Friends For Ever

27. října 2011 v 17:11 | Aiko
Kratučká poviedka, ktorá skrsla len tak z ničoho nič v mojej hlave. A vlastne možno predsa len viem, kto ma k nej inšpiroval, tak vďaka tomu, kto je za to zodpovedný :-) Čo sa týka obsahu, zrhnula by som to asi len do jednej vety: Priateľstvo je niekedy viac, ako láska...

Prajem príjemné čítanie :-)




"Ako vyzerám?" spýtalo sa ho brunetka s miernymi obavami vo veľkých čokoládových očiach.
"Vyzeráš nádherne," usmial sa na ňu a pristúpil bližšie, aby jej mohol vtisnúť letmý bozk do vlasov, ktoré mala zopnuté na boku hlavy a jemné kučierky jej obkresľovali bledú anjelskú tváričku. Vyzerala ako dieťa, ktorým nebola a on to veľmi dobre vedel. Vedel, že život sa s ňou nemaznal a počas tak krátkeho času jej uštedril mnoho rán, čo ju tak často zrážali k zemi. Teraz tu pred ním stála v jednoduchých bielych šatách a v očiach, jemu tak dôverne známych, sa zračila obrovská nádej. Nádej na šťastie.

"Ani si sa na mňa nepozrel!" pozrela na neho a so smiechom pokrútila hlavou.
"Ale pozrel, dívam sa ti predsa do očí." Zvlnili sa jeho pery opäť v úsmeve a jeho ruka sa natiahla k jej tvári, po ktorej ľahučko prešiel prstami.
"Máš studené ruky," zachytila mu prsty a snažila sa ich zohriať vo svojich malých dlaniach.
"Vážne?" prekvapene pozrel na ich spojené dlane a vo chvíli, keď ich uvidel sa ho zmocnil príšerný pocit. Akoby mu nejaká neviditeľná ruka zovrela pľúca a on nebol schopný nádychu. Len tam nemo stál a snažil sa chytiť dych, ktorý mu kamsi utiekol.
"Si v poriadku?" spýtala sa a v jej hlase boli stopy strachu.
"Áno..len..už by som mal ísť, o chvíľu príde tvoj čas." Povedal mierne zachrípnutým hlasom a pobral sa k dverám. Keď už mal ruku na kľučke, znovu začul jej hlas.
"Maťko, vďaka, že si môj priateľ." Usmiala sa na neho a on, hoci ho to stálo obrovskú námahu sa usmial tiež.
"Aj ja som rád." Zašepkal a rýchlo vyšiel z miestnosti. Len čo sa za ním zavreli dvere, pridal ešte viac do kroku a vybehol pred kostol. Chrbtom sa oprel o jeho hladkú bielu fasádu a dlane zaprel do omietky.

Čo sa to s ním deje? Mal by byť predsa šťastný, že jeho priateľka našla šťastie, po ktorom tak veľmi dlho túžila. Mysľou mu však prebleskovalo len to, že ju stráca. Nevedel, čo ho to pochytilo, nevedel, prečo na to myslí, no vedel jedno. Najradšej by znovu vbehol dovnútra, chytil ju za tú hebkú ruku a utiekol s ňou niekam preč. To však spraviť nemohol...
Bol tak neuveriteľne hlúpy! Keby sa vtedy, pred niekoľkými rokmi rozhodol inak, teraz mohlo byť všetko úplne obrátené. Teraz sa mohli tešiť obaja...

Ale veď on sa predsa teší, je veľmi šťastný, že to smutné utrápené dievča, ktoré ho pred niekoľkými rokmi so slzami v očiach prosilo o objatie, konečne našlo niekoho s kým chce byť už navždy. No aj keď bol na jednej strašne šťastný, mal pocit, že sa mu práve v týchto sekundách rozpadá život na drobné kúsočky, ktoré už nikdy nebude schopný pozliepať dohromady.

Po krátkej chvíli zacítil ako mu oči napĺňajú slzy, a tak rýchlo párkrát zažmurkal, aby neprenikli na povrch. Zhlboka sa nadýchol a vošiel do kostola vo chvíli, keď z vedľajšej miestnosti vyšla ona a vystrela ruku, ktorú si on následne položil na tú svoju. Pozrel sa jej do očí, aby si ešte posledný raz mohol overiť, či je presvedčená o tom, čo sa chystá spraviť. To čo videl, jasne hovorilo, že si istá je. V očiach je svietila iskrička šťastia, ktorú tam videl za tie roky len niekoľkokrát a veľmi dobre vedel, že keď ju tam má, nič nehrá, ale je naozaj úprimne šťastná. Znova sa zhlboka nadýchol a vložil všetku svoju silu do úsmevu, ktorý jej venoval a spravil krátky krok pred ňu. Vystrel ruky a ona sa mu okamžite vrhla do náručia.

Keďže bol od nej značne vyšší, aj teraz si tak ako vždy zložila hlavu na jeho hruď a načúvala tichému tlkotu jeho srdca. Ruky si omotala okolo jeho chrbta a tvár si zaborila do jeho obleku. On si zase zložil ruku na jej vlasy a jemne ju po nich hladil, dávajúc pozor na to, aby nezničil jej účes. Toto mu bude chýbať zo všetkého najviac. Tá vzájomná blízkosť a prepojenosť ich duší, ktorú pocítil už vtedy, keď ho prvý raz žiadala o objatie. Ten pocit, čo ho zahalil bol mrazivý a predsa tak príjemný, že pri najbližšom stretnutí k nej len bez slova prišiel a zovrel ju vo svojom náručí. Akoby sa potreboval uistiť, že to, čo cítil vtedy, nebol len sen, ale skutočnosť.

Keď na to teraz spomínal, nemohol uveriť tomu, že to vtedy spravil. Veď on predsa taký nebol, vždy všetky svoje pocity držal hlboko v sebe, veď jeho problémy by ostatných len zaťažovali, a tak ich radšej vždy riešil sám. Ona to všetko však zmenila. Zmenila jeho, jeho pohľad na svet a predovšetkým na život...

Pamätal si, ako k nemu raz prišla a hoci na nej videl, že sa cíti naozaj mizerne...Pozrela mu do očí, ustarostene si ho premerala pohľadom, sadla si oproti nemu, vzala jeho ruky do svojich a povedala mu, aby zavrel oči. Aby nemyslel na to, že je to ona, aby ju vôbec nevnímal a hovoril všetko, čo ho trápi. Hoci sa mu to z počiatku zdalo hlúpe, po krátkej chvíli sa rozhovoril a keď to všetko zo seba dostal, cítil sa ako niekto úplne iný.

Keď sa jej na ďalší deň pýtal, prečo za ním vlastne prišla a o čom s ním chcela hovoriť, len pokrútila hlavou a povedala, že včerajšok nebol o nej, ale o ňom a nech na to zabudne. To bolo to najúžasnejšie, čo pre neho niekto niekedy urobil a on jej za to bude do smrti vďačný.

"Myslím, žeby som mala už ísť." zamrmlala mu do hrude a slabo sa zasmiala.
"Mhm, máš pravdu," tiež zašepkal a vtisol jej ešte posledný letmý bozk do vlasov.
"Vďaka ti za všetko, čo si pre mňa za tie roky spravil." Pozrela mu do očí a vďačne sa na neho usmiala.
"To ja ti ďakujem, že som kvôli tebe mohol spoznať, aká skutočne si a predovšetkým aký som ja." tiež sa na ňu usmial.
"Pamätaj si len jediné, si úžasný človek a ešte úžasnejší najlepší priateľ." Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce. "Nikdy na to nezabudni."



Keď kľačala na kolenách spolu s mužom, ktorého si brala, uvedomil si Martin jednu vec. Nemá význam užierať sa tým, že o ňu teraz istým spôsobom prišiel. A najväčšia hlúposť, akú by mohol urobiť by bolo to, keby naďalej rozmýšľal nad tým, čo by bolo keby...
Bolo správne, že boli vždy len priateľmi a nikdy medzi nimi nebolo nič viac, hoci to v niektorých chvíľach obaja chceli.
Oni dvaja boli stvorení pre seba ako priatelia, ako súrodenci, ktorých neviaže krv, ale duša. Ako tí, ktorí vždy stoja pri sebe, nech sa deje čokoľvek a nikdy sa neopustia.

Vo chvíli, keď povedala "áno" naplnil ho neuveriteľný pokoj. V tej sekunde vedel, že to, čo sa práve teraz udialo bolo správne a ona ho už nikdy so slzami v očiach nebude prosiť o objatie, pretože jej ho nemá kto poskytnúť.

Usmial sa na ňu, keď otočila hlavu jeho smerom a kdesi vnútri lietal.

Veď predsa toto bolo to, po čom celé tie roky túžil. Vidieť ju úprimne smiať sa pri niekom, kto si zaslúži jej lásku...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 27. října 2011 v 18:21 | Reagovat

krása :D a ani by som nepovedala, že je to kratučká poviedka :D

2 Andy Ryan Andy Ryan | Web | 27. října 2011 v 19:21 | Reagovat

Ach to je krása no a já souhlasím s tebou že je kraťoučká, ale zase to obsáhlo vše, co mělo a víc bych jí nerozváděla, aby to neztratilo své kouzlo, které jsi povídce dala. Je nádherná ;)

3 Ronnie Ronnie | Web | 27. října 2011 v 20:39 | Reagovat

Nespravodlivosť. Slzy na krajíčku. Útecha. Spokojnosť... To všetko teraz cítim a ešte viac. Prečítala som každé jedno slovo a na konci sa mi oči zaplnili slzami. Nie, neplakala som... Proste som len vyronila slzu - ako sa to vraví. :)
DOjalo ma to, Veji. Bolo to krásne, tie jeho pocity, tá narážka na objatie... Áno, takto to malo byť. Najlepší priateľ by mal ostať najlepším priateľom. Tak prečo to tak v princípe nefunguje? :/
Ale to je jedno. Dôležité je, že toto bolo krásne! Chválim všetkými dvadsiatimi ;)

4 Yuki-chan Yuki-chan | Web | 31. října 2011 v 18:42 | Reagovat

Pekná poviedka :-)

5 Denika Denika | Web | 1. listopadu 2011 v 23:20 | Reagovat

Nádhera :-) Pekné vystihnuté :)

6 Huyana Huyana | Web | 8. listopadu 2011 v 10:19 | Reagovat

Počkať...akosi neviem čo napísať. :D :D
Asi sa tu zastavím neskôr, keď predýcham prvotný šok z toho aké to bolo úžasné a až potom sa zmôžem na nejaký normálny koment. :-) ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama