Dievčatko v zrkadle

9. února 2011 v 20:51 | Aiko
Po dlhom čase prinášam poviedku/úvahu? Vlastne ani neviem čo to je, povedzme, že je to taká úvahová poviedka....alebo jednoducho len jednorázovka. Začala som ju písať v pondelok v škole a dokončila som ju dnes v škole. Celá poviedka (alebo čo to vlastne je) bola napísaná v škole, cez slovenčinu v pondelok a utorok  a dnes cez zastupované dejiny kultúry. Musím povedať, že ja som s ňou spokojná, takže dúfam, že sa bude páčiť aj vám, hoci je to opäť z tých smutných... 

A ešte posledná vec, túto "poviedku" chcem venovať Tenny :-* A poviem ti len jednu vec: There is always a hope ;-) 





Čo vidíte pri pohľade na svoj odraz v zrkadle? Ste spokojní tou tvárou, na ktorú sa pozeráte? Krútite hlavou nad nedokonalosťou svojho tela, svojej tváre. Toľká povrchnosť...Ja však pri pohľade do zrkadla nevidím seba, kdesi v diaľke, v rohu, vidím malé dievčatko, ktorým som kedysi bola. Dievčatko má v očiach radosť a vidno, že je šťastné. Okrúhlu tvár jej zdobí nevinný úsmev. Úsmev, ktorý sa na mojej tvári nezjavil už dlhé roky. Šťastie, ktoré zo mňa kedysi vyžarovalo, nahradil smútok, ktorý sa stal mojím verným spoločníkom v každom dni môjho života. Ak sa to vlastne životom nazvať dá. Je to len beznádejná existencia, čakanie na koniec jedného dňa a začiatok ďalšieho, ktorý bude rovnaký ako ten predchádzajúci.

Z môjho bytia sa stala každodenne opakujúca sa rutina. Postupne som upadla do stereotypu smútku, zúfalstva a bolesti. V mojich očiach sa na miesto radosti usadil tieň smrti, na ktorú som čakala ako na vykúpenie z toto nekončiaceho sa trápenia. Nemala som však odvahu ukončiť ho sama. Možno som niekde v kútiku duše ešte stále dúfala, že to bude lepšie. Niekde v hlboko vnútri som ešte stále mala nádej, síce takmer nebadateľnú, ale bola tam.

Dievčatko v zrkadle sa usmieva, tak veľmi by som mu úsmev chcela opätovať, ale nedokážem to. cez tú bolesť, ktorá lomcuje celým mojim telom, nie som schopná prikázať svojim ústam, aby sa smiali. Ako sa to vlastne zo mňa stalo? Kedy som sa zmenila na túto chodiacu mŕtvolu, ktorá stratila všetku svoju chuť do života? Otázky, na ktoré márne hľadám odpovede. Je to snáď veľa, keď jediné čo som od života chcela, bola aspoň chvíľka šťastia? Chcela som len na pár minút byť opäť tým dievčatkom so šťastným úsmevom. Keď som bola čo i len chvíľočku šťastná, keď som sa čo i len na krátko usmievala, moje telo opäť pohltil smútok a ovládla ma bolesť.

To neznesiteľné sklamanie a bolesť, ktorá trhala moju dušu a moje srdce na kusy. Za túto krátku existenciu som stihla zistiť, že nie je nič horšie, ako bolesť vychádzajúca z diery v srdci, ktorá ostala po niekoho odchode. V mojom srdci bolo týchto dier už nespočetne veľa a každá jedná ešte stále krváca. Každý, kto ma aspoň chvíľu robil šťastnou po krátkom čase odišiel z môjho života a ja som znovu ostala sama.

Sama, sediaca v kúte prázdnej izby so slzami zmáčajúcimi moju bledú tvár. Tak veľmi som sa snažila na to všetko zabudnúť a posunúť sa ďalej. Vymazať všetky spomienky na chvíle strávené s niekým, kto mi teraz tak neznesiteľne chýbal. Všetka snaha však bola márna, bolo to, akoby som sa snažila zastaviť tečúcu rieku, možno som sa však nesnažila dostatočne. Možno som mala spraviť ešte viac, možno...

Dievčatku sa zrazu z tváre začína vytrácať úsmev a jej nedávno žiariace oči potemneli a napĺňajú sa slzami. Už viac nestojí len v rohu zrkadla, jej postavu vidím, akoby som sa pozerala na svoj skutočný odraz. V ruke zviera medvedíka, ktorého tisne na svoju od plaču trasúcu sa hruď a pohľad upiera na zatvárajúce sa dvere. Tá, ktorá mala stále stáť pri nej, tá ktorú ju mala bezhranične milovať, ju práve opúšťa. Odišla od nej a ani sa nerozlúčila. Spravila snáď niečo zlé? Nahnevala ju a preto teraz odchádza?

"Maminka, vráť sa, ja už budem dobrá!" zvolá cez slzy, no ona sa nevracia. Je preč, už navždy...

Z oka sa mi tlačí slzy, ktorú zotieram chrbtom ruky. Nechcem plakať, nie kvôli nej, ona si moje slzy nezaslúži a nikdy si ich ani nezaslúžila. Nikdy ma nechcela a nikdy som pre ňu nič neznamenala. Jednoducho odišla a tým moje detské srdce roztrieštila na kúsočky, ktoré už nikto nezlepí do hromady.

To bola prvá osoba, ktorá odišla a už nikdy sa nevrátila. Toľko nocí som preplakala len kvôli nej, toľko som sa kvôli nej natrápila a ja som jej pri tom bola úplne ukradnutá, ani raz sa mi neozvala...

Hoci už od vtedy prešlo veľa rokov, stále som sa k tomu dňu vracala v spomienkach a zakaždým ma pri tom ochromovala bolesť a lomcoval mnou žiaľ. Tak veľmi to bolelo, keď som niekde videla šťastnú rodinu, otca ktorý na rukách niesol svoju dcéru a ona sa na neho šťastne usmievala. Matku, ktorej sa v očiach zračila pýcha na svoje dieťa, to čo som ja nikdy v očiach mojej matky nevidela.

Čo je lepšie? Mať a stratiť alebo nemať a užierať sa tým, čo by bolo keby?

Prikláňam sa k prvej možnosti, keď sme niečo mali, ostanú nám spomienky, ku ktorým sa môžeme vracať. Opäť môžeme prežívať tie chvíle šťastie, aj keď nám pri tom z očí tečú slzy. Keď sme to však nemali, upíname sa k predstavám, ktorými zaplníme celú našu myseľ, začíname žiť snom a zabúdame na realitu. Ja som však už pochopila, že tieto sny sa nikdy nesplnia, preto žijem v realite, akokoľvek bolestivá je.

Mám však aj spomienky na chvíle, kedy som bola naozaj šťastná. Som vďačná za ľudí, pri ktorých som sa smiala, hoci aj na krátku chvíľu. Aj keď väčšina z nich odišla, ostali mi na nich spomienky, ktoré mi dodávali aj v tých najťažších chvíľach silu ísť ďalej. Vďaka nim, som sa zdvihla z dna, hoci som si myslela, že som na ňom uviazla už navždy. Vďaka nim som vedela, že niekomu na mne skutočne záleží, vedela som, že šťastie nie je len vymyslená rozprávka, ale naozaj existuje.

Niekto raz povedal, že keď niekoho stratíme, nikdy nám neprestane chýbať, len sa naučíme žiť s tou dierou v srdci, ktorá tam po ňom zostala. Možno práve to množstvo dier v mojom srdci je dôkazom toho, že som naozaj žila, aj keď bol môj život toľkokrát len beznádejnou existenciou...

Dievčatko v zrkadle sa znovu spokojne usmieva a naťahuje ku mne svoju malú rúčku. Vystieram svoju ruku a dotýkam sa ňou skla, cez ktoré zreteľne cítim jej teplý dotyk. Moje pery sa zvlnia v jemnou úsmeve, v zrkadle už viac nie je to malé dievčatko. Pozerá sa na mňa dospelá žena, v ktorej očiach sa zrkadlí nádej. Nádej na lepšie časy...



The End
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tenny Tenny | Web | 9. února 2011 v 21:37 | Reagovat

*fňuk*...Ach,Aiko...já nevím,co říct...
Nechápu,jak jsi v té chvíli mohla myslet na mě..teda v něčem chápu,ale....nechápu=D
To je..ten konec mě dojal,doopravdy,mám slzy na krajíčku a chce se mi z toho plakat..
Děkuji..

2 WolfGirl Lenush WolfGirl Lenush | Web | 9. února 2011 v 21:54 | Reagovat

Božeee! Ja fakt neviem, čo ti mám na to povedať. Sakra...mňa to vždy tak dostane. :-( :-(
A vieš, že zo mňa robíš lepšieho človeka??? Lebo vždy, keď si myslím, ako mi je hrozne a aký je svet ku mne nespravodlivý...tak si prečítam niečo od teba a zistím, že ja na tom nie som vôbec zle, že som sebecká a egoistická a myslím len na seba...a je mi strašne ľúto, že niekto musí niečo takéto zažiť, že tento svet a niektorí ľudia sú takí krutí a hnusní. No a proste...potom nemyslím len na seba. :-) Ale fakt...no toto mi napadlo, proste ma to vždy chytí za srdce, všetko, čo napíšeš.

3 Shiny=) SB Shiny=) SB | Web | 13. února 2011 v 14:36 | Reagovat

tak toto je naozaj nádhera! je to smutné  :(, ale za to je to úžasné napísané..niečo také sa nečíta každý deň, pekne to spustí nával akýchsi pocitov...proste nádherné!!!! neviem čo k tomu dodať...perfektné! :)

4 Andy Andy | 13. února 2011 v 18:33 | Reagovat

Veva *fňuk* to je tak krásné a dojemné *fňuk* ségra jsi dokonalá spisovatelka

PS:(tento komentář byl vložen pod nátlakem Aiko) :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama