13. Vytreštené oči

2. srpna 2011 v 11:05 | Aiko
Táto kapitola už nebude taká opisná ako tá minulá a Ash sa konečne stretne s Marcom. To čo sa stane sa dozviete jedine tak, že si to prečítate ;)

Btw: Držte mi palce, aby splnila svoj záväzok, že dnes niečo napíšem a modlite sa aby to bola viac ako jedna veta, čiže aby to bola celá kapitola a možno aj dve. Už dlho totiž chcem napísať ďalšiu kapitolu, no nie a nie sa k tomu dokopať. Takže som si ten osudný deň určila na dnes. A ešte posledná vec, viacerí píšete, že sa vám nedajú vkladať komentáre, takže na to pomáha zmeniť prehliadač :) Ja používam google chrome a ten ma ešte zatiaš nesklamal ;)




V sprche som strávila hodnú chvíľu, a bola by aj dlhšia, keby som nezacítila vôňu opekaných zemiačikov, ktoré rozvoniavali po celom dome. Rýchlo som zastavila vodu, osušila sa, rozčesala si vlasy, obliekla sa a zbehla dolu po schodoch za tou neodolateľnou vôňou. Usadila som sa k stolu a nadšene sledovala mamu, ktorá práve vyberala z rúry plech s čerstvo upečenými zemiačikmi. Maškrtne som sa oblizla a nadvihla sa na stoličke, aby som mala lepší výhľad na zlatisté zemiaky. Mama sa pobavene zasmiala a položila plech do stredu stola. "Nieže si hneď naberieš všetky! Počkaj kým prinesiem aj mäso!" zahriakla ma, keď zbadala ako sa s tanierom v jednej ruke naťahujem za plechom. Previnilo som sklonila hlavu, no tanier som stále držala len pár centimetrov od plechu. Keď tam mama konečne dala aj mäso spolu so šalátom, prekonala som ešte rukou s tanierom tú takmer nebadateľnú vzdialenosť a nabrala si poriadne množstvo zemiačikov, až mi takmer niekoľko z nich vypadlo z taniera. "No tak, Ashley, čo si ešte v živote nejedla?" povedal nabručane otec a pokrútil nado mnou hlavou. Len som pokrčila plecami a ignorovala jeho poznámku, nemala som ani trochu náladu hádať sa s ním.

Vychutnávala som si každý jeden zemiačik, samozrejme aj spolu s mäsom, ktoré tam však ani nemuselo byť, mne k životu stačia len zemiačiky mojej milovanej mamičky, až kým tanier nezostal prázdny. Napila som sa minerálky a s hlasným povzdychnutím som sa zvalila na stoličke tak, že som na nej vlastne ležala. Pošúchala som si vyduté brucho a spokojne zamľaskala. "Mami, tak za túto večeru si zaslúžiš titul - najlepšia kuchárka na svete!" predniesla som a potľapkala sa po bruchu. Mama sa zasmiala a pokrútila hlavou. "Predpokladám však, že ty nebudeš taká skvelá dcéruška a nepomôžeš mi všetko to odpratať." Neobťažovala sa ani použiť otáznik, povedala to ako hotovú vec. "Frank ti s radosťou pomôže," kývla som hlavou k Frankovi, ktorý takisto ležal rozvalený na stoličke oproti mne. "Čože?!" zháčil sa, no mama ho už ťahala zo stoličky so slovami: "Nehundri a buď užitočný!" A tak môjmu milovanému bračekovi nezostalo nič iné, len poslušne, bez reptania spraviť všetko, čo mu mama prikázala.

Ja som sa nenápadne vytratila z kuchyne, ak by si predsa len náhodou mama rozmyslela, že aj ja mám byť užitočná. Znovu som išla do kúpeľne, kde som si však tentoraz už len umyla zuby a prezliekla sa do pyžama, teda šortiek a tielka. Potom som sa vrátila do izby, vyhrabala zo zásuvky Mp3-jku a zaliezla do postele. Chvíľu som hľadala tú správnu pesničku, a keď som ju konečne po niekoľkých minútach našla, zavrela som oči a... a uvedomila si, že nevidím tmu ale červené svetlo. Naštvane som znovu otvorila oči a uprela zrak na luster - samozrejme som nezahasila svetlo. Pokrčila som nosom a uvažovala nad tým, ako vyriešiť túto zákernú situáciu bez toho, aby som musela vstať z postele. Uvažovanie však netrvalo dlho, pretože som zahliadla, ako sa po schodoch plazil Frankov tieň. Vybrala som si jedno slúchatko a zvolala na neho: "Frankie, môžeš ísť na chvíľu sem?" použila som nevinný tón a načúvala, ako kráča k mojej izbe. Zastavil vo dverách a prekvapene na mňa pozrel. "Nie je priskoro na spánok?" nadvihol obočie a oprel sa o zárubňu. "Ešte nejdem spať!" vyštekla som po ňom, akoby sa ma pokúsil obviniť z vraždy. "Hééj, skľudni hormón!" vystrúhal urazenú grimasu, ktorú po chvíli nahradil jeho zvedavý výraz. "Načo si ma vlastne volala?"

"Potrebujem od teba jednu službičku," zaklipkala som očami. "Možno to tvoje klipkanie zabralo na Marca Harrisoma, no ja som tvoj brat, takže na odplatu mi nestačí len tvoj zvodný úsmev." Naznačil vracanie a ja so po ňom okamžite šmarila vankúšik, ktorý však stihol odraziť veľkou dlaňou. "Aby si vedel, vôbec nie si vtipný a nežiadam od teba, aby si vykradol banku, chcem len aby si zhasol svetlo." Nadvihla som sa na lakťoch a kývla hlavou k vypínaču. "To akože nezvládneš sama?" premeral si ma a pokrútil hlavou. "Tak sa mi nechce vstať, čo má byť?" pokrčila som plecami. "Spravíš to teda?" Frank sa na chvíľu zamyslel, no napokon šťukol vypínačom a moja izba sa ponorila do tmy. "Nabudúce však môžeš vankúšik využiť tak, že ho šmaríš po vypínači a svetlo sa zhasne. Už v tom mám prax!" povedal do tmy a vzápätí po mne šmaril vankúšik, ktorý skončil na mojej tvári. Naštvane som ho odhodila k nohám a zvolala za Frankom: "Vďaka, aj ja ťa milujem!"


Ráno som hodnú chvíľu stála pred skriňou a rozmýšľala, čo dopekla na seba dám, čomu som sa dosť čudovala. Celý týždeň som totižto len zhrabla prvé čo mi prišlo pod ruku a vôbec som neriešila, či to ladí alebo nie, bolo mi úplne jedno ako vyzerám a čo na to hovoria druhí. Po pätnástich minútach, ktoré sprevádzali výkriky mamy z kuchyne týkajúce sa toho, aby som už konečne zišla dole, som sa rozhodla pre čierno hnedú károvanú sukňu z vysokým pásom, biele tielko, ktorého spodok som schovala pod sukňou, na krk som si zavesila dlhé čierne korále, na obe ruky som si dala po dva náramky, obula si čierne topánky s otvorenou špičkou na hnedom opätku a ešte cestou po schodoch som si do uší dala kruhové zlaté náušnice.

"Konečne nevyzeráš, akoby si nakupovala v sekáčoch," premerala si ma mama, keď som vošla do kuchyne a sadala si k stolu. "Vďaka za kompliment?" skĺzla som do otázky, pretože som fakt nevedela či to myslí v dobrom alebo zlom. "Nemusíš sa pýtať, bol to kompliment! Celý týždeň si chodila ako nejaké decko z pochybnej štvrte, bála som sa, že je to tvoj nejaký nový štýl, takže ma mimoriadne teší, že konečne vyzeráš ako...ako ty!" povedala a sama pre seba si prikývla. "Mami, ty naozaj vieš ako ma hneď z rána potešiť." Pokrútila som hlavou, zatiaľ čo som si natierala na chlebík džem. Práve keď som vstávala na odchod vrútil sa do kuchyne Frank a rýchlo si schmatol zo stola jeden chlebík. "Hodíš ma do školy?" spýtal sa ma s plnými ústami a vytrhol mi z ruky pohár s džúsom, ktorý okamžite vyprázdnil a prázdny mi ho vtisol do ruky. "Povieš mi, načo mi vraciaš prázdny pohár?" nadvihla som jedno obočie a položila pohár na stôl. "A vôbec, čo máš s autom?"

"Hmm...dobrá otázka." Pokrčil plecami a očkom mrkol k otcovi, ktorý na neho len zazrel z poza novín a ihneď sa vrátil k ich čítaniu. Predpokladala som, že študuje akcie a kurzy zahraničných mien, to už tak býva, keď váš otec pracuje v banke na dosť vysokom poste a má pod palcom dosť veľké množstvo ľudí, čím chcem naznačiť, že má dosť vysokú úlohu. Nespúšťajúc oči z novín poznamenal niečo o tom, že zavolá do servisu aby poň prišli a zatiaľ mám Franka voziť do školy ja. Keďže som dobre vedela, že nemá cenu namietať, prikývla som a kývla Frankovi, že môžeme ísť. Ten si uchmatol ešte jeden chlebík a vykročil za mnou k autu. Cestou do školy sa napchával, takže v aute vládlo ticho. Pri škole sme boli za pár minút, nakoľko cesty boli prázdne, čo bolo dosť čudné, keďže niekedy mi cesta do školy trvala aj pol hodinu. Zabočila som na parkovisko a keď som pri mieste, kde som zvyčajne parkovala zbadala Marca, vytreštila som oči a potom sa pozrela na Franka. Pohľadom rýchlo vyhľadal príčinu mojich vytreštených očí a pozrel na mňa s miernymi obavami. "V pohode?" spýtal sa a stisol moju ruku na prevodovke. Naprázdno som prehltla a prikývla. Opäť som stupila na plyn a zaparkovala. Kým som vyberala kľúče zo zapaľovania povedala som Frankovi, aby odišiel, že to zvládnem bez neho. Veľmi dobre som vedela, že nemá cenu sa ďalej Marcovi vyhýbať. Stisla som kľúče v ruke, zdvihla zo zeme tašku s knihami a vystúpila z auta. Zamkla som a prešla pár krokov k Marcovi.

"Ahoj," pozdravila som ho nesmelo a pohľadom skúmala každý milimeter kľúčov. "Musíme sa porozprávať!" začal bez toho, aby ma odzdravil a ja som prikývla. "Viem, prepáč, že som sa ti tento týždeň vyhýbala, len som si to potrebovala urovnať v hlave." Zdvihla som k nemu zrak. "A urovnala si si to?" spýtal sa a prebodol ma pohľadom. "Aby som bola úprimná, tak ani nie." Zašepkala som a opäť sklonila hlavu. Marc si povzdychol a natiahol ku mne ruku. Ľahučko sa prstom dotkol mojej brady a nadvihol mi ju tak, že som sa dívala do jeho očí. Pri jeho dotyku som zacítila šteklenie v podbrušku a slabo som sa pousmiala. Pohladil ma po línii brady a palcom prechádzal po mojom líci. "Môžeš povedať, že ma ani trochu nemáš rada?" spýtal sa a neprestával ma hladiť. "Ty vieš, že to nie je pravda, mám ťa rada." Zašepkala som a on sa usmial. "Viem, no tento týždeň som o tom musel mnohokrát pochybovať..." pokrútil nešťastne hlavou a zamračil sa. "Takisto však vieš, rovnako ako ja, že ťa nemám rada tak veľmi ako máš rád ty mňa." Povedala som a natiahla ruku za tou jeho. Nestiahla som ju však, ale omotala som si prsty okolo jeho dlane. Jeho dotyk mi proste nedovoľoval myslieť a hlavne konať tak, akoby som chcela. Jeho oči ma hypnotizovali a ja som mala pocit, že sa nedotýkam nohami zeme.

"Marc..." zašepkala som tak potichu, že som sa takmer ani sama nepočula. "Ashley, daj mi šancu, prosím!" povedal tak naliehavo, až som sa pri tom mrazivom tóne jeho hlasu celá zachvela. "Nechcem ti ublížiť, tak ako vtedy na parkovisku....stalo sa to vtedy a stane sa to ešte raz a ty si nezaslúžiš, aby som ti ubližovala. Napriek tomu všetkému čo sa o tebe hovorí, nie si taký zlý, za akého ťa všetci považujú." Pokrútila som zamietavo hlavou. "Ty to stále nechápeš? To kvôli tebe som taký, takým akým by som chcel byť, myslíš, že si užívam byť tým nafúkaným blbcom za akého ma tu všetci majú? To oni zo mňa spravili to čo som!" zvýšil hlas a voľnou rukou kývol k deckám, ktoré nás zvedavo pozorovali. Fakt super, stala som sa hlavnou postavou v predstavení, ktoré výnimočne každý pozorne sleduje! Vrátila som sa pohľadom k Marcovi, ktorý prestúpil ku mne bližšie, až sme sa takmer dotýkali hruďami. "Nedovoľ, aby som ostal tým blbcom, keď som s tebou, viem, že mám šancu byť iným." Šepkal a ja som na tvári cítila jeho teplý dych. Omámene som potichučky vzdychla a Marc sa pousmial. "Ty blázon! Užívaš si, že z tvojej blízkosti takmer odpadávam?!" pokrútila som hlavou a zasmiala sa. "Si krásna, keď sa smeješ." Zašepkal a ja som si zahryzla do pery, aby som znovu nezavzdychala. Ten chalan mal na mňa naozaj hypnotizujúce účinky. "Prestaň!" tiež som zašepkala, no vôbec to neznelo zamietavo, skôr akoby som ho vyzývala, aby pokračoval. "Neodpovedala si mi," zašepkal mi do pootvorených úst. "Dobre," vydýchla som a v tej chvíli, som už naozaj nebola nohami na zemi! Marc blesku rýchle zložil ruku z môjho líca a zdvihol ma do výšky v objatí. Pevne ma zvieral a šťastne sa pri tom usmieval, ako dieťa. Tiež som sa rozosmiala a zamávala nohami vo vzduchu. "Dáš ma už dole?" spýtala som sa so smiechom a on prikývol. Opatrne ma zložil na zem a tento raz už nenatiahol k mojej tvári len jednu ruku, ale obe. Vzal mi tvár do dlaní a pritisol svoje mäkké pery na moje.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Andy Ryan Andy Ryan | 2. srpna 2011 v 11:30 | Reagovat

Krásná kapitola...pěkný závěr chytré využití bratra a polštáře! ;)

2 Ronnie Ronnie | Web | 2. srpna 2011 v 11:50 | Reagovat

Zlaté :D Ten koniec bol dokonalý, lepšie slovo na to nie je! :) A áno, mala by si sa konečne dotrepať k písaniu, ty jeden malý lenivec! :P

3 zuzu zuzu | Web | 2. srpna 2011 v 19:17 | Reagovat

kapitolku som čítala už v robote, len som akosi pozabudla okomentovať... ;) donútiť sa písať, to je občas nadľudský výkon, neboj nič, ja som na tom veľmi podobne, hoci nápadov by v hlave bolo...
a ku kapitole, ten záver bol skvelý... také divadlo spraviť pre školu, čoby nie ;)

4 LonelyGirl LonelyGirl | Web | 2. srpna 2011 v 20:24 | Reagovat

oooooooooooooooooooo :) to bolo kráásne :) :P ja som sa skoro zložila, keď jej začal hovoriť, aby mu nedovolila byť tým blbcom... o jo jooj :) ja sa teším na ďalšiu! takže uprimne dúfam, že si sa poriadne dokopala k tomu písaniu, aby som tu čo najskôr mohla čítať ďalšiu kapitolu :) joj.. parádna bola :) :P mne by sa páčilo, moc moc, keby aj ja stretnem takého Marca :D :) aach...

5 Kirawa Kirawa | Web | 3. srpna 2011 v 19:03 | Reagovat

ooo že pekne :D no a teraz som zvedavá ako to bude pokračovať :D mám takého ciťáka, že na nás chystáš niečo veľké :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama