Forgiveness

29. srpna 2011 v 17:00 | Aiko
Nenachádzam slová, ktoré by som mohla teraz použiť ako úvod k tomu, čo budete čítať nižšie...Tak snáď len, príjemné čítanie a verím, že vám táto poviedka dokáže pomôcť pochopiť, čo to vlastne odpustenie je :)





Pocit, ktorý mal, keď siahol na škatuľu ho úplne premohol a on sa nedokázal udržať na nohách. So slzami v očiach sa zviezol na zem a v rukách stále zvieral jedinú hmatateľnú vec, čo tam nechala. Prešiel prstami po jej povrchu a zotrel z nej nebadateľnú vrstvu prachu, ktorá sa tam za tie roky usadila. Prstom obkresľoval lupienky ružových ruží, ktorými bola škatuľa ozdobená. Pamätal si na chvíľu, keď ju doniesla domov a na tvári jej pohrával ten šťastný úsmev. Ten, na ktorý ho teraz bolelo čo i len pomyslieť. Zatiaľ čo prstom obkresľoval posledný lupienok ruže, pred očami sa mu mihala jej tvár. Taká šťastná, plná radosti a vzápätí jej slzami zaliate tmavozelené oči, javiace sa v tej chvíli ako temné jazero, v ktorom by sa najradšej utopil.

Zaklipkal očami, aby rozohnal tie odporné zradkyne, čo sa takmer dostali na povrch. Zhlboka sa nadýchol a nadvihol veko škatule. Do nosa mu udrela dôverne známa jej parfému a on mal pocit, akoby sa vznášal kdesi mimo svojho tela. Cítil šteklenie po celom tele a toto šteklenie, inokedy tak príjemné, ho teraz mučilo. Predsa sa však nechal unášať tou vôňou, ktorá mu trhala pľúca. Zdalo sa mu, že všetko je tak, ako pred tým. Opäť cítil šteklenie jej hustých vlasov na krku, keď sa ráno prebúdzala, a na to sa vždy zobudil aj on. Pod prstami cítil naškrobenú plachtu, ktorá stále voňala ich nočným milovaním. Živo si dokázal predstaviť každú jednu krivku jej dokonalého tela, tela jeho anjela, ktorý mu bol svetlom v tých najtemnejších dňoch.

Už sa nebránil slanej kvapôčke, brázdiacej po jeho líci a dopadajúcej na ich spoločnú fotku. Keď zbadal obrázok zmáčaný toľkými slzami, ktoré ronil dni po jej odchode, rozplakal sa. Plakal ako malý zranený chlapec. Chlapec, ktorým už dávno nie je... Mysľou mu behali obrazy seba samého, s fľašou jednej a touto fotkou v druhej ruke. Opäť sa cítil ako v tie dni, keď tak príšerne trpel. To však nebola jej vina. Vinu mohol pripisovať jedine sebe. To on všetko pokazil, on zrútil všetko to pekné, čo spolu mali. On zabil šťastie, ktoré vniesla do jeho života.

Hoci mu zrak zakalila prietrž sĺz, aj tak sa nedokázal dívať na tú fotku. Mal chuť roztrhať ju na najdrobnejšie kúsočky a tie vyhodiť von oknom, aby ich následne rozvial vietor. Len ju však mlčky vybral z krabice a s obrovskou nehou ju položil na pravo od seba. Uslzený pohľad mu spočinul na črepinách pohára, ktorý rozbila, keď utekala preč. Živo si pamätal na každý jeden detail dňa, ktorý tak zúfalo chcel vypudiť zo svojej mysle, vymazať ho zo svojich spomienok. V ušiach mu neustával zvuk vzlykov, čo sa jej drali z hrdla, keď si do kufra hádzala všetky svoje veci. Aby však bol presný, len veci, ktoré s ním nemali nič spoločné. Z pohovky sledoval ako hádže na zem veci, ktoré jej kúpil on. Ten pohľad ho ničil a teraz ho spomienky naň ničili ešte viac. Mal pocit, akoby trhali celé jeho vnútro.

Už to viac nedokázal zniesť. Odhodil krabicu, čo najďalej, ako mu tesný priestor chodbičky pri šatníku dovoľoval. Pritiahol si k sebe kolená a následne si do nich zaboril hlavu. Nechápal ako je to možné, no stále plakal, akoby sa z neho valili tisícky sĺz, ktoré v sebe počas tých rokov dusil a hromaždil. Zahrabol si prstami do krátkych vlasov a pevne ich zovrel. Jeho plač nie a nie utíchnuť, naopak, každou sekundou plakal ešte viac a slzy sa zdali byť stále slanšími. Čas pre neho v tejto chvíli prestal existovať a on netušil, či tam schúlený plakal, minúty, hodiny alebo snáď celý deň. Jediné na čo dokázal myslieť bolo to, že všetko je to jeho vina, že to všetko spôsobil on a teraz jeho duša zomiera. Zomiera vďaka nemu samému, vďaka jeho vlastnej hlúposti.

Ubehlo veľa času a on vyronil nespočítateľné množstvo sĺz. V hlave mu rezonovalo jediné, musí ju nájsť, musí sa jej ospravedlniť. Ak aj nie kvôli jej odpusteniu, musí to spraviť kvôli sebe. Nedokáže už ďalej existovať s pocitom, že sa rozpadá na márne kúsky. Neobťažoval sa s utieraním sĺz, len jednoducho vstal zo zeme, schmatol z vešiaka zimnú bundu a vybehol z bytu. Zatiaľ čo míňal jeden schod za druhým, snažil sa navliecť sa do bundy. Keď otvoril vchodové dvere ovial ho studený januárový vzduch a vietor mu do tváre vmietol snehové vločky.

Zastal a porozhliadal sa po ulici. Nemal ani tušenie, kde by ju mal hľadať. Po tom, ako od neho odišla alebo aby bol presný, po tom, ako ju sám poslal preč, už o nej nepočul. Tak si zaboril ruky do hlbokých vrecák a vykročil smerom do mesta. Síce pochyboval o tom, že by sa zdržovala tu, zúfalo chcel uveriť tomu, že ju tu niekde uvidí. Neprestával kráčať a stále v sebe oživoval nádej, ktorá však predsa len ubúdala každým ďalším krokom. Mesto sa postupne zahaľovalo do rúška tmy a on už naozaj neveril tomu, že by ju tu niekde našiel. Nezniesol však pomyslenie na to, že by sa mal vrátiť do prázdneho bytu. Vrátiť sa do svojej izby, kde je krabica s vecami, ktoré tam vtedy nechala...

Porozhliadol sa okolo seba a z niekoľkých rozsvietených výkladov ho upútal práve výklad kníhkupectva. Jej obľúbeného kníhkupectva...Pamätal si, že tam bola schopná stráviť hodiny prechádzaním sa pomedzi regály s nespočítateľným množstvom kníh. Vedel, že keď tam vojde, bude cítiť neprekonateľnú bolesť, no nemohol sa otočiť a ísť niekam inam. Kráčal ku kníhkupectvu, akoby ho tam ťahala akási neznáma sila. Sila, ktorá mu dávala vedomie, že keď vojde dnu, bude mať pocit, že je jej blízko a predsa tak vzdialený. Tak neprekonateľne vzdialený...

Vošiel dnu a keď otváral a zatváral dvere, rozozvučal sa mu nad hlavou zvonček, ktorý mal za úlohu oznámiť niekoho príchod alebo odchod. Ten zvuk zo srdca neznášal, teraz mu však nevenoval pozornosť. Nestálo mu to zato, pravdupovediac v tejto chvíli ani netušil, čo stojí za to. Preletel pohľadom priestory kníhkupectva a vybral sa k pohovkám, ktoré boli stále na tom istom mieste. Keď stál tesne pri nich a už chýbalo len málo k tomu, aby si sadol, zaváhal. Pred očami mal obraz seba a jej, ako ju jednou rukou objímal a ona s neuveriteľným zaujatím čítala knihu. Pretrel si čelo chrbtom dlane a predsa sa rozhodol sadnúť si. Rozopol si zips na bunde a zaboril chrbát do mäkkého kresla, v ktorom sedel. Zavrel oči a nechal svoju myseľ unášať smerom, ktorý si vyberie sama. Nemal silu riadiť svoje myšlienky, nemal silu riadiť svoj život, jednoducho nevládal. Cítil sa tak neuveriteľne stratený, až ho to samého desilo.

Vydýchol nahromadený vzduch a pri vôni, ktorá mu udrela do nosa, ním nespokojne pokrčil. Niečo na tej vôni ho vydesilo a trvalo mu takmer minútu zistiť, čo mu na tej vôni nesedí. Tá vôňa patrila jej, to bezpochybne! Desil sa toho, že by mal otvoriť oči a zistiť, že to nie je ona, len nejaká iná, ktorá používa ten istý parfém. No ešte viac ho desilo to, že sa mu možno núka šanca napraviť to, čo pred rokmi pokašľal a on túto šancu prepasie. Napokon však predsa len otvoril oči a v tej sekunde už čelil jej pohľadu. Pohľadu, ktorý ho tak často prenasledoval v snoch, či skôr nočných morách. Pohľadu, ktorý sa teraz napĺňal slzami, presne ako vtedy.

Ani nevedel ako, vyskočil na rovné nohy a zastal pár centimetrov pred ňou. "Prosím ťa, neplač." To boli jediné slová, na ktoré sa zmohol. Nezniesol pohľad na jej slzy, hlavne keď vedel, že tie slzy roní kvôli nemu. "Prosím," zašepkal, keď videl, že jej oči sú aj naďalej zastreté slzami. Pár sekúnd, možno až minútu na neho mlčky hľadela, až zdvihla ruku k tvári a zotrela si slzy, ktoré sa už takmer preliali na povrch. Slabo si povzdychla a nechápavo pokrútila hlavou. Nadýchla sa, že niečo povie, no z pier jej vyšiel len vzduch. Zastrčila si za vlasy za ucho a pohľadom prebehla jeho tvár a hoci prisahala, že na neho zabudne a nikdy na neho nepomyslí, bolesť zračiaca sa na jeho tvári ju nútila trápiť sa kvôli nemu. "Si v poriadku?" spýtala sa polohlasne a bojovala s nutkaním natiahnuť ruku k jeho tvári a zotrieť z nej tak jeho trápenie. Tak nespočítateľne veľakrát sa zaprisahávala, že sa kvôli nemu nebude trápiť, niečo v jeho očiach ju však nútilo tieto prísahy porušiť.

"Ako môžem byť v poriadku? Po tom, čo som ti urobil. Po tom, ako som ti tak strašne ublížil a tým ešte viac ublížil sebe..." zrútil sa do kresla, z ktorého len pred chvíľou vstal a zložil hlavu do dlaní. "Bol som taký idiot!" zašepkal do dlaní a ona začula, ako vzlykol. Pred očami sa jej mihali obrazy z toho dňa, keď sa to všetko stalo. Z dňa, kedy dostala od neho ranu, o ktorej nemala potuchy, že by ju mohla dostať práve od neho. Tak veľmi jej vtedy ublížil a ešte viac ju sklamal...

Teraz tu však sedel schúlený v kresle ako kôpka nešťastia a bolesti a ona vedela, že slová, ktoré vychádzajú z jeho trasúcich sa pier sú myslené úprimne. Poznala ho až príliš dobre na to, aby vedela, že teraz neuveriteľne trpí. Jeho trasúce telo to na ňu priam kričalo. Nemohla tam len tak stáť a pozorovať jeho zúfalstvo. Nezniesla, že tak veľmi trpel, aj napriek tomu, že ona tak veľmi kvôli nemu trpela tiež. On však teraz trpel kvôli sebe samému...

Podišla ku kreslu, v ktorom sedel a pritiahla si ho do náručia. Cítila jeho horúce slzy, ktoré sa jej vpíjali do kabátu, presakujúce až do blúzky a mala pocit, že keby povolila zovretie, rozpadol by sa jej v rukách - tak strašne sa triasol. Pritisla si ho ešte bližšie a oprela si bradu o jeho.

"To je v poriadku, už sa netráp. Ja ti odpúšťam..." zašepkala mu do vlasov a vtisla mu do nich letmý bozk. Vo chvíli, keď jej na líce dopadla horúca slza, pohladila ho po tvári a odišla.

Odišla akoby bola iba snom.
Iba poslednou túžbou umierajúceho srdca.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Andy Ryan Andy Ryan | Web | 29. srpna 2011 v 17:34 | Reagovat

Krásný článek Aiko, jsem na tebe pyšná! ;)

2 Kirawa Kirawa | Web | 29. srpna 2011 v 18:51 | Reagovat

krásne napísané...ja jednoducho nemám slov. Neviem ako by som viac priblíži tie pocity, ktoré z toho mám. Preto iba znovu zopakujem, že je to krásne.

3 Passion Passion | Web | 30. srpna 2011 v 14:35 | Reagovat

Viem, že začínam jak úplne sprostá a trápna, ale chýba ti tam slovo vôňa! :-D V druhom odstavci, kde sa rozplýva ako krásne voňala. Prepáč, ale veľmi mi tam chýbalo! :-D Viem, že aj mne sa to čatso stáva, keď po sebe spätne čítam. Tie slová skrátka uletia, máme pocit, že tam už dávno sú, lebo myslíme príliš popredu. Ach, my talentované duše :-D  :-D Tým myslím skôr teba ako seba, ale spolu to vyznelo viac umelecky :-P Na začiatok ti chcem poďakovať za úpa super komentárik ku Generálovej perle, veľmi ma potešil, ešte sa niekedy stav, pa :-D  :-D  :-D  :-D OK stačí rozkoše, už ti nebudem robiť zle! Teda, budem sa snažiť, pretože mňa to tak strašne baví! :-P
Ináč páči sa mi tvoja logika v tej poviedke. Zabalila si len veci, ktoré s ním nemali nič spoločné. To robíme všetky, po rozchode, všetko čo nám ho pripomína povyhadzujeme, aby sme mohli čo najskôr zabudnúť.
Alebo to ako chlap hľadá. Skrátka ide do mesta a určite ju zbadá :-) Prepáč, že hľadám takéto veci v tej srdcudrásajúcej poviedke, ale keby to nehľadám, tak sa asi rozplačem, pretože si ma strašne dojala. Za ten koniec ťa maximálne nenávidím. Ja som si myslela, že po tom všetkom utrpení, po tom všetkom čo spolu prežili, ako im bolo pekne, že sa dajú dokopy! A nie! Ona len odišla! Odišla! Kssss!!! Chcem ťa zabiť, a potom hneď seba. Prečo sú neni spolu? Prečo to neskončilo pekne?! Prečo musel spraviť tú odpornú vec?! Kazíš mi všetky nádeje o živote.
A dobre vieš, že to bolo prekrásne, plné citu, bolesti ( stále ma bolí srdce v hrudi a to doslova, slzy mám stále na krajíčku a v hrdle hrču, ako keby som to prežívala ja sama, ako keby som ja spravila chybu a všetci kvôli mne trpeli ). Takto ma vtiahnuť do poviedky! To si spravila určite naschvál! :-P Aj tak ti ďakujem za túto jendorázovku, som sa naučila, že niekedy stačí odpustenie...

4 Werí Werí | Web | 3. září 2011 v 21:12 | Reagovat

Úžasná povídka, úplně mě to vtáhlo a nemohla jsem přestat číst... máš vážně talent :)

5 Ronnie Ronnie | Web | 4. září 2011 v 21:19 | Reagovat

Celý komentár od Passion všetko vystihol a ja sa teraz pýtam: čo mám napísať? Akože, dievča, nechaj niečo aj ostatným!! Tss... Človek teraz musí vymýšľať niečo nové... no hrozné... :D
Každopádne, toto bola jedna z najkrajších jednorázoviek, aké som čítala a teraz nemyslím len od teba! Krásne precítené, not happy end a na konci jednoduché odpustenie. Proste krásne, len mi je ľúto toho muža... nechcela by som byť na jeho mieste!
Dokonalosť sama, Aiko :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama