Listopad 2010

Prichádza...

26. listopadu 2010 v 12:35 | Aiko
Táto báseň je trošku iná ako tie predošlé. Mne samej príde strašne zvláštna a pravdupovediac sa mi zdá aj nedokončená. Dávala som to však čítať viacerým ľuďom a im sa zdá, že je to takto dobré. Dúfam teda, že sa bude páčiť aj vám :)

Btw Ten názov je strašne odveci, ale nevie ma nič napadnúť, takže vám budem vďačná, ak vás napadne niečo lepšie :)

Uvedomuješ si...

21. listopadu 2010 v 18:37 | Aiko
Nepredpokladám, že niekto z vás pochopí to, čo som sa touto básňou snažila povedať, možno len pár ľudí...Len som sa potrebovala aspoň trošku vypísať...



Uvedomuješ si ako veľmi si mi ublížila?
Pomyslela si niekedy nato, koľko sĺz som kvôli tebe vyronila?
Teraz si sa ozvala a tváriš sa akoby sa nič nezmenilo,
tvoje "láskavé" srdce zrazu po stretnutí so mnou zatúžilo.

Chceš mi snáď povedať, že ti chýbal môj hlas?
Snažíš sa mi snáď naznačiť, že náš vzťah by sa obnoviť dal?
Pomyslela si niekedy na to, že na teba zabudnú chcem?
Napadlo ťa niekedy, že na teba žiadne spomienky mať nechcem?

Svojimi odchodmi si roztrieštila moje srdce na kúsočky,
svojimi neraz krutými slovami si zmárnila moje na šťastie príležitosti.
To kvôli tebe som sa neraz utiahla do ticha myšlienok,
to kvôli tebe som tak často mávala bezsenný spánok.

Pol roka som sa snažila na teba prestať myslieť
tak strašne dlho som spomienky na teba zatlačiť do najtemnejšieho kúta mysle.
No teraz sa tváriš ako by nič,
teraz zrazu chceš náš vzťah obnoviť...

Tear of Rain

18. listopadu 2010 v 17:54 | Miharu


Studené kvapky sa miešali s teplými a stekali mi dolu tvárou. Pršalo, ale ja som to nevnímala. Všetci vyťahovali dáždniky, ale len ja išla neprítomne ďalej. Mojou jedinou spoločníčkou bola bolesť, ktorá mi roztrhala srdce a teraz sa šírila celou mojou duševnou schránkou.

Míňala som ľudí, ale nevnímala som ich tváre. Chcela som sa sústrediť a všímať si ich, ale každý mi ju bolestne pripomínal. Červený dáždnik, kožená taška, červené vlasy, zelené oči...

Radšej som sklonila hlavu, hoci nikto nemohol rozoznať, či mi tvárou stekajú slzy alebo len dažďové kvapky. Nevnímala som ani len prúdy vody, na mojej bledej tvári a klzkú trávu, po ktorej som kráčala. Cítila som len prázdne, ktoré stále aj cítim.

Nie som žiadna spisovateľka, nie som žiadna umelkyňa, dokonca nemám ani na nič talent, no zamilovala som sa. Svoj boj o lásku som prehrala a časť zo mňa tou prehrou odišla. Potrebujem sa postaviť na nohy, no mama mi v tom veľmi nepomáha.

Potrebujem práve teba, aby som to všetko po víkende zvládla. Pretože viem, že ma ľúbiš a nikdy ťa nestratím. Verím, že ti na mne záleží, a že raz táto bolesť prejde. Viem, že to nebude dnes, možno ani o mesiac, či o rok, ale raz to prejde.

Verím, že my to spolu zvládneme.

Ja budeme bojovať a ty ma prosím podporuj.


Nedýcham, nemyslím, necítim, no napriek tomu neumieram =(

Chcem sa konečne prebudiť z reality do sna...




Nemusíš ma prosiť o podporu, pretože ju pre teba vždy mám. Strašne veľa pre mňa znamenáš a nikdy o teba nechcem prísť. To priateľstvo, ktoré medzi sebou máme je to najsilnejšie, aké som kedy mala a je to, to najcennejšie v mojom živote. Ľúbim ťa a som tu pre teba, nech sa deje čokoľvek ♥


.

There is something wrong with me... =(

10. listopadu 2010 v 20:48 | Aiko

Cítim sa čudne, neviem čo iné by som mala povedať, teda vlastne napísať. Mám strašnú chuť plakať, ale slzy akosi neprichádzajú. Naozaj neviem čo sa to deje ani trochu sa mi tento stav, nazvime ho duševného rozpoloženie nepáči. Jednu chvíľu mám chuť kričať a vzápätí chcem klesnúť na zem a nechať moje telo otriasať sa vzlykmi. Vôbec neviem, čo tento stav spôsobilo, jednoducho sa tak cítim a nič sa proti tomu nedá robiť, nech sa snažím akokoľvek. Je to strašne zvláštne, v jednu chvíľu je všetko v poriadku a zrazu sa to všetko zrúti a ostane len bolesť a žiaľ, ktoré spúšťajú nekonečné vodopády sĺz. V tomto prípade sa však slzy ešte nedostavili, a tak len ležím pozerám pred seba a predstieram.

Predstieram, že som v poriadku, že mi je fajn, a že svet je krásny...

A tomu predstieraniu všetci veria. Nikto nevidí, že je to len maska, za ktorou sa schovávam. Tak rada, by som bola opäť tým malým dievčatkom, ktoré verilo, že život bude krásny. Verilo, že stačí vyskočiť a prstom sa dotkne oblakov. No viera a skutočnosť sú tak veľmi odlišné...

Mám vôbec nádej na lepšie časy? Na lepší život? Bez problémov?

Pravdaže, život bez problémov je úplne nereálny. Len ten najväčší blázon si môže dovoliť myslieť, že ho nikdy nedostihnú. Oni sú však stále tu, striehnu v každom kúte, ktorý ohraničuje kľukatú cestu, ktorou kráčame a vyčkávajú chvíľu, keď budú naše kroky viesť popri nich a oni na nás z toho tmavého kúta vyskočia a my opäť padáme na zem...

Každý pád je stále viac a viac bolestivý a už viac nemáme silu vstať. Máme chuť nechať všetko tak, zatvoriť oči a nechať sa unášať preč. Zabudnúť na všetko trápenie, jednoducho nechať všetko za sebou a vypnúť. Zaspať navždy....

P. S.: Ospravedlňujem sa ak je tento článok nezmyselný, ale moje myšlienky sú teraz presne také... nezmyselné


...

Známa Neznáma

4. listopadu 2010 v 19:08 | Aiko
Neviem ako ma napadli slová tejto básne, len som si zrazu otvorila poznámkový blog a "stvorila" som toto. Dúfam, že sa bude páčiť :) 


Zdá sa mi, že sa na svet okolo seba pozerám z obrovskej diaľky,
mám pocit, že všetko krásne sa rozpadá na drobné čiastky.
To čo je blízke mi pripadá tak strašne vzdialené,
všetko po čom túžim, je zdá sa nedosiahnuteľné.

Zamyslene pozerám do stropu,
prečo tu niekto, kto by mi poskytol v mojich plánoch podporu?
Pre každého som len vziadelený cudzinec,
moje problémy predsa nie sú ich vec.

Míňajú ma stovky známych, 
pre nich som  len jedna z neznámych.
Nikto nepozná moju pravú tvár, 
vidia len masku za ktorú sa schovávam.

Nepoznajú tie nekončiace sa útrapy, 
nemajú tušenia, že môj úsmev je len predstieraný. 
Keď okolo nich prechádzam odvrátia tvár, 
nevidia, že vo vnútri umieram...

rose