17. Záblesky minulosti časť prvá

10. prosince 2010 v 18:00 | Aiko
Ospravedlňujem sa, že ste museli čakať na túto kapitolu tak dlho, ale moja múza si opäť dala menší štrajk. Tento raz sa prejavil tým, že keď som zapla Word, nebola som zo seba schopná vytrieskať ani jedno slovo. Keď som však zobrala do rúk ceruzku a papier, išlo to samo, a tak som to všetko najprv písala na papier a až potom som to prepísala do Wordu. Najlepšie na tom však je, že som to všetko napísala v škole :D Nejdem vás teda ďalej zdržiavať, užite si čítanie...Dozviete sa tu pár vecí z Laurinej minulosti. 

Btw. Dúfam, že sa článok pridá, nakoľko ho prednastavujem a pravdupovediac, to robím po prvý raz :)
Nox praesidium nostri




Prvé čo videla boli sýtomodré oči, do ktorých sa dívala každý jeden deň. Videla tvár, ktorá bola súčasťou každučkého jedného dňa, ktorý prežila. Zacítila teplo dlaní, ktoré je tak často hladili po tvári. Nos jej naplnila vôňa čiernych vlasov, ktoré tak rada prečesávala svojimi prstami. Jej myseľ naplnili spomienky na každú jednu chvíľu strávenú s ním. Spomienky sa prelínali, miešali sa jedna cez druhú a splývali do obrovského množstva šťastia, lásky a radosti. Laura pocítila, ako jej po líci steká teplá kvapôčka šarlátovej krvi, nechala ju voľne tiecť, až sa napokon vpila do čisto bielej plachty, na ktorej zanechala červenú škvrnu.


Rozhovor, ktorý prebiehal v obývačka náhle utíchol a v miestnosti zaplnilo ticho, ktoré sa takmer dalo zachytiť končekmi prstov. Každý zacítil sladkastú vôňu, ktorá vychádzala z Laurinej izby a šírila sa celým domom. Hoci to bola len jediná kvapôčka, jej vôňa bola tak intenzívna, že ju mohol zacíti každý upír až do diaľky jednej míle. Slzy upíra totižto mali špecifickú vôňu, ktorá sa nedala k ničomu prirovnať. Túto vôňu upíri cítili na obrovské vzdialenosti, čo bolo jedným zo znakov súdržnosti upírov. Keď smútil jeden a plakal pri tom, jeho slzy nútili smútiť aj iných upírov, ktorí sa nachádzali v jeho blízkosti. Hoci sa o upíroch hovorilo a stále aj hovorí len ako bezcitných monštrách bažiacich po krvi, nie je to pravda. V skutočnosti sú upíri omnoho citlivejší ako ľudia, ich emócie boli oveľa viac intenzívnejšie. Samozrejme sa však našli aj takí, ktorí sa oddali svojej krvilačnosti a nechali sa ňou úplne ovládať...


"Musím odísť, nedokážem to..." krútil hlavou Rafael, keď cítil obrovský žiaľ, ktorý lomcoval Laurou. On ho cítil najviac, nakoľko dokázal vycítiť pocity iných. Malo to svoje výhody, ale aj nevýhody. Tou najväčšou nevýhodou bolo to, že to na neho veľmi vplývalo a cítil všetko, čo cítili či už ľudia alebo upíri v jeho okolí.

"To je v poriadku, Rafael, chápeme ťa..." prikývla chápavo hlavou Catherine a pevnejšie stisla ruku svojmu manželovi.

"Idem s tebou," tiež sa postavila Victoria, ktorá si medzičasom sadla na pohovku. "Nemôžem to počúvať, mučí ma to..." povedala ospravedlňujúcim sa hlasom a spoločne s Rafaelom odišla z miestnosti.

"Si v poriadku, Gabriel?" spýtala sa ho starostlivo Catherine. Gabriel pokrútil hlavou.

"To všetko, čo sa teraz deje, vyvolalo na povrch staré spomienky a bolesť. Cítim to rovnako silno ako ona. Trápi ma to, chcem jej pomôcť, no vôbec neviem čo mám robiť. Som proti tomu všetkému taký bezmocný..." nešťastne sklonil hlavu.

"Len hlavne zostať pri nej, postačí, keď bude vedieť, že stojíš pri nej." Snažil sa mu aspoň trochu poradiť Marcus.

"V žiadnom prípade ju neopustím. Milujem ju, je pre mňa všetkým. Christiano bol súčasťou jej života už takmer odkedy sa narodila, chápem, že ju to bolí. Milovala ho rovnako veľmi, ako ja milujem ju a viem, že na neho nikdy nezabudne. To by som od nej ani nikdy nebudem chcieť..." pokrútil hlavou na zdôraznenie svojich slov.

"Ďakujeme ti, Gabriel, za všetko čo robí pre Lauru aj pre nás všetkých. Naozaj patríš do našej rodiny." Materinsky sa na neho usmiala Catherine.

"To ja ďakujem vám, nebyť toho, že ste ma prichýlili po tom, čo som sa premenil, bol by som teraz niekto úplne iný."

"To je predsa samozrejmosť, Gabriel, si pre nás ako syn." Postavila sa Catherine, podišla k nemu a stisla mu ruku.

"Hej, ja som ešte stále tu!" ozval sa urazene Michael.

"Prestaň sa hneď urážať, veľmi dobre predsa vieš, že ťa milujeme." Pokrútila nad urážlivosťou svojho syna hlavou Catherine.

"To hovor vieš komu..." povedal naoko nahnevaným hlasom a odkráčal preč z miestnosti.

"Jeho to prejde," ozval sa monotónnym hlasom Marcus. "Na jeho snahu o upútanie pozornosti sme si už zvykli, teraz máme iné problémy, tak sa vráťme k nim. Čo navrhuješ, Gabriel?"

"Pravdupovediac, neviem, nedokážem sa na to sústrediť. Jediné na čo som schopný myslieť je teraz Laura." Ospravedlňujúco na neho pozrel.

"To je v poriadku, vlastne aj tak by bolo najlepšie, ak tu nejaký čas budeš bývať s nami. Budeš tak stále pri Laure a zároveň môžeme rozmýšľať nad tým, ako sa pripravíme na Athenodoru a Henricha. Poviem Anne, aby ti pripravila hosťovskú izbu." Povedal Marcus.

"To znie naozaj rozumne," prikývol Gabriel. "Teraz, ak dovolíte, idem za Laurou. Cítim, že by som mal teraz byť s ňou."

"Samozrejme, len choď. Na dnes toho bolo aj tak na nás všetkých priveľa a navyše Laura ťa teraz naozaj potrebuje." Chápavo sa na neho usmiala Catherine. Gabriel sa teda s nimi rozlúčil a pomalým krokom išiel do Laurinej izby.

"Kiežby to všetko dobre dopadlo," povedala túžobným hlasom Catherine.

"Kiežby," prikývol Marcus a pobozkal svoju ženu do hustých čiernych vlasov, ktoré po nej ich dcéry zdedili. "Obávam sa však, že to dobre vôbec nedopadne..."

"To my všetci..." zašepkala Catherine a pritúlila sa k nemu.



Laura mlčky ležala na posteli a z popod zatvorených viečok jej po alabastrovej tvári stekali krvavé pramienky sĺz, ktoré zanechávali červené škvrny bielej plachte. Neustále jej pred očami prúdili obrazy spomienok, na chvíle strávené s Christianom. Videla, ako sa držiac za ruky prechádzali po záhradách plných kvetov. Videla, ako jej vyznával lásku pri jazierku pred ich domom. Videla, ako sa spolu prechádzali rôznymi uličkami vo Florencii. Opäť cítila to šťastie lásku, ktorú cítila len s ním a nikým iným...

Zrazu začula, ako sa jemným pohybom otvorili dvere jej izby a vzápätí zacítila, ako si Gabriel sadol na posteľ a pohladil ju po zakrvavenom líci a končekmi prstov jej
z neho zotrel zaschýnajúcu krv, Laura len mlčky ležala na posteli a pri jeho dotyku sa jej opäť z oka vykotúľala krvavá kvapôčka. Gabriel trpel, trpel kvôli nej.

"Prepáč," zašepkala trasúcim sa hlasom.

"Pst, to je v poriadku, nič sa nedeje..." hovoril láskavým hlasom.

"Neklam samého seba, Gabriel, cítim, že kvôli mne trpíš a mňa to naozaj mrzí, ale nedokážem ten príval zastaviť." pokrútila hlavou a posadila sa, aby mu videla do očí.

"Rozumiem ti," chápavo sa na ňu pozrel. "Nedus tú bolesť v sebe, tým si len viac ublížiš."

"Ale takto ubližujem aj tebe, a to nechcem. Nechcem aby si sa kvôli mne trápil, nezaslúžiš si to." Jemne ho pohladila po líci.

"Na mne teraz nezáleží, dôležitá si ty. Navyše, trápil by som sa tak či tak, akokoľvek by sa snažila zakryť to, vedel by som o tom. Cítim všetko, čo cítiš ty, rovnako ako ty cítiš všetko čo cítim ja. Tak to má byť, netráp sa kvôli mne, aj tak už máš toho trápenia priveľa, takto ti aspoň trochu môžem pomôcť zmierniť ho"

Laura si v duchu povzdychla, miešali sa v nej toľké pocity. Opät sa ozvala už takmer zabudnutá bolesť z rany, ktorá ostala po strate Christiana, no zároveň cítila lásku a vďačnosť ku Gabrielovi za všetko, čo pre ňu robil. Nezaslúži si to...

"Nemysli na to, si dôvodom môjho bytia, to robím ja oproti tomu nie je ničím." pokrútil nesúhlasne hlavou.

"To nie, Gabriel, ja..." snažila sa niečo povedať Laura, no Gabriel ju prerušil.

"Nič nehovor, Laura, ja ti rozumiem. Teraz si odpočiň, si unavená. S tvojimi rodičmi som sa dohodol, že nejaký čas zostanem bývať u vás, pre všetkých to tak bude najlepšie. Teraz ťa nechám samu," postavil sa na odchod.

"Zostaň tu so mnou, prosím." Natiahla za ním ruku Laura a prosebne sa na neho zadívala.

"Samozrejme," preplietol si s ňou prsty a láskyplne sa na ňu usmial. Ľahol si s ňou na posteľ, kde si ju privinul na svoju hruď a prstami ju hladil po vlasoch. Laura sa k nemu pritisla a zatvorila oči. Hoci sa snažila myslieť len na Gabriela, jej myseľ opäť zaplavili spomienky na Christiana... 
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 10. prosince 2010 v 19:43 | Reagovat

ooo... tak keď teba tá múza kopne tak je to vždy poriadne.... zase raz je to úplne skvostné dielo!!!

2 Tenny Tenny | Web | 10. prosince 2010 v 20:17 | Reagovat

Já souhlasím s Kirawou!!!
Tohle bylo fest dobrééé:-)
Miluji tvé psaní:-)

3 Ronnie Ronnie | Web | 11. prosince 2010 v 16:09 | Reagovat

ale ale, takže Laura už mala nejakú tú známosť! KTO TO BOL??? *zamračený pohľad, podozrivosť a zvedavosť* :D
ale nie, bolo to super! To s tými slzami to bol skvelý nápad, priam geniálny! Chválim, chválim! :)
takže rýchlo ďalší diel a ďalšie vysvetľovanie :)

4 Shiny =) Majiteľka Shiny =) Majiteľka | Web | 13. prosince 2010 v 21:35 | Reagovat

krááásny layout!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! :)

5 dinky dinky | E-mail | Web | 13. prosince 2010 v 21:42 | Reagovat

skvelé. dnes som celú poviedku dočítala a stojí to za to! už sa nemôžem dočkať kedy pridáš daľší diel :-D

6 gta 5 cheats ps4 money gta 5 cheats ps4 money | Web | 26. června 2017 v 8:04 | Reagovat

•    I love your site! I hope to see more articles from you in the foreseeable future. Really great!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama