Afterlife

12. srpna 2011 v 13:52 | Aiko
Poviedka, ktorú som napísala už strašne dávno - pred niekoľkými mesiacmi. Nikdy som sa však nedostala k tomu, aby som ju uverejnila na tomto blogu, bola uverejnená len na stránke writtimu, ktorí niektorí možno poznajú a možno tento článok už aj čítali na ňom. Predsa ho však dám aj sem, pretože toto je môj "domov" :) Prajem teda príjemné čítanie ;-)


Týmto svetom blúdim už mnoho rokov. Postupne prechádzam všetky jeho kúty a svoju nekončiacu púť trávim hľadaním, niečoho... doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť, čo vlastne hľadám. Možno len pocit, že mi niekto rozumie, že nie podľa každého som mŕtva. Nájsť nádej, že mám právo na život, hoci to nikdy nebude život v tom pravom zmysle slova. No aký je vlastne skutočný význam slova "žiť"? Je to len jeden výraz, ktorý označuje istú etapu bytia, kým človek nezomrie. Všetko sú to len slová, ktoré postupom času stratia svoj pôvodný význam a nadobudnú úplne odlišný, až nakoniec nebudeme vedieť aký skutočný význam v sebe skrývajú.

Preto sa sama seba pýtam:
Čo je to život?
a
Čo je to smrť?
Odpoveď sa na prvý pohľad zdá byť prostá. Život je čas, ktorý trvá pokým nezomriem. Tu sa vynára ďalšia otázka, čo život po smrti? Existuje alebo je to len jedna z mnohých rozprávok, ktorej sme my ľudia, teda veľká časť z nás, uverila. Hovorí sa že tí dobrí pôjdu po smrti do neba a zlí naopak do pekla. Je to však naozaj tak? To je otázka, ktorú si kládli mnohí predo mnou a budú si ju klásť ešte mnohí po mne. Tak rada by som bola práve ja tá, ktorá nájde na ňu odpoveď. V skutočnosti však už bola táto otázka zodpovedaná, ale tí, ktorí nezomreli ju nepoznajú. Nemali šancu sa ju dozvedieť, no svoju šancu dostanú, v okamihu, keď sa ich pozemský život skončí.

No čo ak to nebude tak? Čo aj napriek tomu, že zomrieme, ostane táto otázka nezodpovedaná. A kedy vlastne človek umrie? Kedy o ňom s istotou môžeme vyhlásiť, že už nežije, že je mŕtvy? Hovorí sa, že človek zomrie, keď jeho mozog prestane fungovať, srdce sa zastaví a dych ustane. Nastáva však chvíľa, keď sa na povrch vynára ďalšia otázka. Je možné, aby niekto žil, hoci splnil všetky z týchto "podmienok"? Tvrdíte, že to nie je možné? Myslíte si, že je to totálny nezmysel? V tom prípade, mi dovoľte, aby som vás vyviedla z omylu, je to možné. Chcete vedieť, ako môžem niečo také tvrdiť? Odpoveď na túto otázku, je jednoduchá, ja som to zažila. Môj mozog prestal fungovať, moje srdce prestalo byť a môj dych ustal, no predsa žijem. Kráčam týmto svetom už takmer dvesto rokov.

Nie som jediná, koho osud sa zvrtol na túto cestu. Sú tu mnohí ako ja, som rovnaká ako oni, no predsa sa od nich tak veľmi líšim...

Zamýšľam sa nad vecami, nad ktorými sa nezamýšľal ešte nikto predo mnou. A možno sa zamýšľal, len nemal odvahu povedať to nahlas. Prečo? Je snáď také zlé priznať, že sa zamýšľam nad otázkami života a smrti? Znamená to snáď, že je hlúposť hľadať zmysel života?

Neverím však tomu, že ešte nikto predo mnou sa nesnažil zistiť aký zmysel má toto všetko, čo sa deje okolo nás. Čo znamená tento zmätok, zvaný život, ktorého sme všetci súčasťou...

Možno sa však len bojíme rozmýšľať, klásť si otázky a tráviť čas hľadaním odpovedí. Možno nás desí akú odpoveď na ne nájdeme. Existuje však nejaká lepšia činnosť, ktorou vyplniť čas, ktorý sa nikdy nekončí a stále pribúda? Opäť len ďalšia otázka, ktorej predchádza a nasleduje za ňou množstvo ďalších...

Hoci ubehlo už mnoho rokov, odkedy som "zomrela", stále si pamätám na ten deň. Neskoro v noci som sa vracala z bálu, ktorý sa konal neďaleko môjho rodičovského domu. Keď som prechádzala okolo malého lesa, zacítila som, že mi niekto kráča za chrbtom. Hoci som sa chcela otočiť a uisti sa, či sa mi to len nezdá, niečo mi v tom bránilo. Na krku som zacítila chladný dych a vzápätí sa mi naň pritisli ľadové pery. Potom nasledovala ostrá bolesť spôsobená jeho ostrými tesákmi a po nej už len nekonečná tma.

Po chvíli som cítila, ako mi hrdlom steká teplá tekutina, ktorá môjmu ochabnutému telo dodávala stratenú silu. Na krátku chvíľu som si myslela, že je po všetko, no to sa veľmi mýlila. Neznámy ma náhle postavil na rovné nohy a prešiel predo mňa. Pohľad do jeho sýtočervených očí ma desil a fascinoval zároveň. Neznámy sa jemne usmial a studeným prstom mi z kútika pier zotrel kvapôčku jeho vlastnej karmínovej krvi. Chrbtom dlane mi prešiel po odhalenom hrdle a pomalým krokom sa opäť presunul za mňa.

Čelo si oprel do mojich čiernych vlasov a vdýchol do nich chladný vzduch, ktorý mi spôsobil husiu kožu na celom tele. Moje srdce začalo zrýchlene biť v náhlom pocit strachu. Aj keď som nechápala čo sa v tej chvíli dialo, vo vnútri som chcela vykríknuť a vydať sa na útek. Na nič som sa však nezmohla, len som tam stála a nemo čakala na to, čo bude nasledovať. Neznámy ešte raz vydýchol do mojich vlasov, jednu ruku si privinul na moje hrdlo a druhú v čudnom uhle položil na moju hlavu. Potom už len potiahol rukami proti sebe a moje bezvládne telo sa zrútilo k zemi.

Tak som sa stala nemŕtvou a tak som začala blúdiť tieňmi tohto sveta. Počas prvých rokov to bolo všetko úžasné. Ocitla som sa v úplne novom svete, svete večnosti spojenej s nekonečnými možnosťami. Moje telo bolo plné sily a moju myseľ zahaľoval pocit, že môžem čokoľvek. Predo mnou je predsa večnosť a ja som silná, nič sa mi nemôže stať. Vtedy som však nevedela, ako veľmi sa mýlim, niečo sa predsa len stalo...

Po prvých desaťročiach pominul ten pocit, nekončených možností. Tieň, ktorý zahaľoval môj úsudok sa rozplynul a ja som opäť začala zmýšľať triezvo. Vynáralo sa predo mnou toľko otázok, na ktoré som zúfala túžila nájsť odpovede a ešte stále ich hľadám.

Má vôbec niekto ako ja právo na život, aj keď to už nie je celkom život? Je to len nekonečný boj o prežitie. Boj, v ktorom zomiera také obrovské množstvo nevinných ľudí. Zomierajú len kvôli mne, len kvôli tomu, aby som ja mohla ďalej existovať. Už toľkokrát som s tým chcela prestať. Tak veľmi som chcela potlačiť tú krvilačnú časť do najvzdialenejšieho kúta môjho ja, ale táto túžba bola vždy silnejšia ako ja sama.

Pri vôni čerstvej krvi prúdiacej niečími žilami som strácala nad sebou kontrolu, stával sa zo mňa lovec, ktorý má len jednu túžbu. Túžbu nasýtiť sa a necháva sa unášať svojimi inštiktmi a pudom sebazáchovy. Veď, kto by chcela prehrať túto vojnu? Vojnu o vlastný život? Nikto, kto uvažuje aspoň trochu racionálne. Pravdepodobne je to sebecké, no ja chcem žiť! Nechcem prehrať tento nekončiaci boj o prežitie. Chcem žiť, aj keď je to sebecké, zlé a možno na to nemám ani právo. Ja však nechcem odísť z tohto sveta, sveta, ktorý mi toho tak veľa dal a zároveň mi aj tak veľa vzal.

Prišla som o svoj ľudský život. Stratila som šancu žiť normálny a šťastný život. Stratila som možnosť o prežívanie všetkých ľudských zážitkov a pôžitkov. Nemohla som si dovoliť niekoho milovať, bála som sa, žeby som sa v jeho prítomnosti neovládla. Samozrejme, bola tu možnosť, že by som ho premenila, nebola by som však schopná odsúdiť niekoho na takýto spôsob života.

Už dávno pominul čas, keď som tento život nazývala darom. Teraz viem, že je to prekliatie, z ktorého existuje len jediná cesta von. Smrť, tento raz už naozajstná, z ktorej niet návratu. Možno to je spôsob, ako nájsť odpovede na všetko moje otázky, ukončiť hľadanie. Možno je to aj spôsob, ako vyhrať tento zdanlivo nekončiaci boj o prežite, vyjsť z neho ako víťaz.

Som však pripravená postaviť sa pred slnečné lúče
a
povedať tomuto svetu:
"Zbohom"?


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Andy Ryan Andy Ryan | 12. srpna 2011 v 19:29 | Reagovat

Ano, už tedy potřetí: Krása...krása...krása...krása stále si pamatuji, jak jsem to luštila v rukopise jednoho večera, kdy jsi mi to posílala a že to už je dávno! :) Prostě, krása! :-)

2 Passion Passion | Web | 13. srpna 2011 v 14:43 | Reagovat

Nad touto otázkou sa zamýšľajú ľudia už roky, storočia, tisícročia... Ja si pamätám, že keď som mala šesť rokov, tak som sa raz v noci rozplakala, že nechcem zomrieť, že chcem byť naveky mladá a žiť. Nechcem sa starať o veci dospelých, nechcem bývať chorá, vráskavá... Lenže nikdy to nezmením. Je to tak. Krutý život. Môžem snívať o tom, že ma kusne imaginárny upír a ja s ním zostanem naveky skrytá pred slnečnými lúčmi... to je hlúposť! Ale dáva mi to nádej, aspoň nejakú.
A potom iná spomienka... Z dvanástich... Keď som mala už o tých 6 viac som chcela zomrieť. V ruke som pevne držala žiletku a prosila v duchu o odpustenie. Lenže... Nedokázala som si ublížiť... Nie až tak moc! Možno si teraz o mne myslíš, že som šialená, lenže ja.. SOM. Som šialená a slabá. A vtedy som si myslela, že ma to zničí. Nezničilo ma to. Som silnejšia. Začala som písať a začala som sa v tom vyžívať. Vypisovať sa z mojich pocitov, nálad a začala som vnímať to, že ľudia sú mi podobní. Nie som jediná takáto a pre to sa cítim lepšie! To mi dalo tú nádej, pretože svet je plný slabých ľudí, ktorí sa len hrajú na silnejších...
V tejto úvahe si sa zamyslela nad mnohými faktormi života a smrti. A ja ti teraz hovorím z vlastnej skúsenosti: NEZOMIERAJ! Začni žiť, pretože život nie je až taký zlý, keď ho začneš hrať podľa svojich pravidiel...

3 zuzu zuzu | Web | 14. srpna 2011 v 13:00 | Reagovat

krasne napisane zamyslenie sa... taku inu perspektivu si tomu dala tym, ze to bol pohlad upirky... ale kazdodenny boj o prezitie je sucastou aj nasho zivota, dotyka sa vsetkych... a len tak sa rozlucit a dobrovolne sa vzdat, to by som nikdy nespravila...

4 Ronnie Ronnie | Web | 16. srpna 2011 v 9:55 | Reagovat

Tak, konečne som to prečítala. A vieš, čo ti poviem... že to vyznie, ako keby si sa ty zamýšľala nad zmyslom života! A najhoršie na tomto všetkom je, že vo viacerých veciach sa zhoduješ so mnou, čo je dosť blbé, lebo by sme nad týmto podľa mňa vôbec nemali rozmýšľať. Smrť ako taká síce nemá byť pre nás tabu a v dnešnom svete sú ľudia radi informovaní, ale čo keď je to niečo, čo by sme nechceli vedieť? A trápiť sa nad tým niekoľko rokov života je podľa mňa nezmyselné.
Ja sa bojím smrti. Hrozne! Neviem si predstaviť, že by som ležala na smrteľnej posteli ako staručká babička a vedela by som, že "to" o chvíľku príde. Bola by som vystresovaná, panikárila by som, bála by som sa... ale možno to tak vnímam len teraz. Ak sa dožijem 80, čo dúfam, možno už budem rada, že umriem...
Neviem, ako to bude, ale zamýšľať sa nad tým v 17 rokoch je podľa mňa naozaj zbytočné, veji... aj keď tento článok bol krásny! Taký filozofický, svetový! Len aby ti to na druhú stranu nerobilo vrásky na čele ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama