Neboj sa žiť!

13. října 2011 v 15:09 | Aiko

O pár minút odchádzam do Banskej Bystrice, kde idem na chvály mojej milovanej skupiny EsPé. Som z toho taká vytešená, až to normálne nie je, takže vám pridávam článok, ktorý vás dúfam povzbudí :-) Majte sa krásne, bude na vás myslieť ;-)

Optimistický názov a v zápetí morbídny obrázok.

Prečo? Pretože som sa zamyslela, už znova a ešte stále :)


Nedávno som (možno aj dávno, keďže článok píšem v predstihu do rozpísaných) som napísala som napísala komentár, v ktorom som hovorila asi toto: keď zomrieš, už nič nemôžeš zmeniť, budeš jednoducho mŕtva, budú o tebe hovoriť ako o tej, čo sa zabila, až napokon na teba zabudnú.

Život má pre nás množstvo skúšok, máme pripravených množstvo pádov, z ktorých nebude jednoduché sa zodvihnúť. No ono je to predsa o tom, že my vstanem! Že sa neostaneme váľať v blate, ale že si oprášime kolená, utrieme slzy a hoci nás bude všetko bolieť, pôjdeme ďalej! Rovnako ako život nestojí na mieste, tak sa aj my musíme pohnúť vpred!

Ľudia tak veľmi túžia po zmene, vystúpiť zo stereotypu všedných dní a spraviť niečo akčné, niečo čo im naženie do žíl adrenalín, aby mohli povedať, že žijú, že cítia...

Čo však chcem povedať...

Veľa ľudí a ja viem, že aj veľa z vás, ktorí teraz čítate tieto riadky ste už určite mali ten pocit, že by bolo najjednoduchšie všetko skončiť. Vykašľať sa na všetko to zlé, čo sa deje okolo. Prestať vnímať tú odpornú bolesť a konečne dať zbohom tomu nekonečnému trápeniu, no to je tá jednoduchá cesta, tá ktorá je ľahká, aj keď to vlastne až také ľahké nie je...

Ako som však už písala na začiatku článku, keď budeme mŕtvi, už nebudeme môcť povedať, že sme spravili niečo, po čom sa niečo zmenilo. Už budeme ležať v zemi, spať večným spánkom a budeme niekde a možno nikde. Ak však nájdeme silu, alebo nás nájde niekto, kto nám túto silu do žíl vleje, odrazíme sa odo dna, budeme plávať k hladine a budeme môcť povedať, že sme to zvládli! Že náš život, hoci nie je jednoduchý, stál za to. Že sme nepremárnili šancu na život, ale že sme ju pevne chytili do oboch rúk, objali ju ako dobrú priateľku a vykročili ruka v ruke s ňou, za krásnymi dňami.

Nebojme sa žiť! Nájdime odvahu, keď sa dá byť všetko stratené! ;-)

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Andy Ryan Andy Ryan | Web | 13. října 2011 v 17:09 | Reagovat

Když si myslím, že už to vážně nejde, že snad zešílím, zjistím, jak maličkost rychle změní celý ten pohled na svět. Stačilo přetrpět nějaký ten nepříjemný den...nebo týden, ale to se vykompenzuje měsíci neskutečného štěstí. A když je mi mizerně tak vím, že se nesmím vzdát, protože bych přišla o to štěstí :)

Krásný článek :)

2 Bezejmenná Bezejmenná | Web | 15. října 2011 v 19:56 | Reagovat

Nad tímhle tématem, jsem upřímně přemýšlela často. Říkala jsem si, co by se asi stalo, kdybych se zabila. Vždyto ale bylo v návalu smutku a zuřivosti. A já si tak říkám, maj to ti lidi vůbec za potřebí? Jak říkáš ty- pro všechny to budou jen ti slabí, kteří to vzdali.
Upřímně ale jakousi odvahu mají. Já bych na sebe ruku v životě nevztáhla, to ne. Ale jinak jsou to slaboši, kteří zvolili tu snadnější cestu. Žít není lehké, ale v některých momentech to stojí za to :-).
Všem, kdo na takovou šílenost jako smrt myslí bych doporučila, ať si vzpomenouna všechny šťastné chvíle. Na věci, které rádi dělají. Na jejich sny, tajná přání. A tohle vše by ztratili.

3 Glorík Glorík | E-mail | 16. října 2011 v 18:53 | Reagovat

to bezejmenná:ide o to co ak ti ludia nemaju ziadne stastne chvile... su aj taky cely zivot utlacany, zosmiesnovany, urazany, ponizovany, doma sa o nich rodicia poriadne nezaujimaju a vlastne nikto sa o nich nezaujima... je to naramne tazke...

4 Nemunai Nemunai | E-mail | Web | 18. října 2011 v 16:01 | Reagovat

aj ty si gospel lover?! to je super!!!
wuaaa, ty máš môj všetok možný rešpekt a obdiv =P
tiež milujem espe. a ešte Chrystallinus a Jeno's Brothers. si veriaca?? =)

5 Nemunai Nemunai | E-mail | Web | 18. října 2011 v 16:05 | Reagovat

chvály! jasne =D takže SI veriaca, predpokladám =D =) moja najobľúbenejšia možnosť modlitby. každý týždeň som minimálne na jednych chválach.

6 Ronnie Ronnie | Web | 18. října 2011 v 20:58 | Reagovat

Najprv sa ťa opýtam: čo je espé? :)
A až teraz ti zložím najlepšiu poklonu, ktorej som schopná. Veja, toto bol tvoj najkrajší článok! Tvoje najkrajšie zamyslenie. Ja netuším, kde sa to v tebe zobralo, alebo vlastne, kto ti tento námet vnukol, ale tvoj potenciál zase nesklamal a mňa príjemne prekvapil
Fakt sa mi to páči. Ako krásne opisuješ náš každodenný boj so životom, kde padáme a znova vstávame, a kedy už naozaj nemáme chuť sa postaviť znova! Ja som nikdy nemala chuť vziať si život. Nikdy. Možno som až prehnane optimistická, možno nemám taký tvrdý život, ale ak sa stalo hocičo, nikdy ma nenapadla smrť. A prečo? Lebo sa jej bojím. Bojím sa toho, čo sa stane potom a muselo by sa mi stať fakt niečo enormne veľké, aby som zmenila názor.
A som rada. Ľutujem tých ľudí, ktorí si zobrali život, lebo ich nechápem. Nechápem, prečo to urobili, lebo presadzujem názor, že všetko na svete sa dá vyriešiť. Ale ako som už predtým povedala, nikdy som nič FAKT ťažké, čo by sa zvládnuť nedalo, nezažila. Možno som bola smutná, možno som bola sklamaná, ale to je všetko a ja som šťastná, že je tomu tak. :)

Takže, znova ti chválim tento článok, pretože je fakt krásny a zaslúžiš si oveľa dlhší a krajší komentár ;) A dúfam, že si si užila to Espé :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama