Leden 2011

21. Bolo to už aj lepšie

31. ledna 2011 v 19:33 | Aiko
Pri komentároch k predchádzajúcej kapitole som si všimla, že mnohí ste už na Sebastiana zabudli. To ako čo má znamenať hee?? *zazerá* :D Ale nie...uvedomujem si, že som ho už dávno nespomenula, takže teraz bude kapitola tak trochu aj o ňom :) Prajem príjemné čítanie a ešte chcem poznamenať, že pri písaní tejto kapitoly som celý Laurin rozhovor so Sebastianom prežívala tak silno, akoby som ja sama bola Laura....až sa mi pri tom slzy hrnuli do očí :D :D No ja už naozaj končím, musím si ešte urobiť prezentáciu na Dejiny kultúry a naučiť sa o nej rozprávať, lebo zajtra ju prezentujem. Tak mi prosím držte palce :)
Nox praesidium nostri


Everything is so weird

30. ledna 2011 v 13:51 | Aiko

Ďalšia báseň z tých, ktoré vznikli počas jedného večera v priebehu asi polhodiny... Neviem čo k tomu viac dodať... 



Všetko čo sa deje je tak strašne zvláštne,
zmätok v mojej hlave ma núti písať básne.
Už neviem čo myslieť si mám,
z toho všetkého mám pocit, že umieram.

Hoci sa veľmi snažím prestaň myslieť na teba,
mám pocit, že ľahšie by bolo spočítať všetky hviezdy neba.
Stále mám tvoju tvár pred očami,
myseľ mám naplnenú s tebou predstavami.

Tak veľmi chcem, aby sa moje sny skutočnými stali,
túžim po tom, aby prestali tieto nekonečné hlavolamy.
Myslieť na teba stále musím,
nech to prestane neustále prosím.

Tvoje oči sa mi stále tlačia do hlavy,
pri pohľade na teba strácam pôdu pod nohami.
Keď okolo mňa prejdeš celá sa chvejem,
kam to vlastne všetko speje?

Má toto všetko nejaký zmysel,
alebo si len zbytočne trápim myseľ?
Budem niekedy naozaj s tebou,
je nejaký význam v tom, že pri pohľade na teba oplývam nehou?

Túžim ťa jemne pohladiť
a zároveň vášnivo pobozkať.
Chcem prežiť s tebou všetky dni,
tak nech odíde ten prekliaty pocit samoty!


20. Ide sa na party

27. ledna 2011 v 21:15 | Aiko
Tak a je tu ďalšia kapitola, ktorú som napísala už ani neviem kedy :D Teraz som trošku v predstihu, no ako často budem pridávať nové časti, závisí len a len od vás :) Prajem príjemné čítanie :)
Nox praesidium nostri


19. Urovnanie vzťahov

22. ledna 2011 v 17:29 | Aiko
Táto kapitola je "rozhovorová", takže žiadne myšlienkové pochody či pocity sa v nej nekonajú...Je zameraná na Michaela a ide o trošku iný pohľad na neho. Tou kapitolou som chcela vlastne povedať, že aj ľudia, ktorých považujeme za spokojných a šťastných majú aj iné pocity ako neustálu radosť a môžu sa aj trápiť :) Prajem príjemné čítanie :)
Nox praesidium nostri


Pain in heart

21. ledna 2011 v 22:38 | Aiko
Tento raz pridávam báseň, už dávno sa tu žiadna odo mňa neobjavila...napísala som ju včera, vlastne som ich včera napísala až tri a teraz pred chvíľkou som napísala štvrtú, postupne ich sem pridám. Ja nechcem aby tá múza, znovu odišla... :( :D 




Keď pozerám sa na teba,
mám pocit, že mi k šťastiu viac netreba.
Niečo mi našepkáva, že ty to cítiš tiež,
prečo sa na mňa teda takmer ani nepozrieš?

Tvoje oči sa strednú s mojimi,
ten pohľad mi spôsobuje na duši modriny.
Ich farba ma ohromuje,
pohľad do nich mi bolesť spôsobuje.

Túžim sa dotknúť tvojej ruky,
tak veľmi chcem ukončiť tie strašné muky.
Chcem sa ti do očí už navždy hľadieť,
potrebujem prestať všetko, čo cítim tajiť.

To však nie je také ľahké ako sa zdať môže,
veď, keď vidím tvoju zdanlivú ľahostajnosť, akoby sa do mňa zabárali nože.
Stále mi však niečo vraví,
že to nie je len z mojej strany.

Tak mi daj aspoň náznak malý,
pošepkaj mi, že sa mám aj naďalej snažiť.
Daj mi aspoň trocha nádeje,
povedz, že to čo sa deje, niekam speje.

Povedz mi aspoň jedno slovo,
nenúť ma prežívať to trápenie stále na novo...



18. Zabite niekto toho idiota!

20. ledna 2011 v 18:42 | Aiko
Opäť prinášam ďalšiu kapitolu, mám totižto dnes spisovateľské záchvaty, ktoré sa prejavujú asi tak, že dnes v škole som dopísala jednu poviedku, čo som mala rozpísanú už vyše mesiaca, potom som napísala ďalšiu celú kapitolu a keď som prišla domov, tak som to všetko prepisovala do notebooku :D Takže si užívajte, kým tu tie časti sú, pretože po takomto tvorivom záchvate opäť príde dlhá prestávka, keď moja múza opäť odletí do neznáma a ani ona sama, nebude vedieť, kedy zamieri späť :D Prajem príjemné čítanie :)
Nox praesidium nostri


17. Záblesky minulosti časť druhá

18. ledna 2011 v 21:57 | Aiko
Po dlhšom čase pridávam opäť ďalšiu kapitolu, kde sa dozviete ďalšie podrobnosti z Laurinej minulosti strávenej s Christianom. Prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť. Nie je veľmi dlhá, ale ukončila som ňou "záblesky minulosti"
Nox praesidium nostri


Bolí to...

16. ledna 2011 v 0:15 | Aiko
Musela som sa vypísať, už som to proste nedokázala dlhšie dusiť v sebe. Nenútim vás čítať, čo je tam dole...ale ja som proste musela...možno niektorí pochopia, možno budú niektorí prekvapení, ale ja už naozaj ďalej nevládzem predstierať, že som v poriadku, keď vôbec nie som. Celý čas, popri písaní toho článku, mi tvárou tiekli slzy a ešte aj stále tečú, tak sa ospravedlňujem, ak to nebude dávať zmysel a budú tam nejaké chyby...

Tak strašne to bolí...

Klamala som...

10. ledna 2011 v 18:24 | Miharu
Ľudia, len jednu vec chcem zdôrazniť a to, že túto poviedku písala MIHARU!!!! a nie ja Aiko. Pretože v minule sem niečo pridala Miharu a komentáre ospevovali mňa :D Ako, nieže by mi to vadilo, ale berte ohľad aj na ňu :) Ďakujeme :)

Následky spomienky

7. ledna 2011 v 15:55 | Aiko

Po dlhom čase pridávam opäť báseň z mojej produkcie. Začala som ju písať posledný deň školy cez zastupované účtovníctvo a úplne som na ňu zabudla, našla som ju len teraz, keď som si robila poriadok so zošitmi. Prvé dve strofy som napísala ešte v škole a zvyšok som dopísala teraz a mám pocit, že od druhej strofy je tá báseň taká...nenadväzujúca na začiatok? Neviem, to sa mi možno len zdá, budem vďačná za vaše názory :) 



Dažďová kvapka padajúca k zemi,
šťastie, čo sa vzápätí na smútok mení .
Radosť okoloidúcich na ceste,
zradná slza kotúľajúca sa lícom v nemom proteste.

Ruka zotierajúca zradkyňu malú,
tŕň, čo spôsobuje bolesť plápolavú .
Dlaň skrehnutá oporu hľadajúca,
prosba nevyslovená o pomoc volajúca.

Rany považované za dávno zahojené,
spomienka, ktorá ich zmenila na znovu otvorené.
Zovretie na srdci nepovoľujúce,
telo bolesťou sa trasúce.

Krv vytekajúca zo znovu otvorenej rany,
presvedčenie náhle, že bolesť už nikdy nepoľaví.
Myšlienka jediná, čo starú bolesť vyniesla na povrch,
úsmevu náznak zakrádajúci sa mysľou ako tajomný zloduch.

Bolesť zrážajúca ma k zemi,
poznanie, že obnovené trápenie nikto nezmierni...