Bolí to...

16. ledna 2011 v 0:15 | Aiko
Musela som sa vypísať, už som to proste nedokázala dlhšie dusiť v sebe. Nenútim vás čítať, čo je tam dole...ale ja som proste musela...možno niektorí pochopia, možno budú niektorí prekvapení, ale ja už naozaj ďalej nevládzem predstierať, že som v poriadku, keď vôbec nie som. Celý čas, popri písaní toho článku, mi tvárou tiekli slzy a ešte aj stále tečú, tak sa ospravedlňujem, ak to nebude dávať zmysel a budú tam nejaké chyby...

Tak strašne to bolí...








Na čo sú dobré sny, keď nám len vždy pripomenú, to čo nemáme a tak veľmi to chceme. To, čo tak zúfalo vo svojom živote potrebujeme. To, po čom tam neuveriteľne veľmi túžime. To, za čo tak vrúcne prosíme a predsa to stále neprichádza. Prichádza len obrovská bolesť, ktorá stále rastie a vždy sa to len zhoršuje. Niekedy sa na chvíľu zjaví slnko, ale to vzápätí zahalia temné mraky, cez ktoré už neprenikne ani jediný jeho lúč.

Prečo je nám v živote spoločníkov len bolesť a naším najlepším priateľom sa stal žiaľ a trápenie. To ukrutné trápenie, čo nás prenasleduje na každom kroku, prečo je to všetko tak veľmi pretkané bolesťou a smútkom, ktorý nám nedovoľuje pohnúť sa ďalej, len spôsobuje to, že sa obraciame za spomienkami. Svoj život trávime snívaním, predstavujeme si, že všetky naše sny sa stanú skutočnosťou. Predstavujeme si, že jedného dňa budeme šťastní, už navždy.

Zúfalo chceme veriť tomu, že všetko trápenie pominie a slnko, ktoré sa objaví na oblohe, už nikdy nezahalia mraky.

Aký to však má všetko význam, keď sú to všetko len márne sny, ktoré sa nikdy nesplnia. Sú to predsa len sny a my nemôžme robiť nič iné, len ich snívať aj naďalej. Žijeme v nich, keď je nám ťažko, utiahneme sa do svojich snov, kde prežívame šťastie a radosť. Zrazu sme na mieste, kde všetko funguje správne, sme na mieste bez bolesti, sme na mieste, kde nás majú radi. Kde nie sme len figúrkami v hre zvanej život.

No potom predsa nachvíľu vykukneme do reality a opäť je tu stará známa bolesť, ktorá je už našou najlepšou priateľkou. Môžeme sa spoľahnúť, že tu vždy bude, že sa vždy vynorí, keď si budeme myslieť, že je už všetko v poriadku. V skutočnosti však v poriadku nič nie je. Všetko je to len jedna obrovská pretvárka. Všetko je hra a každý z nás v nej hrá jednu bezvýznamnú postavu, ktorej osud už každý do predu pozná. Jej osudom je zomrieť, odísť z tohto sveta, niekam...

Prečo musíme trpieť? Načo je to všetko dobré. Pomáha nám snáď v niečom tá bolesť? Uľaví sa nám niekedy od nej?
Odpoveď je, nie, neuľaví. Ona tu stále je, striehne v každom kúte pripravená vyskočiť aj pri tej najmenšej príležitosti, ktorú starostlivo vyčkáva. Stačí aj ten najmenší spúšťač a všetky rany sa znovu otvoria. Naše telá sa opäť trasú pod obrovským množstvom sĺz, ktoré prúdom tečú našimi tvárami a nejde ich zastaviť. Ale ja už ďalej nevládzem. Je toho na mňa tak strašne veľa, nie som pripravená to všetko niesť.

Nie som taká silná, ako si niektorí o mne môžu myslieť. Som predsa ešte len mladé dievča, tak prečo ma život núti tak veľmi trpieť. Čím som si to všetko zaslúžila? Spravila som niečo zlé, za čo by som teraz mala trpieť? Alebo trpím za hriechy niekoho z mojej rodiny? Stále je tu toľko otázok, na ktoré sa nikdy nedozviem odpovede...Ale, keď to všetko tak strašne bolí, že sa to už nedá vydržať. Nevládzem bojovať s toľkou bolesťou, nedokážem niesť toľké trápenie, ktoré sa na mňa valí zo všetkých strán. Nie som taká silná, som slabá ako maličké vtáčatko, ktoré potrebuje svoju mamu.

Problémom však je, že tu žiadna mama nie je, nikdy tu nebude a nikdy tu ani nebola. Je to len osoba, ktorá ma priviedla na svet a vlastne aj to je zázrak, že to spravila. Stále mám však pocit, že by bolo oveľa lepšie, keby to nespravila. Nemusela by som tak zažívať to trápenie, ktoré ma prenasleduje na každom jednom kroku, ktorý spravím. Je to snáď tak veľa, túžiť po rodičovskej láske? Túžiť po pevnom otcovskom objatí a materinskom pohladení? To naozaj chcem od života až tak veľa?

Tak veľmi to bolí, keď vidím niekoho ako sa svojimi rodičmi smeje. Keď vidím v očiach jeho rodičov lásku, ktorú som ja nikdy v očiach mojej matky nevidela. Stačí len náznak a všetko to trápenie, ktoré sa tak veľmi snažím umlčať, sa znovu objaví. A to tak strašne bolí...

Hovorí sa, že človek spozná to čo mal, len vtedy keď to stratí. Ale ja som to nikdy nemala a mám pocit, že nikdy to ani mať nebudem. Stále sa mi tlačí z úst jedna otázka, budem vôbec niekedy šťastná? Dá mi niekto v mojom živote lásku, po ktorej tak veľmi túžim? Prečo mi bola upretá práve tá láska, ktorú má väčšina ľudí už od prvého momentu, čo sa prejaví ich existencia? Tak je tých otázok možno trochu viac ako jedna...ale stále tu nie je odpoveď. No aj tak je tu ešte jedna.

Čím som si to všetko zaslúžila?


Alebo je to snáď všetko len nejaká hlúpa skúška, ktorou musím prejsť? Napadlo však niekoho, že ja už nevládzem ďalej bojovať? Že som už unavená z neustáleho pretvarovania sa a predstieranej radosti, keď v mojom vnútri všetko kričí?

Tak prečo? Aký to má všetko význam??
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tenny Tenny | Web | 16. ledna 2011 v 13:53 | Reagovat

Život nikdy nedával smysl a nikdy dávat nebude...smysl ani nemá bolest,ani  utrpení,ani štěstí,ani láska..
Vždy jsem o tobě věděla,že se něco děje,no,netušila jsem,že trpíš i teď..Je mi líto,že jsem ti zatím nijak nepomohla...Nevím,co bych na to řekla,protože každý má bolesti z něčeho jiného a neví,jaké to je cítit bolest druhých..občas..
Věř mi,že ty to zvládneš!A pokud se chceš vzdát,vzdám se i já..pokud nechceš bojovat,přestanu bojovat s tebou a budu jen tiše vzlykat dohromady s tvými slzami..

2 Gaudi Gaudi | Web | 17. ledna 2011 v 15:25 | Reagovat

vec, že bojovať sa oplatí do poslednej chvíle... hoci presne neviem, čo ti povedať, akými slovami by som ti mohla pomôcť a či je to vôbec možné... ja osobne som si takýmto niečim neprešla, hoci problémov mám tiež dosť. S mamou mám dobrý vzťaho, čo sa o otcovi povedať nedá... toho som nevidela už pekných pár rokov a vôbec po tom ani netužim. No materinská láska je o inom... život je boj, ten najťažší a najzdĺhavejší... Sú tu ľudia, ktorí ním preplávu bez jedinej ujmy, no sú aj takí, ktorý snáď musia trpieť za všetkých ostatných...  ale aj to raz  musí skončiť. Hoci sa tú lásku možno nenájdeš práve tam kde ju hladáš, no odrazu sa objaví niekde, kde si ju vôbec nečakala. Treba len veriť v lepšiu budúcnosť. Občas vypni, vyplač sa, smúť... no stále maj nádej

3 Ronnie Ronnie | Web | 20. ledna 2011 v 16:07 | Reagovat

Moja, vidno, že si to písala v noci... tiež by sa mi niekedy zišlo takéto vypustenie emócii zo seba! Asi sa stalo niečo brutál, že si sa takto rozrušila... aj na tvoj obvyklý pesimizmus je toto dosť!
No, nebudem to ani tak komentovať... nie je to niečo, čo by sa malo hodnotiť! :) (Myslím to vtom zmysle, že je to tvoja vec a ai by nebolo pekné, keby sme ti do toho hovorili, čo má ako byť - písanie!) :)
Ja to komentovať nebudem... aj keď toto hovorí o inom :D:D No nič, asi by to chcelo zlepšíť ti náladu!! DNeska na večer na ICQ!!! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama