Slnko po búrke

8. října 2010 v 22:12 | Aiko
Ahojte, ako mnohí viete ako začala škola, tak je na blogu útlm a ja nič nepridávam. Má to dva dôvody. Prvý je škola, ktorá ma naplno zamestnáva a druhým je istá poviedková súťaž s názvom: Verba volant, scripta manet. Včera sa objavilo vyhodnotenie prvého kola, v ktorom som súťažila s touto poviedkou. Vyhodnotenie si môžete prečítať  TU, súťažný príspevok III. Umiestnila som sa piata. Poviedku nájdete v pokračovaní článku :)




Sny o šťastí sa stanú skutočnými, keď nájdeme niekoho, kto ich bude snívať s nami...


Okolo drevenej truhly stálo množstvo ľudí. Na každej z prítomných tvárí sa leskli slané kvapôčky, od ktorých sa odrážali slnečné lúče. Len na perách jedného mladého dievčaťa pohrával jemný úsmev. Hoci stratila človeka, ktorého milovala viac ako čokoľvek na svete, nedokázala plakať. Z jej života už takýmto krutým spôsobom odišlo množstvo ľudí, každý koho ľúbila ju po istom čase opustil. Či už zomrel alebo sa len jednoducho vytratil. Vždy, keď o niekoho prišla vyplakala obrovské množstvo sĺz. Teraz to však bolo iné...

V chladnej ruke držala jednu červenú ružu. Priložila si ju k nosu a nasala jej nádhernú vôňu. No vôňa tejto ruže bola tak málo, on si zaslúžil omnoho viac. Spravil pre ňu tak strašne veľa, ukázal jej, že o šťastí nemusí len snívať, že šťastie naozaj existuje. Vďaka nemu vie, že to nie je len detský sen...

Cintorín sa postupne vyprázdňoval, až ostala pri hrobe celkom sama. Podišla bližšie a ružu hodila na truhlu.

"Navždy zostaneš v mojom srdci, ocko." Zašepkala a z oka sa jej vykotúľala osamelá slza. Ešte sa poslednýkrát pozrela na truhlu a pomalým krokom odišla.

Keď schádzala z vŕšku, na ktorom sa nachádzal cintorín, pristúpil k nej mladý chlapec. Chvíľu len bezslovne kráčal za ňou, no potom prešiel pred ňu a zhlboka sa nadýchol.

"Je mi ľúto, že tvoj otec zomrel. Spoznal som ho, keď som mal osem...Bol to dobrý chlap." Prehovoril milým hlasom.

,,Ja viem, ďakujem." Vďačne sa na neho usmiala.

"Ty si Christie, však?" spýtal sa a jemne sa začervenal.

"Áno, som." Prikývla.

"Ja...nechcem byť drzý, ale všimol som si, že si počas pohrebu vôbec neplakala." Sklopil pohľad.

"Aj tak to nemá žiaden zmysel, slzy mi otca nevrátia. Bude mi veľmi chýbať, no keď som myslela na to všetko, čo som za tie dva roky s ním strávila, uvedomila som si, že on by ma nechcel vidieť plakať. Stále mi hovoril, že mám nádherný úsmev. A tak som si povedala, že sa budem usmievať, aby sa on usmieval tiež." odvetila pokojným hlasom.

"Dva roky?" spýtal sa prekvapene.

"Mám taký pocit, že asi nevieš všetko..." pozrela sa na neho s otázkou v očiach.

"Damien, volám sa Damien." Povedal, keď si uvedomil, na čo naráža.

,,Teší ma," podala mu svoju útlu ruku a Damien ju s úsmevom stisol.

"Nezašla by si so mnou na horúcu čokoládu?" spýtal sa váhavo.

,,Pôjdem veľmi rada." Prikývla Christie.

"Predpokladám, že si ma na tú čokoládu nezavolal len tak." Povedala, keď si sadli ku stolu a objednali si dva hrnčeky horúcej čokolády.

"Predpokladáš správne," zasmial sa Damien.

"Tak mi teda prezraď svoje temné úmysly." Prehovorila naoko vystrašeným hlasom.

"Dúfal som, že mi vysvetlíš to, čo si mi povedala, keď som sa ťa pýtal, prečo si neplakala. Spomínala si len dva roky...nerozumiem tomu." Pokrčil plecami Damien.

"To je v poriadku, ale bude to dlhý príbeh."

"Ja mám času dosť," povzbudzujúco sa na ňu usmial.

"Tak teda dobre, ale neprerušuj ma, prosím." Damien prikývol a Christie začala rozprávať.

"Od svojich piatich rokov som žila v detskom domove. Moja matka bola alkoholička, keď som mala dvanásť rokov, upila sa k smrti. Raz, keď som sa jej spýtala, prečo aj my nebývame s otcom tak, ako ostatné deti povedala mi, že môj otec bol obyčajný hajzel a vykašľal sa na ňu. Nikdy mi o ňom nič viac nechcela prezradiť. Moja babička mi však raz povedala, že otec moju mamu miloval. No postupne zisťoval, že matka je alkoholička, pila už od svojich šestnástich rokov. Keď stretla otca prestala s tým a znovu bola taká ako pred tým. Bola vzorná dcéra...no postupne sa opäť vrátila k svojmu zlozvyku. Otec jej chcel dohovoriť, no ona ho neposlúchla, vykričala mu množstvo škaredých vecí a viac ho nevidela. Potom po dvoch mesiacoch matka zistila, že je tehotná. Počas tehotenstva nepila a držalo ju to aj pár rokov potom, čo som sa narodila. Znovu začala asi keď som mala osem rokov, až nakoniec zomrela.

Potom ma umiestnili do detského domova. Bolo nás tam strašne veľa a tak sa nám vlastne nikto poriadne nevenoval. Uzatvárala som sa do seba, nikoho som si nepustila bližšie. Veľmi často som myslela na matku a mávala som depresie. Snívala som o tom, že raz budem naozaj šťastná. Chcela som rodinu, ktorá ma bude ľúbiť. Chcela som mamu, s ktorou by som sa mohla rozprávať o chlapcoch, chcela som otca, ktorý by mi dal pusu, keď sa vráti z práce. Chcela som niekoho, s kým sa budem môcť hocikedy o všetkom porozprávať. Každú noc som zaspávala s plačom. Stále som sa pýtala sama seba, čím som si to vlastne zaslúžila, prečo práve ja musím tak trpieť. Prečo každý na kom mi niekedy záležalo odišiel? Napríklad moja babička, ju jedinú som mala vo svojej rodine rada...Zomrela, keď som mala sedem. Postupom času sa moje depresie zhoršovali až ma napokon chceli dať zavrieť.

No jedného dňa mi jedna zo zamestnankýň domova povedala, že ma niekto chce vidieť. Najprv som jej nechcela veriť, veď ja nemám žiadnu rodinu, nemám žiadnych priateľov, ktorí by ma prišli navštíviť. Keď som prišla do miestnosti, kde sa stretávali návštevy, môj pohľad sa stretol s jeho zelenými očami. V tej chvíli som vedela, kto to je. Na presne také isté oči som sa pozerávala do zrkadla. Bol to môj otec..."

"Christie," zašepkal vtedy moje meno a ja som okamžite začala plakať. Podišiel ku mne a stisol ma vo svojom náručí. Hlavu som si zložila na jeho plece a nemohla som prestať plakať. Bol tam, môj sen sa stal realitou, na ničom inom mi vtedy nezáležalo. Bola som so svojím otcom. Asi hodinu zvieral moje vzlykmi otriasajúce sa telo vo svojom otcovskom objatí. Hladil ma po chrbte a hovoril mi všelijaké upokojujúce slová. Ten deň bol zatiaľ najkrajší v mojom živote. O dva dni som si zbalila veci a navždy odišla z detského domova."

Christie sa napila horúcej čokolády, ktorú počas jej rozprávania doniesla čašníčka. Chvíľu sa zamyslene dívala cez okno a na tvári jej pohrával letmý úsmev. Damien ju fascinovane pozoroval, to všetko, čo v detstve zažila, myslel si, že to sa deje len v knihách. No ona sa aj napriek tomu dokázala usmievať, a to aj na pohrebe vlastného otca, ktorého poznala len dva roky.

"Hneď v prvý deň ako som sa nasťahovala mi vysvetlil to, prečo od mojej mamy odišiel. Z jeho rozprávania som vedela, že ju miloval, ale nedokázal sa pozerať na to, ako sa ničí. Veľakrát jej
ponúkol pomoc, no ona ho zakaždým odmietala. Nakoniec ho ona sama poslala preč. To, že má dcéru sa dozvedel len pár mesiacov predtým, ako prišiel za mnou do domova. Náhodou sa stretol s nejakým starým známym, ktorý poznal aj moju mamu a ten mu všetko porozprával. Okamžite po mne začal pátrať a nakoniec sa mu to aj podarilo. Keď mi povedal, čo sa vtedy stalo, po tvári mu stekali slzy. Nemohla som sa na to pozerať, spôsobovalo mi to neuveriteľnú bolesť. Pamätám si, že som mu jemne zotrela slzy z tváre a usmiala sa na neho so slovami: "To je v poriadku, nehnevám sa." A aj ja som začala vzlykať. Vtedy mi zotrel slzy on a povedal mi, že ma nikdy nechce vidieť plakať. Nech sa deje čokoľvek, mám sa usmievať. Pretože on je tu so mnou a nikdy ma neopustí.

Boli to tie najkrajšie slová, aké mi kedy niekto povedal. Hoci som mala chuť znovu začať plakať, sľúbila som mu, že sa už vždy budem len usmievať. To je dôvod toho, že na pohrebe som neplakala, sľúbila som mu to. A svoj sľub dodržím, nech sa bude diať čokoľvek...

Za tie dva roky, čo sme spolu strávili, som pochopila strašne veľa vecí. Uvedomila som si, že každý človek má právo byť šťastný. Niekto zažíva v živote zlé chvíle častejšie a niekto len veľmi málo. No všetci majú právo byť šťastný. Môj otec mi to každú sekundu, ktorú som s ním strávila, dokazoval. Stále mi dával obrovské množstvo dôvodov na úsmev. Tie dva roky, čo som s ním strávila boli tie najkrajšie v celom mojom živote. Len vďaka nemu som pochopila, že šťastie nie je len sen mladého dievčaťa, môže prežívať hocikto, len musí nájsť niekoho, kto mu ho do jeho života prinesie. A môj otec takým človekom určite bol."

Christie dokončila svoje rozprávanie a dopila zvyšok čokolády, ktorý počas jej rozprávania vychladol.

"Plakala si odvtedy ešte?" spýtal sa Damien s ospravedlňujúcim úsmevom.

"Len raz," prikývla. "Keď mi oznámil, že umiera. Hoci to bola pre mňa obrovská rana, neplakala som preto, že ho stratím. Vedela som, že tu so mnou navždy zostane, v mojom srdci. Plakala som pretože mi dal počas tých dvoch rokov toľko lásky, ako mi nikto nedá za celý môj život."

"Takže to boli vlastne slzy radosti." Prikývol si sám pre seba.

"Dá sa to tak povedať." Zasmiala sa Christie. "Myslím, že by som mala ísť, vonku už je tma."

"Máš pravdu, odprevadím ťa." Povedal Damien a vstal od stola.

Keď už boli pri dome, ktorý Christie zdedila po otcovi, Damien sa k nej naklonil a zašepkal:

"Ak mi to dovolíš, rád budem do tvojho života prinášať šťastie." Jeho dych Christie príjemne pošteklil na krku.

"Budem veľmi rada." Tiež mu šepla do ucha a jemne ho pobozkala na líce.


~ The End ~
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tenny Tenny | Web | 8. října 2010 v 22:29 | Reagovat

Ano,ano...
Ty víš,co si o tom myslím=)
Mně se to doopravdy líbilo, nic víc nedokážu říct=)

2 Ronnie Ronnie | Web | 9. října 2010 v 9:26 | Reagovat

jééj, to bolo pekné! z tohoto pohľadu je to úplne niečo iné... slzy radosti! zaujímavý nápad a sa čudujem, prečo si skončila piata! :/
ale mne sa to páčilo!!! :)

3 Kirawa Kirawa | Web | 9. října 2010 v 17:09 | Reagovat

veľmi pekné to bolo a vážne zaujímavé .. hlave čo sa týka tých sĺz radosti.... zanechalo to na mne dojem :D

4 AndyCullen AndyCullen | Web | 10. října 2010 v 14:15 | Reagovat

Děkuji zlatko! a to víš, jsem hrozná! :D

5 Nikusha Nikusha | Web | 13. října 2010 v 19:13 | Reagovat

ahojky, táto poviedka je dobrá, ale tá druhá, čo si mi dala odkontrolovať bola ešte lepšia:D, teším sa na ďalšie :D heh:D

6 Diane Chocola Diane Chocola | Web | 13. října 2010 v 19:16 | Reagovat

ahoj... ano ano zijem. lepsie povedane dozivam.. konecne som totizto v strese.. wes ja ked nemam co na robote tak robim h*vno .. ale ked mam teraz narypane pisomky a seminarne prace thak som sa konecne pustila aj do pisania.. :D ja viem som divna na n-tuuuuu

7 wolfgirll wolfgirll | E-mail | Web | 16. října 2010 v 17:12 | Reagovat

jaaaj...aj tak ma to moc dojalo, som teraz na tieto veci citlivá :-( :-(
Bolo to krásne, tiež nechápem, prečo si skončila až piata...

8 Minie Minie | E-mail | Web | 17. října 2010 v 13:00 | Reagovat

Ano, souhlasím se všemi tu.. Moc krásné a nechápu, kdo to takhle vyhodnocoval, že jsi pátá.. =)

9 Ariel Ariel | 17. října 2010 v 19:38 | Reagovat

Je mi ľúto, že si sa umiestnila až piata, pretože táto poviedka bola skutočne srdcervúca. Najpv som si myslela, že to bude zas romantika v štýle: "Začne sa to, že sa moc nepoznajú, ale chcú sa, no sú hanblivý aa skončí to ako láska naveky, no on zomrie" no keď som si prečítala, že ten, za kým neplače je jej otec tak mi to zobralo slová. Ten príbeh.. jemne som sa síce stratila v časových údajoch, ale bolo to tak skutočné. Matka alkoholička, ktorá sa s tým snaží bojovať, no opäť podľahne... Dcéra umiestnená do detstkého domova, uzavretá do seba. Šťastím v najtemnejších chvíľach sa stáva nájdený otec, no zomiera... Dostalo ma to do kolien a vhnalo slzy do očí. Skrátka krása :-) Smútok, láska, cit, utrpenie... všetko v jednom krátkom príbehu. Tomuto ja hovorím talent :-)

10 Lilith-sama Lilith-sama | Web | 17. října 2010 v 19:44 | Reagovat

Holky, všetkým sa táto poviedka páči. A podľa mňa aj splnila zadanie. Ale niekto si to nemyslel a preto Aiko skončila ako piata. A toho niekoho radšej nebudem menovať, pretože by som to doplnila o pekných pár nadávok. A to ja nemôžem lebo sa hrám na slušné dievčatko (zasvetení chápu) :D.

11 Hinatka Hinatka | Web | 17. října 2010 v 20:09 | Reagovat

áno, som! :D Prečo?

12 Nikusha Nikusha | Web | 17. října 2010 v 20:56 | Reagovat

neboj sa, cvikom sa naučíš všetko aj opisovať prostredie:D

13 ~ CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ ~ CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ | E-mail | Web | 18. října 2010 v 16:04 | Reagovat

:D
No kolo som predsalen nevynechala, zajtra sa to pokúsim dopísať moje treťokolové "veľdielo", ktoré ale už teraz viem, že tentoraz nebude stáť za veľa. Akože téma je vážne úžasná, bola som z nej nadšená, je to krásne. Ale rýchlosť, akou plynie čas, je otrasná.
Okrem toho, že nemám čas, som podobne ako hovoríš ty, lenivá. V tom zmysle, že keď už si sadnem za pc, keď už sa aj prihlásim na blog, len si spomeniem, čo som zanedbala všetko, a nechce sa mi do toho :D Veď rekonštrukciu už robím týždeň a to neni nejak extra veliká XD
Jajaj... No keďže sa kolo súťaže predĺžilo, snáď to tiež zvládneš :) Držím palce :D

14 ~ CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ ~ CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ | E-mail | Web | 18. října 2010 v 16:17 | Reagovat

To ano, škola vie dokonale zmariť plány. Mám pocit, že učitelia a profesori akoby si mysleli, že nemáme doma čo iné robiť, tak nech sa aspoň máme čo učiť. Rada by som si občas vymenila pozície >:-)

15 ~ CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ ~ CrystalGlance ~ Your Noble Friend ^^ | E-mail | Web | 19. října 2010 v 21:16 | Reagovat

konečne som si našla čas poprehrabovať sa poriadne v nových článkoch mojich blogových friends :D
Preto si až teraz všímam túto poviedku. No, bola to jedna z tých, ktoré ma v súťaži zaujali najviac. Hoci som si najprv pomyslela, že to dosť odbočuje od zadania, hrozne sa mi páčila. A potom som o tom trochu popremýšľala a vlastne keď sa nad tým človek viacej zamyslí, uvidí v tom ten zmysel. Takže to tak moc nebočilo. Myslela si to dobre :D Ale ako samotná poviedka, keď si odmyslím nejaké zadanie, je vážne úžasná. Aspoň mne sa veľmi páčila. Opisuje niečo, čo mám veľmi veľmi rada. Neviem presne špecifikovať, čo to je, ale proste mám rada, keď sú námetom čiesi pocity. Christie si vykreslila veľmi pekne. Zaujímavá postava.
:)

16 Ronnie Ronnie | Web | 20. října 2010 v 21:06 | Reagovat

len niečo sa podobá tej včerajšej konverzácii, ale tak, keď je to pravda!!... a mne sa to tam hodilo :D
a niečo som musela pridať... z toho ti vyplýva čo? :D:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama