14. Takto priateľstvo nevyzerá

16. srpna 2011 v 20:08 | Aiko
Dnes sa udeje niečo, na čo mnohí z vás netrpezlivo čakali!!! Môžete sa teda radovať!

Chcem sa ospravedlniť za ten predchádzajúci článok, mala som nervy a potrebovala som sa vybúriť, Mrzí ma, že som sa vybúrila práve na vás, no dúfam, že si z toho vezmete ponaučenie. Mne sa totiž oveľa lepšie píše, keď viem, že moja tvorba nájde nejakú reakciu :-)

Užite si kapitolu ;-)




Omotala som ruky okolo jeho krku a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Pobozkala som ho na pery zvlnené v úsmeve a zaborila si prsty do jeho nagélovaných vlasov. Marc mi prešiel jazykom po línii vrchnej pery a ja som spokojne zavzdychala, načo sa rozosmial, a tak som mu akože nechtiac potiahla vlasy. Marc sa odo mňa odtiahol a ja som okamžite nešťastne zabručala. Stiahol moje ruky zo svojich vlasov a pohoršene pokrútil hlavou. "To už nikdy viac nerob! Na svoje vlasy som mimoriadne citlivý, dotýkať sa ich môže len moje dievča!" poučoval ma, akoby som bola malé dieťa. "Asi ti ten bozk nepomohol pochopiť, že ja tvoje dievča som, takže tvoje vlasy teraz patria mne a môžem si s nimi robiť čo chcem!" vymanila som ruku z jeho dlane a prešla ňou po jeho špinavo blonďavých vlasoch, pričom som ho nechtami jemne poškrabkala po temene hlavy. Marc zavzdychal a spokojne pritvoril oči. "Ak budeš robiť toto, tak nemám žiadne námietky." Povedal a naklonil sa ku mne. "Na to ani nemysli!" položila som mu voľnú ruku na hruď, keďže tú druhú som mala ešte stále v jeho vlasoch. "O chvíľu bude zvoniť a okrem toho, myslím, že všetci si už užili predstavenie viac ako bolo potrebné." Marc otočil hlavu do strany a preletel pohľadom polkruh, čo vytvoril decká, ktoré na nás civeli akoby sme boli tou najväčšou atrakciou na svete. "Máš pravdu, poďme!" prikývol, už druhý raz v priebehu dvoch minút vytiahol moju ruku zo svojich vlasov, preplietol si so mnou prsty a spoločne sme vykročili k škole.

Na chodbe sme sa rozlúčili bozkom, nie nebol to vášnivý francuzák, len malá pusa! Nemusíme si predsa hneď vylizovať krky, veď sme sa len pred niekoľkými minútami dali dokopy! Ja som sa išla do učebne určenej na biológiu a Marc šiel, fakt netuším kam. Nemala som prehľad o jeho rozvrhu, aj keď som predpokladala, že čoskoro ho mať budem. Vošla som do triedy a sadla si na svoje zvyčajné miesto v tretej lavici v rade pri okne. Vybrala som z tašky potrebnú učebnicu a zošit a uprela som pohľad na dvere, zatiaľ čo som sa tvárila, že nevnímam pohľady, čo sa na mňa upierajú. Naposledy som sa takto cítila v deň, keď oznámili, že to práve ja som sa stala novou speváčkou školskej kapely. Nemohla som uveriť tomu, že od toho dňa prešiel už viac ako mesiac. Všetko to zbehlo tak strašne rýchlo! Najprv konkurz, potom oznámenie mena speváčky a okamžite aj skúšky na koncert. Potom samotný koncert, ku ktorému neodmysliteľne patril aj bozk od Marca a teraz toto, ja a Marc spolu. Za celé tie roky, čo som strávila na tejto škole mi ani len nepreletelo hlavou, že by sme sa niekedy dali dokopy a teraz to, čo nebolo ani snom, sa stalo skutočnosťou. Bolo to akoby som len na chvíľu pritvorila oči, aby som žmurkla a za ten krátky okamih sa toho udialo tak strašne veľa. Zamyslene som vydýchla a trochu sa natočila, aby som videla na Nikki, ktorá sa na mňa zamyslene dívala a psychopaticky sa pri tom usmievala. Pohľad mi samozrejme spočinul aj na Kelly, ktorá sedela v druhej lavici v strednom rade, tá však narozdiel od Nikki nemala na tvári vymodelovaný úsmev, dokonca sa na mňa ani nepozerala. Len zazerala na tabuľu a v ruke zvierala pero, ktoré vyzeralo, že sa čoskoro rozletí.

Odvrátila som radšej od nej pohľad a postavila sa na pozdrav profesorke, ktorá práve vošla do triedy. Tá spokojne prikývla, keď si všimla, že som očividne duchom prítomná a nepozerám pred seba ako zhúlená, čo som robila celý týždeň. Slabo som sa na ňu usmiala a keď si sadla ona, sadla som si aj ja. Profesorka sa rozhovorila o svojom psovi a všetci už vedeli, že hodina je zažehnaná. Oprela som sa teda o operadlo a pomrvila sa na stoličke, aby som našla ako takú dobrú polohu, z ktorej by aspoň jedna časť moja tela obišla bez zranenia, prípadne bolesti. Ako som sa vrtela na stoličke, zbadala som, že k mojej lavici letí akýsi papierik, ktorý však spadol k mojej taške. Neobťažovala som sa nenápadnosťou a rovno som natiahla ruku po papierik. Rozložila som ho z gule, v ktorej bol zložený a kým so ho vyrovnávala hľadala som pohľadom majiteľa papierika. Zo zadnej lavici v strednom rade sa na mňa vyškieral Pete, takže som okamžite pochopila, že to on mi hodil ten papierik.

Pozrela som sa na jeho obsah, ktorý tvorila čmáranica dvoch panáčikov, ktorý sa držali za ruky a boli otočení tvárami k sebe, samozrejme nemohli chýbať ani zvýraznené našpúlené pery. Pod umeleckým dielom bolo napísané: Gratulujem dievča, no nech ťa ani nenapadne olizovať sa s ním na skúškach a pri príležitostiach, kde budem aj ja pretože v tom lepšom prípade sa len povraciam a v tom horšom rovno aj odídem z kapely! S láskou Pete.

Zakryla som si rukami ústa, aby nikto nespozoroval, že sa rehocem ako debil. Otočila som sa k Peteovi a pokrútila hlavou. Vyhrabala som z tašky pero a napísala pod Peteov odkaz: Som rada, že máš z nás radosť. S láskou, ktorá nepatrí tebe, Ashley! Zhúžvala som papier do gule a hodila ho na jeho lavicu. Na rozdiel od toho, keď hádzal on, teraz papierik neskončil na zemi, ale pri jeho zošite. Pete sa po prečítaní rozrehotal a úplne odignoroval profesorku, ktorá na neho na pár sekúnd zazrela a znovu pokračovala v monológu o svojom psovi, ktorý samozrejme nikto nepočúval. Chvíľu som sa ešte smiala na Peteovom vyškerenom ksichte a potom som pohľadom prešla ku Kelly. Teraz už v ruke nezvierala pero ale obyčajnú ceruzku, ktorou niečo kreslila do zošita. Slabo som povzdychla a pozrela sa na svoje ruky zložené na zošite. Musím sa s Kelly porozprávať, takto to jednoducho nemôže byť už naveky. Posunula som sa na stoličke nižšie a začala rozmýšľať nad tým, čo jej poviem. Vlastne som si pripravila celú reč a taktiež som si dobre vedela domyslieť aj reakcie Kelly.


Na obede som ako zvyčajne sedela pri stole s chalanmi, no predsa to nebolo také ako zvyčajne. Hoci som aj počas predošlého mesiaca sedela vždy vedľa Marca, teraz boli naše stoličky ešte bližšie pri sebe a okrem toho sme sa aj držali za ruky a jedli z jedného taniera. Nemožno zabudnúť na to, že samozrejme celá jedáleň hľadela na nás a z každej strany k nám doliehal "nenápadný" šepot a ukazovali na nás stovky prstov. Niektoré dievčatá na mňa škaredo zazerali a väčšina chalanov si ma uznanlivo prezerala. Jednoducho povedané, opäť sme pútali pozornosť celej školy. Čomu som sa však čudovala bolo to, že mi to nevadilo, ignorovala som to a bolo mi úprimne jedno, že o mne hovorí celá škola. Natiahla som ruku s vidličkou k plastovému tanieru a napichla na ňu kúsok kuracieho mäsa. Marc mi prstom prešiel po chrbte dlane a to mi spôsobilo príjemné zimomriavky. Spokojne som sa usmiala a v tom som začula ako Pete vydáva dávivý zvuk a odkláňa sa od stola. Spoločne sme s Marcom sme na neho zazreli a pokrútili hlavami. Jimmy do neho hodil jablko, ktoré stálo pri mojom podnose a zašomral nejakú nadávku, ktorú som nebola schopná dešifrovať. Mierne som sa nadvihla na stoličke, aby som zistila, kde je to jablko. Nestihla som sa však naň ani poriadne pozrieť a už ho mal v medzi zubami Pete a mľaskovo si z neho odhryzoval. Porazenecky som si vzdychla a už niekoľký raz pokrútila hlavou. S tým chalanom je to naozaj beznádejné. Posunula som sa na stoličke bližšie k Marcovi a fúkla som mu do vlasov. Marc sa striasol a spýtavo sa na mňa pozrel. Pokrčila som plecami a tento raz som mu fúkla do ucha. Ako som predpokladala, celý sa zháčil a ešte na mňa aj zazrel zasmiala som sa a ľahučko ho pobozkala na ušný lalôčik. Slastne vzdychol a zaklonil hlavu, aby som to spravila znova no ja som záporne pokrútila hlavou. Nepotrebujem ho predsa bozkávať pred očami celej školy! No aj napriek tomu som musela uznať, žeby mi to až tak veľmi nevadilo...


Po poslednom zvonení som letela zo školy ako blázon. Vedela som totižto, že Kelly pôjde zo školy medzi prvými, robila to už od začiatku školy, keďže sa chcela odtiaľ čo najskôr dostať. Keďže som mala poslednú hodinu na prízemí, vybehla som zo školy a ponáhľala sa k jej autu. Keď som ju nevidela stáť pri aute, vydýchla som si a spomalila do kroku. Zastala som až pri jej aute a oprela sa o dvere na strane vodiča. Hruď sa mi rýchlo dvíhala, keďže som sa pri ponáhľaní k jej autu dosť zadýchala. Očami som stále sledovala hlavné dvere školy a čakala som, kedy z nich vyjde Kelly. Trvalo to len pár sekúnd a už som ju videla bežať po schodoch a následne na parkovisko. Keď ma zbadala opierajúcu sa o dvere jej auta, zarazila sa, no ďalej pokračovala. Zastala tesne pri mne a prebodla ma ľadovým pohľadom jej modro sivých očí. Hľadiac mi priamo do očí, vytiahla z tašky kľúče od auta a stlačila tlačítko na odomkýnanie dverí. "Zablúdila si?" nadvihla obočie, otvorila zadné dvere a na sedadlo si šmarila tašku so zošitmi. Počas toho celého ani raz nežmurkla, ani len neuhla pohľadom odo mňa.

"Nie, nezablúdila, chcem s tebou hovoriť!" prižmúrila som oči a nadvihla bradu, takže to pripadalo, akoby som na ňu hľadela z vrchu. Bola som od nej o pár centimetrov vyššia a toto ma zdanlivo robilo ešte vyššou. "O čom?" spýtala sa ma pohŕdavo a tiež nadvihla bradu. "O tvojom idiotskom správaní!" zdvihla som hlas a pokrútila hlavou. "Unavuje ma, ako na mňa neustále niečo kydáš a pri tom na mňa vôbec neberieš ohľad. Už si konečne uvedom, že svet sa netočí len okolo teba, točí sa okolo slnka, to je tá veľká žltá guľa na oblohe, ak si to ešte nestihla zistiť!" takmer som kričala, no nemala som ešte v pláne skončiť, môj preslov sa ešte len začínal. "To ti naozaj nedochádza, že momentálne ani neviem kde mi stojí hlava? Posledný mesiac som mala každý deň skúšky s kapelou a večer som do postele padala mŕtva. Do noci som sa učievala, aby som si udržala známky a mimochodom, veľmi sa mi to nedarí! Ani si nepamätám, kedy som poriadne hovorila s mojimi rodičmi a bratom, nie to aby som ešte chodila za tebou alebo Nikki a trávila s vami niekoľko hodín denne. Myslíš, že mi to robí radosť, keď svoje najlepšie priateľky vidím jedine v jedálni a aj to jedna na mňa zazerá a mám pri tom pocit, žeby ma najradšej prebodla pohľadom?! A hoci už celý ten zmätok ohľadom koncertu skončil a ja by som opäť rada sedela na obedoch s vami, nemôžem pretože som s Marcom a toho nemáš rada, z čoho jasne vyplýva, že by si ho pri stole nestrpela! Tak mi teda povedz, čo by som mala podľa teba robiť?" zrýchlene som dýchala a neústupčivo som jej pozerala do očí, ktoré sa začínali napĺňať slzami.

"Marc je idiot, nedokážem pochopiť ako si sa s ním mohla dať do kopy!" šepkala, no aj napriek tomu mal jej hlas tón kriku. "To že je idiot si usúdila len z toho, že do teba raz vrazil na chodbe. Ty ani len netušíš, aký v skutočnosti je a podľa tvojho prístupu hádam, že sa to nikdy ani nedozvieš. Nemáš o to totižto záujem....toto však nie je o Marcovi, toto je o mne! Dočerta Kells, sme predsa priateľky! To sa naozaj prestaneš so mnou baviť len kvôli tomu, že nemáš rada chalana, s ktorým chodím? To je predsa šialené! Prežili sme spolu už dosť aby sme sa hádali kvôli takej kravine ako je chalan. Sľúbili sme si, že budeme stále stáť pri sebe, že sa nenecháme rozdeliť malichernosťami! A teraz, pozri sa ako sme dopadli! Nedokážeme sa ani normálne porozprávať. Zdá sa mi, akoby ti vadilo všetko to, čo spravím. Nebola si spokojná ani vtedy, keď si sa dozvedela, že budem speváčka v kapele, nedokázala si akceptovať, že som zaneprázdnená a netrávim s tebou čas. A najnovšie sa ti nepáči môj chlapec. Takto predsa priateľstvo nevyzerá! Priateľky sa navzájom podporujú a stoja pri sebe, ty to však vôbec nerobíš." Pokrútila som hlavou a prižmúrila oči.

Kelly na mňa zazrela tak veľmi, až jej z očí ostali len úzke štrbinky. "Uhni!" zasyčala zúrivo a odstrčila ma od svojho auta. Nastúpila, vzápätí naštartovala a za hukotu gúm vycúvala zo svojho parkovacieho miesta. O pár sekúnd už odbočovala na hlavnú, stále som bola na mieste, kde ma odstrčila a hlasno dýchajúc pozerala pred seba. Pokrútila som hlavou, prehrabla si vlasy a ignorujúc ten dotieravý pocit do niečoho kopnúť, vykročila som smerom k môjmu autu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Andy Ryan Andy Ryan | 16. srpna 2011 v 20:31 | Reagovat

Kelly! Grrrr.... No opět skvělá kapitola i když jsem od ní pořád odbíhala :D ;-)

2 Kirawa Kirawa | Web | 17. srpna 2011 v 9:27 | Reagovat

Správanie Kelly ma doráža. Ona je jasná, svet sa točí okolo nej, presne ako jej to Ahley povedala......mala by sa uvedomiť.

3 Ronnie Ronnie | Web | 17. srpna 2011 v 9:42 | Reagovat

uhm, Kelly niečo tají... to fakt len kvôli jednéu vrazeniu neznáša Marca? to je podľa mňa dosť divné :D ale ona je celá divná, vôbec sa mi nepáči! Za to Marc a Ash sú skvelí!! :-D

4 LonelyGirl LonelyGirl | Web | 18. srpna 2011 v 0:12 | Reagovat

ja si tiež myslím, že Kelly niečo tají... fú som strašne zvedavá, ako vlastne vysvetlí, prečo sa k nemu tak správa....tak či tak si myslím, že Ashley jej to dobre vytmavila... čo sa týka Marca.. och môj bože :))on je tak zlatý a spolu s Ash, podarená dvojica :) kapitola je super! teším sa a to totááááálne na ďalšiu :)

5 Passion Passion | Web | 18. srpna 2011 v 12:53 | Reagovat

Ten začiatok bol tak prekrásne romantický! Ináč zistenie, že chalani sú na svoje vlasy maximálne citlivý, je jasné už hádam dvesto rokov! :-D
V Ďalších odstavcoch sa mi páčilo ako všetci rozoberajú nové informácie. Papierik od Peteho bol akože dosť vtipný :-D
A tá Kelly! Ach ;-) AJ taký ľudia sú..

6 Passion Passion | Web | 18. srpna 2011 v 12:54 | Reagovat

Hups :-D Zabudla som! Okrem toho čo som už spomenula, čo sa mi páčilo a čo ma pobúrilo sa mi to ako celok veľmi páčilo a som zvedavá ako to budeš rozvíjať ďalej! :-P

7 Christine Christine | 18. srpna 2011 v 20:02 | Reagovat

Och také vzrušujúce ! úžasné !

8 Miharu Miharu | 18. srpna 2011 v 22:30 | Reagovat

Idem rovno k veci... kapitola ja sama o sebe úžasná a vytknúť sa jej samozrejme nedá nič..Marc je chutný a s Ashley sú zlatý a Kelly vôbec nechápem.. čo jej vadí ? mala by sa tešiť s úspechu kamarátky..:D Byť Ashley asi Kelly vrazím jednu :D :D a zabilo ma profesorka začala rozprávať o psovi... čo mi to len pripomína ?? a najkrajšia hláška  Som rada, že máš z nás radosť. S láskou, ktorá nepatrí tebe, Ashley :D :D :D

9 Bezejmenná Bezejmenná | Web | 25. srpna 2011 v 10:10 | Reagovat

Konečně jsem přečetla mnou nepřečtené starší kapitolky a dopracovala se k téhle. Je to prostě úžasné! Děj se rozvíjí úžasně a já se těším na další dílek :-D  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama