9. Damoklov meč

5. června 2011 v 12:55 | Aiko
Bez zbytočných rečí, je tu ďalšia kapitola ;-) Prajem príjemné čítanie a teším sa na vaše názory :)


Od víkendu, ktorý som strávila s Nikki prešlo už vyše troch týždňov, takže do koncertu ostávalo už len pár dní. Aby som bola presná, s dnešným to boli štyri dni. Koncert bol stanovený na piatok, o ôsmej večer, na školskom ihrisku. Celá škola nehovorila o ničom inom, ako o koncerte a teda samozrejme aj o mne. Vždy keď som okolo niekoho prešla, sprevádzal ma šepot a zvedavé pohľady. Ľudia sa už očividne nevedeli dočkať chvíle, keď ma budú počuť spievať. Dátum koncertu sa nado mnou a rovnako aj nad chalanmi vznášal ako Damoklov meč, ktorý sa mal čo chvíľa na nás zrútiť. Už od minulej stredy sme skúšali každý deň po škole, niekedy až tri, štyri hodiny a takisto aj cez víkendy. Od pondelka sme dokonca skúšali aj cez voľné hodiny, čo sa dá preložiť aj tak, že sme sa z viacerých, podľa nás nepodstatných, hodín uliali.

Hoci som si pred niekoľkými týždňami nedokázala ani len predstaviť, že by som na obedoch mala sedieť pri stole s chalanmi, teraz som sa tam každý deň do slova hnala. Marc mal neustále niečo, čo nám všetkým musel povedať, volal mi ešte v nedeľu, keď bola u mňa Nikki, aby som si od pondelka sadala k nim. Vraj teraz, keď sa blíži koncert, je dôležité, aby sme boli spolu, pretože toho máme veľa prediskutovať. Najprv sme museli vybrať pesničky, ktoré budeme spievať a tiež aj nejaké náhradné, ak by si decká žiadali nejaký prídavok. Očakávalo sa, že zaplnené bude celé školské ihrisku a môžete si byť istí, že to je poriadne veľké. Okrem deciek z našej školy je vstup povolený aj deckám zo susedných škôl, no samozrejme sa musia preukázať školskými preukazmi.

Dnešná hodina pred obedom sa natiahla o päť minút, takže som meškala na obed. Keď som sa rútila chodbou do jedálne, hlavu som mala plnú toho, že Marc bude naštvaný. Za necelý mesiac som už stihla zistiť, že meškanie nenávidí rovnako ako ja. Pretlačila som sa cez masu ľudských tiel k nášmu stolu, kde ma namiesto nadávok prúdiacich z Marcových úst, privítal jeho šťastný úsmev. Tváril sa, akoby sa mu splnil dávny sen a už nikdy nebude šťastnejší. Prekvapene som na neho pozrela a sadla si na stoličku vedľa neho, všetci vedeli, že toto miesto patrí mne. Nestihla som si vziať jedlo, a tak som si k sebe pritiahla Peteov podnos a uchmatla z neho jeden hranolček, ktorý som namočila do kečupu a vzápätí ho lačno zhltla. Marc sa ku mne otočil a s úsmevom predo mňa posunul jeho podnos.

"Ja už nebudem, takže je to celé len a len tvoje. Vyzeráš, že si poriadne hladná!" hovoril stále sa usmievajúc a mňa to tak mierne iritovalo. "Máš dobrú náladu..." povedala som a on pokrčil plecami. Zablyslo sa mu radostne v očiach a otočil sa ku mne celým telom. "Hádaj, čo som sa práve dozvedel?" spýtal sa vzrušeným hlasom. "Thompson sa zgúľal dole schodmi a už nikdy viac nebude smrdieť na tejto škole?" nadvihla som obočie a odpila si z jeho otvorenej fľašky. Thompson je ten najhoršie zapáchajúci učiteľ na našej škole a my ho samozrejme máme nesmierne radi. "Nie, niečo lepšie!" pokrútil Marc hlavou. "Čo môže byť lepšie ako čerstvý vzduch?" pokrútila som nechápavo hlavou a opäť sa chcela napiť. To sa mi však nevydarilo, pretože Marc mi vytrhol fľašku z ruky a šmaril ju na stôl, kde ju akýmsi zázrakom Jimmy zachytil skôr, ako sa stihla rozliať.

Marc vzal moje ruky do svojich a potiahol ma bližšie k sebe, takže som sa odkláňala zo stoličky. "Scott mi práve povedal, že nám zohnal tie odposluchy, nemusíme sa teda obávať uvrešťaných a opitých deciek a všetko budeme dokonale počuť!" hovoril vzrušene. "To je paráda," snažila som sa, aby môj hlas znel rovnako nadšene ako jeho, no veľmi sa mi to nedarilo. Len som upierala pohľad na naše držiace ruky a zároveň mravčenie v bruchu, spôsobené tým, že ma Marc, pravdepodobne nevedomky, hladil po rukách. Tieto týždne som trávila s Marcom pomerne veľa času a to aj mimo skúšok. Viackrát sme boli spolu vonku a hovorili o blížiacom sa koncerte. Samozrejme, že reč nezostala vždy len pri tom a my sme sa bavili aj o všeličom inom. Preberali sme rôzne témy a tým sme sa dosť dobre spoznávali. Marc je fajn, dá sa s ním dobre porozprávať, no keď je s niekým iným, býva strašne sarkastický a už viackrát som začula akúsi povýšenosť v jeho hlase. Navyše som si všimla aj to, že keď si niečo zaumieni, ide za tým doslova aj cez mŕtvoly. Neberie ohľad na nikoho iného, ide jednoducho za svojím cieľom a je mu jedno, čo to spôsobí ostatným. Bola však jedna vec, ktorú vždy bral do úvahy a tou bola kapela.

Pre ňu by spravil čokoľvek, s chalanmi boli ako bratia a mňa tiež dosť rýchlo prijali medzi seba. Aj keď niektoré Marcove pohľady, úsmevy a teraz aj naše prepletené ruky nasvedčovali tomu, že Marc ma nebral len ako niečo podobné mladšej sestre. Hoci som sa s ním cítila dobre, stále tu bol Daniel. Daniel, ktorý momentálne vyvaľoval oči na Marcove ruky hladiace tie moje. Odvrátila som pohľad od Daniela a zahľadela sa do Marcových očí. Slabo som si vytiahla ruky a nahla sa po hranolček. Zamyslene som ho prežúvala a snažila som sa vyhnúť pohľadu na Marca, čo bolo dosť ťažké, keďže som cítila ako na mňa uprene pozerá. Napokon som sa predsa odvážila na neho pozrieť. Pokúsila som sa o úprimný úsmev a posunula som k nemu podnos s hranolčekmi. Pokrútil hlavou na znak toho, že nechce. Vzala som teda jeden hranolček, namočila ho poriadne do kečupu a namierila ruku s ním priamo k Marcovým ústam. "Teraz už nemáš na výber!" povedala som významne a prešla mu kečupovou stranou po perách, kde zostala červená linka od kečupu.

Mar si povzdychol a otvoril ústa, do ktorých som mu vhodila hranolček. Mechanicky ho prežuval a následne prehltol. Potom sa pozrel na mňa a jeho pohľad ma doslova zarazil, zrkadlil sa v ňom smútok a zároveň sklamanie. Odvrátila som pohľad a otočila sa ku Scottovi.
"Kedy budeme mať teda tie odposluchy?" spýtala som sa so záujmom a Scott sa okamžite rozhovoril o akomsi chlapíkovi, ktorý nám ich zajtra donesie a naučí nás, ako s nimi narábať. Kým Scott rozprával, natiahla som popod stôl ruku a stisla ňou tú Marcovu, čo spočínala na jeho kolene. Stále som nespúšťala pohľad zo Scotta, no kútikom oka som zazrela, ako sa Marcove pery zvlnili v úsmeve a zároveň som zacítila ako sa okolo mojej dlane ovinuli jeho prsty.


Po obede som mala ešte jednu hodinu a tou moje vyučovanie pre dnešný deň skončilo. Nemohla som však vypadnúť z tej odpornej budovy, len som sa presunula do sály, ktorá slúžila ako naša skúšobňa. Kým som sa tam však dostala, trvalo mi to dosť dlho, keďže pred mojou skrinkou stála akási skupinka dievčat, riešiacich niečo nesmierne dôležité. Debilné maturantky! Stála som sa tam teda dobrých desať minút a nervózne poklopkávala opätkom čiernych topánok. Napokon sa im uráčilo odísť a ja som mohla nepotrebné učebnice dať do skrinky a zároveň z nej vybrať pár zošitov, ktoré budem potrebovať doma. Vopchala som ich do tašky, rýchlo zavrela skrinku a ponáhľala sa do skúšobne. Už pár metrov od nej som počula Marca spievať a pri jeho speve som sa jednoducho musela usmiať. Aj keď Marc pôsobil skôr dojmom sladkého chlapca, keď spieval, jeho hlas bol neuveriteľne hrubý a zároveň aj citlivý. Jednoducho ho dokázal dokonale ovládať a to som mu závidela. Ja som jednoducho len spievala, ako mi prišlo a bolo mi to jedno, aspoň do teraz. Pokrútila som hlavou a vošla do sály.

Marc oboma rukami zvieral stojan s mikrofónom a bol úplne pohrúžený do spevu, takže ma vôbec nezaregistroval. Pri hluku gitár a bicích sa mu však vôbec nečudujem, navyše mal aj zatvorené oči! Jednoducho bol mysľou na akomsi vzdialenom mieste. Zamávala som teda chalanom, ktorý ma narozdiel od neho zaregistrovali a prešla k javisku, kde som si na jedno voľné sedadlo zhodila tašku. Počkala som kým Marc dospieva a potom som vyšla na javisko. "Do čerta, Harrison! Nechceš sa aspoň tváriť, že si horší spevák, veď pri tebe budem vyzerať ako nejaká trapoška z hviezdnej roty!" zdvihla som oči hore a zopla ruky. "Žiadna trapoška, ale hviezda našej kapely!" povedal dôrazne Marc a vytiahol z vedľajšieho stojana mikrofón, ktorý mi podával do rúk. Ako som si ho brala, naše ruky sa na krátky okamih dotkli, rozhodla som sa to však radšej ignorovať. Kývla som hlavou Peteovi, aby začal hrať a sústredila som sa len na akordy a trpezlivo vyčkávala tón, pri ktorom začínam. Ako vždy som sa trafila a ponorila sa do Contagious od Avril, ktorá bola jednou z hlavných pesničiek, teda tých, ktoré na koncerte určite zaznejú. Užívala som si každý jeden tón, ktorý som mohla zaspievať, a tak keď sa pesnička blížila ku koncu, cítila som sa akosi zvláštne. Keď som dospievala, bola asi dve minúty pauza, na napitie a potom išla znovu pesnička, ktorú som spievala ja. Tentoraz Where you belong od Malese Jow. Bol to pomalší song, ktorý som mala celkom rada a vybrala som si ho sama. Chalanom sa tiež celkom pozdával, takže súhlasili s tým, aby som ho spievala na koncerte.

Keď som dospievala, začula som, ako mi niekto tlieska. Okamžite som pozrela na Marca, pretože som čakala, že to bude on, on však pokrútil hlavou a kývol k dverám, kde stáli Nikki a Kelly. Prekvapene som pozrela na nich a potom na Marca. "Myslím, že chcú s tebou hovoriť." Povedal bez akýchkoľvek emócií. "Fakt? No to by ma v živote nenapadlo...." povedala som ironicky a vtisla svoj mikrofón do Marcových rúk. "O chvíľu som späť!" s tými slovami som zišla z pódia a kývla som hlavou Nikki a Kelly aby vyšli von. Kelly sa opierala o čiusi skrinku a Nikki len tak postávala, akoby ani nechápala čo tu vlastne robí.

"Tak čo sa deje?" spýtala som sa Kelly, keďže Nikki fakt vyzerala, že je mimo. "Čo sa deje? Ty sa pýtaš, čo sa deje?" zvyšovala postupne hlas Kelly. "Láskavo, prestaň kričať, ja nie som hluchá. O čo ide?" založila som si ruky a čakala odpoveď. "Prišli sme sa pozrieť, či naša hviezda ešte vôbec žije, vôbec sa neozveš, ani neprezvoníš ani nič, na obede nám ani nevenuješ pohľad a tváriš sa akoby si bola stredobodom vesmíru!" vymenúvala mi Kelly a ja som na ňu len vytreštila oči. "Čo to trepeš, Kells?! Ak si náhodou zabudla postrehnúť, tak o pár dní je môj prvý koncert s kapelou. Prvý raz budem spievať pred ľuďmi, tak mi prosím odpusť, že sa na to pripravujem! Keď sa niečomu venuješ ty, musia všetci čušať a teraz zrazu, keď niečo mám ja, tak sa ide zrútiť svet, lebo s tebou nie som! Uvedom sa už konečne!"
snažila som sa krotiť svoj hnev, no Kelly to bolo jedno, len som ju viac vyprovokovala.
"Očividne nezapadáme do tvojho nabitého programu!" zdôraznila slovo nabitého a škaredo na mňa zazrela. Zahryzla som si do jazyka, aby som ju neposlala do teplých krajín a len mlčky znášala jej vraždiaci pohľad. Prešla takmer minúta, kým ho odvrátila a zvrtla sa na odchod. Mlčky som ju pozorovala a keď zmizla za rohom, otočila sa k Nikki, ktorá sa na mňa smutne pozerala.

"Je neznesiteľná! Stále hovorí len o tom, ako na nás kašleš a že si už ani nepamätáš naše mená..." hovorila a hlas sa jej triasol. "Oh! Nech sa uvedomí, jasné, že na vás nekašlem! Ja naozaj nemám na nič čas, ledva stíham školu, stále len skúšame a doma rodičia chcú, aby som bola aj s nimi, navyše ani si nepamätám, kedy som poriadne hovorila s Frankom! Ona si naozaj myslí, že si ten neustály zhon a stres užívam?! Nemá ani páru o tom, čo všetko sa teraz deje!" rozhorčovala som sa a Nikki chápavo prikývla. "Ja viem, Ash, mne to nemusíš vravieť..." slabo sa usmiala.

"Ash! Vráť sa!" začuli sme obe, ako na mňa volá Marc. "Sorry, Nikki, musím sa vrátiť." Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela. "To je v pohode, si predsa hviezda!" vyplazila na mňa jazyk a ja som podišla k nej a objala ju. "Chýbaš mi, veľmi! Sľubujem, že po koncerte niekam zájdeme." Hovorila som jej, zatiaľ čo sme sa v objatí knísali zo strany na stranu. "Ash!" opäť sa ozval Marcov hlas. "Tak už choď, lebo ma Mr. Best vyhodí osobne a o to fakt nestojím!" povedala Nikki so smiechom a odtiahli sme sa od seba. "Dúfam, že sa ešte pred koncertom stretneme." Zavolala za mnou skôr, ako sa stihli zavrieť dvere, ktorými som sa vracala späť do sály. "Ja tiež!" zakričala som jej nazad a opäť sa vrátila na pódium. Marc mi podal mikrofón a mohli sme pokračovať v skúške.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tenny Tenny | Web | 5. června 2011 v 22:32 | Reagovat

Ten Marc je nějaký divný..:D:D:D
Řeknu ti,že ta Kelly jí to docela dala sežrat..jsem fakt zvědavá,jak to bude dál...jestli se Ash na holky vykašle,nebo..nevím..:D
Prostě se těším na další díl:D

2 Ronnie Ronnie | Web | 6. června 2011 v 16:41 | Reagovat

tak som si to prečítala, to kukáš čo? rekord som síce nezlomila, ale vravela som, že do polhodinky som doma :D ja viem, že máš už aspoň čo to dopredu premyslené a keď som vravela, že chcem, aby bola Ash s Marcom, asi som sa kopla... Marc mi príde hrozne cieľavedomý. Až chorobne... a ty stále omieľaš to naše typické nerozhodné ALE! :D "Mám Marca rada, ale..." Proste neviem, čo teraz bude nasledovať. Asi by sme si všetci mali počkať na koncert, je tak? Každopádne, vidno že sa niečo bude diať! :-)

3 Dany :) Dany :) | Web | 6. června 2011 v 17:08 | Reagovat

ja som to čítala už včera, ale nemala som kedy komentovať :D a keďž moja úžasná pamäť sa zas a znova preukázala a tak si presne nepamätám, čo sa mi najviac páčilo :D jediné, čo viem je, že Marc je nejaký príliš cieľavedomý, až je to nepríjemné...proste mi príde trochu divný ... a Kelly by sa mala skrotiť :D :D inak to bola..jak inak, že? :D... skvelé :)

4 Kirawa Kirawa | Web | 6. června 2011 v 17:16 | Reagovat

hmmmmm hmmmm.... môj názor? super napísané, tak ako obyčajne.... ako Kelly sa  chová inak blbo, ale čo už aj taký sú ľudia.... a ako všetci teším sa na ďalší diel :)

5 Andy Ryan Andy Ryan | Web | 6. června 2011 v 19:54 | Reagovat

Mr. Best - to mě dostane pokaždé, písnička od Avril je úúúžasná a straaašně se mi páčilo, jak chytila jeho ruku pod tím stolem...c'mon, ti dva musí být spolu to je prostě řád světa :D:D

6 Lukash Lukash | Web | 7. června 2011 v 18:59 | Reagovat

pekný blog :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama