Krásny sen alebo desivá nočná mora?

30. října 2010 v 15:30 | Aiko
Súťažná poviedka v druhom kole súťaže Verba volant, Scripta manet. Umiestnila som sa na prvom mieste, čomu stále nemôžem uveriť, zadanie nájdete TU a vyhodnotenie TU, súťažný príspevok číslo IV. Ešte vás chcem upozorniť, že pri niektorých častiach poviedky vám môže prísť nevoľno, takže ak ste slabšie povahy, tak vám neodporúčam to čítať.





Tmou zahalenou chodbou sa ozývali šuchotavé kroky, zbystrila som sluch a rátala som kroky, kým prechádzal zo svojej spálne k dverám mojej izby. Srdce mi vynechalo jeden úder, keď zastavil a kľučka sa podvolila jeho dotyku. Pevnejšie som stisla oči a pretočila sa na bok.

Prosím, dnes nie. Odíď!

Hovorila som si v duchu slová, ktoré som chcela vmietnuť do jeho tváre. Chcela som mu ich povedať tak veľakrát a predsa som stále len ticho znášala muky, ktoré mi spôsoboval. Pomaly sa približoval k posteli, na ktorej som ležala. Hoci som mala zatvorené oči, presne som si vedela predstaviť, jeho telo opierajúce sa o stĺpik konča postele a odporný pohľad, ktorým si ma premeriaval.

"Ale no tak princezná, ja viem, že nespíš." Slizko sa mi prihováral, zatiaľ čo  pristupoval bližšie a teplými prstami mi odhrnul z tváre prameň vlasov.

V tom momente ako sa ma dotkol, som prudko otvorila oči a naše pohľady sa stretli. Bojazlivo som pozerala do jeho tmavých očí zastretých túžbou, ktorú sa na mne chystal opäť uspokojiť. Olizol si pery a odhrnul mi z tela perinu, moje ruky sa inštinktívne stiahli nižšie, no on mi ich okamžite zachytil a vytiahol jednou obrovskou rukou mi ich zovrel nad hlavou. Druhou rukou mi vyhrnul nočnú košeľu nad brucho a prisal sa mi naň perami. Okamžite sa mi vzbúril žalúdok a naplo ma na vracanie, no on sa odo mňa odtiahol aby si mohol vyzliecť nohavice a trenírky. Znechutene som odvrátila pohľad, nezniesla som pohľad na jeho odporné telo... O sekundu neskôr mi jediným rýchlym pohybom stiahol nohavičky a pritisol sa na mňa celou svojou váhou. Keď do mňa vnikal, z očí mi vytryskol vodopád sĺz, ktoré som nemohla zastaviť. Môj zastretý pohľad spočinul na fotografii položenej na nočnom stolíku, nahlas som vzlykla a zašepkala trasľavým hlasom:

"Prečo si mi to spravila, mama?!"



Keď som ráno vstala, dom bol prázdny. Pomaly som schádzala po točitom schodisku a vošla do kuchyne. Z misky s ovocím som vybrala jedno jablko, banán, kivi a jahody. Všetko ovocie som nakrájala na kúsky a zaliala medom. Misku som položila na stôl a sadla si na stoličku oproti oknu. Sledovala som postupne miznúci závoj hmly a moju myseľ naplnili spomienky.


****

Ja, mama a otec sme čakali v nemocničnej čakárni. Otec zvieral mame ruku a ja som ich zmätene pozorovala. Nerozumela som tomu čo sa deje, otec mi len povedal, že mame museli spraviť nejaké testy a my teraz musíme počkať na výsledky. Keď z ordinácie vyšiel postarší doktor, otec s mamou okamžite vstali a ponáhľali sa mu v ústrety. Ja som len nechápavo sedela na nepohodlnej stoličke a pohľadom visela na dverách, za ktorými moji rodičia zmizli. Trvalo to pätnásť minút, kým vyšli z ordinácie. Rozbehla som sa im oproti, no to čom som videla ma zarazilo. Mama usedavo plakala, zatiaľ čo ju otec objímal okolo pásu a v jeho tvári som videla bolesť.

Doma mi oznámili, že mama má rakovinu. Vtedy som ešte nechápala čo to rakovina je, mala som len osem, a tak som si myslela, že je to len chrípka, ktorú čoskoro vyleží. To som však ešte nevedela, že o tri roky jej bude táto "chrípka" osudná. Mama za ten čas chodila na ožarovanie, ktoré aj tak nezaberalo. Postupne jej vypadali všetky vlasy a čím ďalej tým bola slabšia. Odstupom času, asi tak rok a pol, prišli podvečer spolu s otcom do mojej izby. Na maminej tvári sa leskli potôčiky sĺz a otec zamyslene prikyvoval. Niečo v ich tvárach mi naznačovalo, že niečo nie je v poriadku. Mama si sadla ku mne na posteľ a stisla ma v náručí, otec stále len nezúčastnene stál pri dverách.

"Musíš mi pomôcť Victoria," zašepkala.

"Samozrejme mami, spravím čokoľvek." Prikývla som vtedy.

"Vieš, že som chorá, srdiečko ja umieram." Hovorila tichým hlasom.

"Ale mami, ty predsa nezomrieš, čoskoro sa uzdravíš a všetko bude tak ako predtým." Krútila som hlavou a z oka sa mi vykotúľala slza, nezniesla som pomyslenie na to, že by tu už nebola.

"Neuzdravím," pokrútila záporne hlavou. "Teraz ma pozorne počúvaj, Victoria! Ja už oteckovi nemôžem dať to, čo som mu dávala, keď som bola ešte zdravá. Ty však môžeš." Hovorila mi a uprene sa mi dívala do očí.

"O čom to hovoríš?" nechápavo som na ňu pozerala. Veď ocko ju predsa ľúbil, tak čo mu nemohla dať? Pohľad som uprela do rohu miestnosti, kde stál a videla som ako podišiel bližšie k posteli.

"Nemáš sa čoho báť, Victoria, môžeš nám obom veľmi pomôcť, dať nám darček, potešiť mňa a pomôcť mame." Hovoril mi chlácholivým hlasom a pobozkal ma navrch hlavy.

Takmer nebadateľne som prikývla. Veď čo iné som mala robiť? Nemohla som nechať mamu trpieť... Mama sa potom presunula za mňa a povedala mi aby som si ľahla. Splnila som to, o čo ma žiadala a otec mi vyhrnul nočnú košieľku. Vystrašene som na neho pozrela a zovrela nohy.

"Psst, to je v poriadku, zlatko." Šepla mi do ucha a povedala otcovi aby pokračoval.

Celý ten čas ma držala, tíšila, presviedčala ma aké som dobré dievčatko a ako veľmi ma ľúbia. Keď skončil obaja odišli bezslovne z mojej izby...

***

Opakom ruky som si zotrela slzu, ktorá sa kotúľala po mojom líci. Nechcela som na to spomínať, hoci od tej noci prešlo už viac ako osem rokov, ešte stále v tom pokračoval. Keď mama pred tromi rokmi zomrela, zhoršila sa to. Otec sa stával násilníckym, a keď som sa mu pokúsila vzoprieť, jednoducho ma zmlátil. Nemohla som proti tomu nič robiť, nemohla som to nikomu povedať, jediné čo som mohla robiť, bolo znášať jeho chúťky a podrobovať sa mu vo všetkom, čo žiadal. Veď kto by mi uveril? Hector Rossini bol navonok výborný muž a ešte lepší otec. Aj počas maminej choroby sa mi venoval a platil mi hodiny klavíra, ktoré neboli práve najlacnejšie. Najal tých najlepších učiteľov, ktorí sa mi každodenne venovali, a tak sa moja hra postupne zlepšovala. Na absolventskom koncerte si ma všimol agent, ktorý zháňal nových umelcov. Okamžite mi ponúkol zmluvu, keď som to povedala otcovi, najprv nesúhlasil. Potom si však uvedomil, že moja hra na klavíri by mu mohla veľmi pomôcť. Do práce chodil stále menej a stával sa z neho obyčajný povaľač. Veď ja som robila všetko, čo mi prikázal. Počas dňa som mu bola slúžka a počas nocí jeho milenka. A teraz, keď mi agent ponúkol zmluvu, mohla som byť aj jeho stálym zdrojom peňazí. O pár dní som podpísala zmluvu a spolu s otcom sme sa presťahovali do New Yorku. Hrávala som na rôznych koncertoch, najprv som len doprevádzala sólových spevákov až som napokon začala vystupovať aj sama. Stále sa mi hrnuli nové a nové ponuky na koncerty. Zúčastňovala sa ich New Yorská smotánka a známi hudobní kritici. Viacero z nich ma vyhlásila za virtuózku a to sa otcovi náramne hodilo. Stala som sa jeho každodenným zdrojom peňazí a on takto nemusel robiť absolútne nič. Len chodil na moje koncerty, na ktorých vystupoval ako vzorný otec, ktorý by spravil pre svoju dcéru čokoľvek na svete. To všetko však bola len jeho verejná maska, ja jediná som poznala jeho pravú tvár.


Keď som dojedla, umyla som misky a cez dlhú izbu som prešla do druhej miestnosti, ktorej dominovalo obrovské piano. Pri pohľade naň som sa nemohla ubrániť úsmevu. Rýchlo som odkryla poklop a prstami jemne prešla po klávesoch. Milovala som ten pocit, keď sa moje prsty dotýkali hladkého povrchu klaviatúry. Sadla som si a začala hrať jednoduchú melódiu a postupne som pridávala zložitejšie variácie jednotlivých akordov, až napokon vznikla celá skladba. Ešte kým som mala melódiu v hlave, schmatla som do ruky notový papier a obyčajnú ceruzku. Opäť som začala hrať skladbu, tento raz pomaly a starostlivo som zapisovala všetky noty, keď som skončila, prikryla som klávesy a stiahla som na ne poklop.

Mala som ešte takmer hodinu času, kým som musela ísť na skúšku pred koncertom, a tak som si išla do svojej izby zapnúť notebook. Ako domovskú stránku mám nastavený Twitter, a tak som okamžite zbadala blikajúce políčko s päťsto novými správami. Spokojne som sa usmiala, všetko to bola pošta od mojich fanúšikov. Hoci som chcela odpísať na každú jednu správu nebolo to možné, a tak som si len zbežne prečítala niektoré správy. To že sa ľudom páčila moja hra na klavíri bolo pre mňa ako balzam na dušu. Keď som však zbadala, jednu správu so zmienkou jedného dievčaťa, že túži po takom otcovi ako je ten môj, zakrútila sa mi hlava. Klikla som na ikonku odpovedať a začala som písať.

"Drahá Samantha, nič nie je tak ako na prvý pohľad vyzerá. Na pozadí každého krásneho sna sa odohráva desivá nočná mora. Preto nechci niečo, čo nepoznáš. S láskou Victoria Rossini."

Stlačila som odoslať a v tom mi došlo čo som spravila. To som jej predsa nemala napísať. Teraz sa v tom začne bŕľať kopec ľudí, ktorých do toho nič nie je. No už som to nemohla vrátiť späť. Nešťastne som pokrútila hlavou a zaklapla notebook, toto nedopadne dobre...


Hneď ako som vošla do klavírneho štúdia, ocitla som sa v náruči môjho manažéra Davida.

"Victoria, som rád, že ťa vidím." Pobozkal ma na obe líca.

"Ahoj Dave, ako sa máš?" spýtala som sa úsmevom.

Dave bol môj manažér už takmer rok. Bol to veľmi optimistický človek, ktorý vás dokázal rozosmiať v každej chvíli.

"Dobre, no mal by som sa ešte lepšie, keby si mi povedala, že máš pre mňa novú skladbu." Odpovedal mi so smiechom.

"Predstav si, že som niečo zložila len chvíľu pred tým ako som odišla z domu." Hovorila som a do rúk mu podala noty.

"Na čo mi to dávaš?! Sadaj za klavír a hraj!" rozkázal mi a už aj ma tlačil k pianu.

So smiechom som si rozložila noty na stojan a začala hrať prvé noty. Po zahratí piatich taktov už moje prsty automaticky kĺzali po klávesoch a ja som vôbec nemusela sledovať noty. Zavrela som oči a nechala sa unášať pochmúrnou melódiou. Keď som skončila, pocítila som na pleci Davidovu ruku.

"Victoria, si v poriadku?" spýtal sa ma starostlivo.

"Samozrejme, prečo by som nemala?" nechápavo som sa na neho pozrela.

"Tá skladba..."

"Je snáď zlá?" zvraštila znepokojene čelo.

"Nie! To v žiadnom prípade, je naozaj prekrásna. Ja len, že ešte som nepočul toľko bolesti v jednej skladbe. Určite je všetko v poriadku?" premeriaval si moju tvár pohľadom.

Bez slova som prikývla. Čo iné som mala spraviť? Nemohla som mu to povedať, aj tak by mi neveril.

"Victoria, pozri sa na mňa." Čupol si na kolená a palcom mi nadvihol hlavu do úrovne jeho očí. "Hoci som tvoj manažér, v prvom rade som tvoj priateľ, ak sa budeš chcieť porozprávať, o čomkoľvek, príď za mnou. Mne môžeš veriť."

"Ďakujem," zašepkala som a položila si hlavu na jeho plece a z oka sa mi vykotúľala slza, ktorá sa vpila do jeho košele.

"Vždy som tu pre teba." Zašepkal mi do vlasov.

"Prepáčte, že vás ruším, ale na linke je práve Michael McEvans, má nejaké otázky ohľadom piatkového koncertu." Ozvala sa pri nás Davidova sekretárka Jane.

"Hneď tam budem, Jane." Prikývol David a postavil sa. "Večer ti zavolám, teraz musím ísť. Sama predsa vieš aký McEvans je, keď je za všetko ohľadom koncertu zodpovedný on, musí to byť čistá dokonalosť. A navyše teraz je to predsa tvoj koncert. Dávaj si na seba pozor, Victoria." Objal ma a stratil sa na chodbe.

Stiahla som na klávesy poklop a zo stojana zbalila noty, teraz musím ísť domov. Do koncertu zostávajú len dva dni a ja si musím precvičiť ešte množstvo skladieb. Keď som prišla domov, okamžite som si sadla za klavír a začala hrať za radom všetky piesne, ktoré som mala pripravené na piatok. Keby mi nezaškvŕkalo v žalúdku, ani by som si neuvedomila, že sa zotmelo. Keď som vstávala od klavíra, takmer som vrazila do otca.

"Ja, nevedela som, že si tu." Povedala som priškrteným hlasom.

"Prišiel som pred piatimi minútami, nechcel som ťa rušiť pri hraní." Pokrčil plecami.

"Aha, no, idem spraviť niečo na večeru." Chcela som ísť do kuchyne, no zablokoval mi cestu.

"Nemusíš variť, objednám pizzu, teraz sa musíš sústrediť na hranie. Koncert je už za dverami, dobre vieš, že od toho záleží ďalšia časť tvojej kariéry." Hovoril mi prísnym hlasom.

"Samozrejme, že to viem. Pripomínaš mi to stále." Zašepkala som.

"Čo si to povedala?!" schmatol ma za plece.

"Nič, pusti ma!" snažila som sa mu vykrútiť zo zovretia.

"Fajn, idem objednať tú pizzu." Pustil ma a vyparil sa do kuchyne...


Keď sme dojedli, chcela som ísť opäť hrať, no otec ma zastavil.

"Teraz je čas trochu sa venovať mne, celý deň som strávil v práci." Zovrel mi ruku.

"Veď si v nej takmer celý mesiac nebol. Možno si už zabudol, no v práci sa väčšinou pracuje a nie len sedí na kresle." Povedala som sarkasticky.

Nevedela som z kadiaľ sa to vo mne berie, no už som sa nechcela hrať na vzornú dcérku, ktorá mu splní každé jedno želanie.

"Si nejaká drzá, nezdá sa ti?!" pevnejšie ma chytil za ruku, až som mala pocit, že mi poláme prsty.

"Hovorím len to, čo je pravda! Pusti ma, to bolí!"

"Ako sa dovoľuješ, bezo mňa by si bola nič, ty odporná malá suka." Zúrivo na mňa zasyčal.

"Čože?!" vyprskla som. "To ty by si bol bezo mňa ničím. To ja ti zarábam na život, to moja hra na klavíri platí účty za tento dom!"

"Budem sa tváriť, že som nepočul čo si povedala. Nechcem sa s tebou hádať, princezná." Pritiahol si ma k sebe a posadil si ma na kolená.

Dlaňou mi prešiel po hrudníku a perami sa mi prisal ku krku.

"Nechaj ma!" strčila som do neho lakťom tak silno, až spadol zo stoličky na zem. Okamžite sa však postavil a chrbtom ma pritlačil k stene.

"Toto už nikdy nerob, počuješ ma?!" zakričal mi do ucha.

"Nie, teraz pre zmenu počúvaj ty, ty jeden odporný bastard. Ešte raz na mňa vztiahneš ruku a pred celým svetom poviem, čo si zač. Každý sa dozvie aký je Hector Rossini úchylný hajzel, ktorý od ôsmich rokov znásilňoval svoju dcéru. Rozumieš mi?!" zasyčala som mu do ucha.
"Ttto nespravíš." Zakoktal sa a priblblo sa usmial.

"Môžeš si byť istý, že áno! Len mi daj zámienku, vlastne keď nad tým tak rozmýšľam, nemusíš. Dával si mi ju takmer celých deväť rokov." Prikývla som si sama pre seba.

Vyšla som na chodbu, rýchlo som schmatla kabátik a chcela čo najskôr vybehnúť z domu. No náhle ma však zdrapil za vlasy a šmaril ma o zem.

"Nikomu nič nepovieš!" zvrieskol do mňa a uštedril mi poriadny kopanec do brucha.

Vykríkla som bolesťou, keď môj hrudník zaplavila ostrá bolesť. Pravdepodobne mi zlomil rebro. Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa sklonil ku mne na zem a zašepkal mi sladkým hlasom:

"Ale no tak, princezná, nerob hlúposti. Sama dobre vieš, že ti to nikto neuverí. Teraz si zatvor tú svoju krásnu pusinku a urob ockovi radosť." Žiadostivo sa prisal na moje prsia.

Chcela som ho odtlačiť, no privalil ma celou váhou, a tak som sa nemohla pod ním vôbec hýbať. Podarilo sa mi však oslobodiť si pravú ruku, ktorou som mu odtisla tvár a nechtami som mu spôsobila nepekný škrabanec na jeho dokonalej tvári. No to mu nespôsobilo dostatočnú bolesť, len mi jediným pohybom vykrútil ruku smerom preč od tela a druhou rukou mi roztiahol kolená.

Zúfalo som sa pod ním metala, no nič som proti nemu nezmohla. Môj odpor v ňom len povzbudzoval jeho chlipnú túžbu. Využila som jeho chvíľkovú nepozornosť, keď si chcel stiahnuť nohavice a kolenom som ho z celej sily kopla do rozkroku. Zatiaľ čo sa on zvalil na bok ja som rýchlo vstala a bežala k dverám, stihol sa však ku mne doplaziť a v tom momente, ako som stlačila kľučku, ma potiahol za nohu. Okamžite som sa zrútila na brucho a vyrazil sa mi dych. Kým som sa pokúšala chytiť dych, on si na do mňa kľakol a otočil ma na chrbát. Roztrhol mi blúzku a gombíky sa rozleteli po celej hale. Rýchlo si stiahol nohavice a to isté spravil aj s mojimi teplákmi. Potom som už len cítila ako do mňa bolestivo vniká a všetko mi začalo splývať do obrovskej šmuhy.

"David, pomôž mi." Zachrčala som a v tom momente všetko zahalila čierna tma..




"Victoria, Victoria, počuješ ma?" počula som Davidov hlas, ktorý ku mne prichádzal z obrovskej diaľky.

Chcela som prehovoriť, no pre obrovské sucho v ústach som to nedokázala.

"Piť," zasipela som takmer nečujne a okamžite sa pri mojich perách zjavil pohár vody, v ktorom sa hompáľala slamka. David mi ju jemne vložil medzi pery a po potiahnutí moje ústa zaplavila chladná voda. "Vďaka," pokúsila som sa úsmev.

"Čo sa ti to stalo?" spýtal sa ma zhrozene. Skúšal som sa ti dovolať, tak ako som ti sľúbil, ale nedvíhala si mi. Mal som akýsi zvláštny pocit, a tak som si povedal, že sa pôjdem pozrieť k vám domov. Chcel som zaklopať, no dvere sa samé otvorili a v tom som ťa zbadal ležať v bezvedomí na zemi. Pravú ruku si mala vykĺbenú a z hlavy ti tiekla krv, a navyše... bola si takmer, takmer úplne nahá..." zadrhol sa mu hlas. "Kto ti to urobil?"

"Prečo sa ma to pýtaš, keď odpoveď poznáš?" zašepkala som a z očí mi vytryskli slzy.

"Ten odporný bastard!!! Ako sa opovážil, nech sa mi dostane do rúk a vymlátim z neho dušu!"

"Nebolo to prvýkrát..."

"Čože? On ti to spravil už aj pred tým?" spýtal sa šokovane. "Ako dlho to trvalo?"

"Takmer deväť rokov." odpovedala som jednoducho a mala som pocit, že z mojich očí už slzy tečú prúdom.

"Ale prečo si celý ten čas mlčala? Mala si mi to povedať."

"Neveril by si mi." Chcela som pokrčiť plecami, ale v ramene mi nepríjemne zapraskalo, a tak som to radšej vzdala. "Nikto by mi neveril."

Davidovi sa v očiach zaleskli slzy. .

"Musíš ho udať, rozumieš? Nesmieš to nechať len tak." Prízvukoval mi.

"Ja, chcela som, no keď som chcela vybehnúť z domu, zastavil ma a potom," zadrhol sa mi hlas. "Zvyšok si vieš domyslieť."

"Akoto, že som si nič nevšimol? Akoto, že som to nezbadal?" krútil nechápavo hlavou.

"Som dobrá herečka, za tie roky som sa to naučila skrývať." Povedala som na vysvetlenie.

"Všetka tá bolesť v tvojich skladbách bola tvoja, počúval som ich každý deň a nikdy ma niečo také ani len nenapadlo." Zvesil nešťastne plecia.

"David, prestaň sa obviňovať. Nemohol si to predsa vedieť, nevieš čítať myšlienky. Dôležité je, že teraz to už vieš." Neobviazanou rukou som ho pohladila po pleci.

"Keď začne vyšetrovanie, dozvie sa to celý svet. Budeš potrebovať niekoho, kto bude stáť po tvojom boku. Ak dovolíš, rád by som tým niekým bol ja." Jemne ma pohladil po ruke, ktorú som mala na jeho pleci.

"Pravdupovediac, rátam s tebou." Usmiala som sa.

"Najmúdrejšie bude usporiadať tlačovú konferenciu. Tak sa to všetci dozvedia naraz. Ale je to na tebe. Asi by som mal zavolať doktora, určite bude mať na teba množstvo otázok. Teraz si ešte odpočiň." Pobozkal ma do vlasov a vyšiel z izby.

"David!" zvolala som, keď bol už takmer preč z izby.

"Áno, Victoria?" spýtal sa zvedavo.
"Priprav všetko potrebné na tú konferenciu, nech je tam čo najviac novinárov." Povedala som pevným hlasom.

"Samozrejme." Prikývol a teraz už naozaj odišiel z izby.


***O dva týždne neskôr***

Novinové stánky zaplavili stovky výtlačkov novín s mojou tvárou na titulnej strane. Nadpis na všetkých bol rovnaký:

"NA POZADÍ KAŽDÉHO KRÁSNEHO SNA SA ODOHRÁVA DESIVÁ NOČNÁ MORA.

Šokujúce vyznanie Victorie Rossini."



Na parkovisku pred súdom zastavila čierny Mercedes. David mi ako pravý gentleman otvoril dvere a pomohol mi vystúpiť z auta. Okamžite nás oslepili blesky fotoaparátov a novinári nás zasypali množstvom otázok, ktoré David okomentoval jedinou vetou:

"Obaja dúfame, že Hectora Rossiniho odsúdia. Všetci dobre viete, že si to zaslúži."



Súdne pojednávanie mi pripadalo večné. Otázky, ktoré mi kládli právnici jatrili všetky moje rany a viackrát som podľahla slzám. Hoci boli pre mňa posledné dva týždne psychicky veľmi náročné, David mi bol obrovskou oporou. Každý deň za mnou chodil do nemocnice a pomáhal mi najlepšie ako vedel. Bola som mu za to nesmierne vďačná.

"Súd dospel k rozsudku, prosím povstaňte." Ozvala sa sudkyňa v postaršom veku.

Kým sudkyňa vymenúvala všetky paragrafy trestného zákona, môj pohľad sa stretol s otcovým. To čo som v ňom videla ma zarazilo, v jeho očiach sa leskli slzy a zračila sa v nich porážka.

"... VINNÝ!!! Obžalovaný je odsúdený na tridsať rokov bezpodmienečne. Podať odvolanie sa zamieta. Súd sa skončil, prosím opustite súdnu miestnosť." Dokončila svoju reč sudkyňa a na jej povel sa súdna sieň začala vyprázdňovať.


"Ako sa cítiš?" zacítila som pri uchu Davidove pery.

"Dobre," usmiala som sa. "David?"

"Čo sa deje?" spýtavo sa na mňa pozrel.

"Chcem s ním hovoriť, aspoň chvíľu." Kývla som smerom k otcovi, ktorého práve strážnik odvádzal.

"Nebudem ti v tom brániť. Mám ísť s tebou?" spýtal sa.

"To nie je potrebné, ale vďaka."

"Čo chceš, Victoria? Máš to čo si chcela, svet sa všetko dozvedel." Povýšenecky sa na mňa pozrel.

"Vlastne ani neviem, vôbec som sem nemala chodiť. Zbohom." Otočila som sa a odišla zo siene.


"Si v poriadku?" objal ma David.

"Mhm," zaborila som si tvár do jeho pleca.

"Vieš vlastne som sklamaný," prehovoril so smiechom.

"Ako to myslíš?" nechápavo som sa na neho pozrela.

"Dúfal som, že mu dáš aspoň poriadnu facku." Ospravedlňujúco pokrčil plecami a pobozkal ma na pery.

So smiechom som mu opätovala bozk.

"Čo povieš na to, aby sme vypadli z New Yorku? Aspoň na rok?" spýtala som sa zvedavo.

"Vaše želanie je mi rozkazom, slečna Rossini." Preplietol si so mnou prsty a spoločne sme vyšli z budovy súdu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 wolfgirll wolfgirll | E-mail | Web | 30. října 2010 v 16:35 | Reagovat

Hmmm, ešteže nie som slabšia povaha. No bolo to dosť drsné a jedna časť mi dokonca pripomína kapitolu mojej poviedky. Je to fakt super a ani sa nečudujem, že si vyhrala. :-D
Na tvoj blog chodím pravidelne a stále nechápem, ako môžeš tak dôveryhodne opísať všetky tie pocity, hlavne tie negatívne. Máš talent! :-D

2 Tenny Tenny | Web | 30. října 2010 v 20:27 | Reagovat

To je supeeeer,že jsi dostala první místo!!!=)
A názor na tento příběh už ode mě znáš=)

3 didi didi | E-mail | 30. října 2010 v 20:52 | Reagovat

skvelé, že máš prvé miesto, som za teba aj hlasovala :) pekne to je velmi!

4 Ronnie Ronnie | Web | 30. října 2010 v 22:06 | Reagovat

no dobre, hodnú chvíľu neviem, čo mám napísať! a poviem len jedno: aká bola sakra téma?
po toľkých veciach, čo nám život "ponúka" už som zvyknutá na dosť zlé veci a preto som toto hravo prelúskla, aj keď toto bolo na mňa naozaj dosť! keby toto robil mne môj otec, asi sa zabijem alebo prinajmenšom spácham vraždu!!
a keď sa na to pozriem z spisovateľského hľadiska (vždy som to chcela povedať :D), tak je to podľa mňa vynikajúce! kam na toto chodíš? a teraz sa normálne čudujem, že ako sa ti môže páčiť moja presladená romantika!! :/ spravila si to tak realisticky a tak pravdivo, že som si v niektorých momentoch pripadala ako keby som v tom deji sama bola! bolo to naozaj vynikajúce! na to iné slovo ani nie je...

5 Wolfgirl Wolfgirl | 31. října 2010 v 19:19 | Reagovat

Keby si to nevedela, bola by to veľká škoda...a niekedy sa človeku uľaví, keď to hodí na papier... :-D
Ale na to, že máš 16 (to som kdesi tu čítala, tak dúfam ,že som sa neototo... :D)tak píšeš dosť vyzreto, alebo ako by som to povedala :D
Jednoducho by som takéto básne a poviedky nečakala od niekoho v tomto veku. Čítala som aj tú hádku, čo si tu mala s jednou babou. Musím povedať, že by som sa vytočila rovnako a ty si vôbec nereagovala prehnane ani pubertálne alebo ako. Nejako moc sa chvastala, bolo ju treba uzemniť :D. Tým som chcela povedať, že sa nemáš vôbec za čo hanbiť a mala by si určite v písaní pokračovať. :-D

6 Nikusha Nikusha | Web | 1. listopadu 2010 v 13:59 | Reagovat

blahoželám:)

7 Nikusha Nikusha | Web | 1. listopadu 2010 v 21:36 | Reagovat

:D...to aj ja..uvidíme aká bude elena a stefan:D

8 annie annie | Web | 2. listopadu 2010 v 18:24 | Reagovat

krásnej blog^^

9 ~ Lady.CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ ~ Lady.CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ | E-mail | Web | 3. listopadu 2010 v 18:19 | Reagovat

Toto je strašne pekné dielko :) Síce takéto príbehy o zneužívaní ma hrozne deprimujú, ale mám zase rada životné príbehy. Veci, ktoré bežne existujú vo svete a väčšina ľudí si myslí, že sa ich to netýka. Možno preto ma to tak deprimuje, lebo sa do všetkého až moc vžívam a vážne neviem, čo by som robila, keby sa toto dialo mne. 9 rokov, to by som rozhodne nezvládla. Ťažké je premýšľať o takýchto situáciách. Ale rozhodne by mi chýbala tá sila vydržať toľko.

10 Nikusha Nikusha | Web | 4. listopadu 2010 v 14:41 | Reagovat

ahojky- chcela by som sa spytat/ do tej SONP este budes pisat nejake poviedky?....

11 Ronnie Ronnie | Web | 4. listopadu 2010 v 16:02 | Reagovat

citujem: Moja zlatá, tomu sa hovoria menšie technické a neprítomné komplikácie a lá nemám na to čas a nebudem doma :P musíš si počkať, ja tiež nie som multifunkčná, aj keď toho zvládnem naozaj veľa!! :D zvládneš to? :D

12 Gaudi Gaudi | Web | 8. listopadu 2010 v 18:37 | Reagovat

uf, toto bolo vážne... neviem to opísaťm za to ty teda opísať vieš perfektne, to miesto si určite zaslúžiš :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama