stávajú vážnejšie. Nechcem však hovoriť o tom, čím chcem byť, keď budem veľká a zrelá... Ide skôr o to, aká chcem byť. Zvyšok tohto článku môže byť dosť chaotický, nakoľko to budú len také myšlienky...Takže je len na vás, či sa to rozhodnete čítať... : )


Predovšetkým chcem byť dobrým človekom. Nechcem byť povrchná hus, ktorú trápi len dokonalý make-up. Chcem aby vo mne bolo niečo viac, niečo, čo by zo mňa vyžarovalo a ukázalo ľuďom okolo mňa, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť.


I'm not afraid to take a stand
Everybody come take my hand
We'll walk this road together, through the storm
Whatever weather, cold or warm
Just let you know that, you're not alone
Holla if you feel that you've been down the same road


Táto časť istej pesničky, ktorú väčšina pozná, vyjadruje aká by som chcela byť. Strašne rada počúvam problémy iných ľudí a snažím sa im pomôcť. No pre mňa je naopak strašne ťažké rozprávať o tých svojich. No postupom času sa to snáď naučím. Pre tých, čo nevedia dobre po anglicky sem dávam aj preklad toho čo je napísané vyššie.


Nemám strach postaviť sa tomu,
Všetci poďte, chyťte ma za ruku,
Budeme kráčať touto cestou spolu, cez búrku.
Cez akékoľvek počasie, chladné alebo teplé
Aby ste vedeli, nie ste sami.
Zakričte ak cítite, že ste skĺzli na túto cestu

(tak nejak to je)

Chcem aby zo mňa niečo vyžarovalo, niečo čo by ľuďom našepkávalo, že mne môžu veriť. Že ja ich nepošlem dočerta... Na koniec už len slová, ktoré som povedala istej osobe:

Nemôžem ti sľúbiť, že ťa rozosmejem.
Môžem ti však sľúbiť, že ťa vypočujem a spravím všetko čo bude v mojich silách, aby som ti pomohla...





O čom vlastne ten článok je? :D

14. září 2010 v 23:11 | Aiko
Dnes mi bolo vytknuté, že som sem už dlho nič nepridala, tak to idem napraviť. No keď sa sem pozerám na túto bielu stránku, tak ani netuším čo by som mala napísať...Tak zhrniem čo sa stalo od soboty, rátam dobre? 


Takže v nedeľu som konečne na istej stránke objavila zadanie na prvé kolo poviedkovej súťaže, a to je vlastne jeden z dôvodov prečo sem nič nepribúda. Súťaž bude mať viac kôl a tak sa nebude vypadávať. Chcem sa teda naplno venovať tej súťaži, tak neočakávajte žiadne ďalšie kapitoly. To, že nepridávam ďalšie časti Noc je našou ochranou, je tiež spôsobené tým, že som všetky zatiaľ napísané diely posielala kamarátovej priateľke. Asi sa čudujete prečo, tak v skratke ide o to, že má isté skúsenosti s písaním a bola taká ochotná si to prečítať a povedať mi svoj názor, takže čakám na jej e-mail.

No v mojej školskej taške je aj zošit s dvoma kapitolami od Miharu, takže keď ich prepíšem, tak si môžete prečítať aspoň tie. Pravdepodobne zajtra sa tu už objaví štvrtá kapitola a ešte niekedy v priebehu týždňa piata kapitola. 


Odo mňa sa tu pravdepodobne nič neobjaví, nakoľko ako som už spomínala, tak sa venujem poviedke do súťaže. Zajtra ju mám v pláne dopísať. Ak by sa na blogu niečo objavilo, tak jedine nejaká básnička, ale to by som sa musela v škole veľmi nudiť :D. A keďže moja láska Miharu je už tento týždeň v škole, tak to nehrozí. 

Tak čo inteligentné by som vám sem ešte napísala? Akosi ma nič nenapadá, ale kedy mňa niečo inteligentné napadlo :D Pss, neodpovedajte :D Aach, práve mi začala hrať pesnička Addicted od Enrique Iglesiasa...už dlho som ju nepočula...ale to je jedno...takže čo sem ešte napíšem...

No nakoľko je už pokročilá hodina, tak môj mozog je už v úspornom režime a pripravuje sa na spánok :D 

A aby som nezabudla, ako sa máte? Čo je u vás nové? Ako škola? Ja viem trápne otázky, ale chcem mať aspoň nejaký taký prehľad vo vašich životoch. A sama som zistila, že práve na otrepanú otázku ako sa mám, dostanem veľmi často veľmi zaujímavú odpoveď....Ale to som nechcela :) Nechajte mi teda komentár aaa ľúbim vás 

Ešte jedna vec...

Chcem sa poďakovať Andy za to čo dnes pre mňa spravila, ten rozhovor s ňou mi veľmi pomohol. Ďakujem zlato a posielam ti pusu :* To je už odo mňa naozaj všetko. 


Dobrú noc vám praje vaša pomaly ale isto zaspávajúca Aiko 

Pred deviatimi rokmi spadli Americké "dvojičky"

11. září 2010 v 18:59 | Aiko
Ako určite mnohí viete, dnes si pripomíname deviate "výročie" od pádu týchto dvoch mrakodrapov. Na internete sa dočítame množstvo článkov, v ktorých sa špekuluje o tom, čo vlastne spôsobilo ich pád..No nech sa však stalo čokoľvek, ten deň sa zapísal do ľudských dejín ako obrovská katastrofa...Rozhodla som sa, že sem pridám jedno video, v ktorom môžete vidieť zábery z pred deviatich rokov...Mne osobne je pri tom do plaču :(



Ľudská pýcha

8. září 2010 v 16:56 | Aiko
Dnes v škole ma čistou náhodou napadla ďalšia báseň. Akosi mi v poslednom čase idú. Ani neviem ako som sa k tej téme dostala, išlo to akosi samo...Dúfam, že sa bude páčiť :)

Stratená v rozprávke

7. září 2010 v 16:42 | Aiko
Dnes cez slovenčinu ma náhle chytila múza, a tak som sa rozhodla, že ju využijem čo najskôr. Vykľulo sa z nej síce niečo iné ako som najprv mala v pláne, no mne sa to takto páči. Dúfam, že aj vám sa bude :) Neviem či ten názov zodpovedá tomu o čom báseň je, no na začiatku som sa to snažila vystihnúť. Potom sa to však akosi zvrtlo... Ale tak ja som spokojná, komu nie, jeho problém :P Nejdem ďalej zdržovať, prajem príjemné čítanie.

Potrebujem

4. září 2010 v 21:46 | Aiko

Po dlhom čase som opäť niečo napísala. Je to len krátka básnička, ktorá vznikla teraz v priebehu dvoch minút. Vyzerá to tak, že kríza začína ustupovať, ale nič nehovorím, aby som to náhodou nezariekla :) Snáď sa bude páčiť :) 

Tak si to zhrňme

2. září 2010 v 13:52 | Aiko
Ak neviete na čo narážam, tak mám na mysli prvý deň v škole. Hoci som tam išla s dosť veľkými stresmi, tak to dopadlo v pohode. Zmenili nám síce dosť veľa profesorov, ale akosi ma to nevzrušuje. Síce som sa dozvedela, že Účtovníctvo nás ide učiť asi tá najhoršia profesorka na na našej škole (aspoň tak sa to o nej hovorí). Nerobím si však na svojej dokonalej tvári vrásky :D Uvidíme čo sa bude na jej hodinách diať :D  

Potom keď nás pustili zo školy, tak som išla s jednou spolužiačkou do foto štúdia, aby sa odfotila na preukážky. Najprv sme sa ale vybrali do obchodu, pretože naše žalúdky vydávali dosť čudesné zvuky :D :D Tak som si pekne nakráčala k pokladni s buchtou v ruke. A keď prišiel ten osudný čas platenia, tak som po otvorení kabelky zistila, že v nej nemám peňaženku. Ú*** s kamarátkou na celý obchodný a predavačka sa tiež dosť na mne bavila :D Nakoniec za mňa zaplatila spolužiačka. :D 

Potom sme si išli ešte sadnúť do jedného baru, kde bola úplnou náhodou natrieskaná asi polovica našej školy :D Všetci s poldecákmi a my ako najväčšie šlušňáčky sme si objednali čaj :D Ale tak bolo super, strašne dobre sme sa porozprávali. A som rada, že ju mám. A aj keď toto nebude nikdy čítať, tak jej chcem povedať, že ju mám strašne rada :) 


A čo vy? Ako u vás dopadol prvý deň v škole? A u mojich kamošiek Češiek druhý školský deň?? 

Vaša vysmiata Aiko