18. Ja som sa nezmenila!

22. listopadu 2011 v 18:08 | Aiko
Už osemnásta kapitola! To je teda tempo. Pamätám si, že keď som písala Noc je našou ochranou tak mi napísať toto číslo kapitoly trvalo asi rok :D Časy sa menia... :D

Tak som pomyslela, že by som už konečne mohla pridať aj ďalšiu kapitolu, tak to teda robím, kým na to myslím. Tiež si myslím, že vás možno bude zaujímať, že som si dala záväzok, že v priebehu dvoch týždňov, úplne ideálne by bolo, keby do konca novembra Teenage dream dopíšem. Keďže momentálne mám rozpísanú 30. kapitolu, tak si myslím, že je to celkom reálne :-) Dosť však bolo kecov...

Prajem vám príjemné čítanie :)


Od toho víkendu ubehli dva týždne, počas ktorých boli najsvetlejšími momentmi môjho dňa skúšky s kapelou, ktoré sa však nekonali veľmi často, čo sa však malo čoskoro zmeniť. Blížil sa totiž maturitný ples, kde sme mali spievať a čochvíľa sa strhne celý ten cirkus okolo neho. Budeme mať toho síce veľa, no aspoň nebudem mať čas užierať sa tým, že moje priateľstvo sa rúca a doma to vyzerá ako na mínovom poli. Keď som nebola na skúške alebo sme sa niekde neprechádzali s Marcom, snažila som sa venovať aj škole. V prvom rade som si musela zohnať všetky poznámky, ktoré som si akosi nezapisovala na hodinách, a že ich bolo poriadne veľa. Našťastie so statusom "hviezda školy" pre mňa nebolo také ťažké požičať si od niekoho zošiť a prepísať si z neho zameškané, čo som sa následne aj musela naučiť. Bolo toho naozaj veľa, no vedela som, že ak to nedám teraz, tak sa tomu už nedostanem a keď skončí celý ten zmätok okolo maturitného plesu, budem musieť zase veľa doháňať.

Na stole sa mi hromadila kopa rôznych zošitov, z ktorých dosť veľa ani nebolo mojich, ďalšia kôpka učebníc, pomedzi nimi všelijaké perá a aby toho nebolo málo, mala som tam aj knihy! Áno povinná literatúra, z ktorej mám napísať esej! Nešťastne som zložila hlavu do kopy papierov predo mnou a venovala sa sebaľútosti, na ktorú práve nastal čas. Ten však netrval veľmi dlho, lebo sa za mnou ozval Frankov hlas.

"Máš chvíľu?" spýtal sa ma. "Či mám chvíľu? Zbláznil si sa?! Neviem kde mi hlava stojí, musím spraviť milión vecí a aj, keď som ich už skoro spravila, nestíham!" krútila som rozhorčene hlavou a rukou kývla k neporiadku na mojom stole. "Možno, keby si sa neulievala z písania poznámok v škole, mala by si teraz čas... Ale vieš čo, Ash? Kašli na to, kašli na všetko, tak ako to teraz robíš!" zaboril ruky do vrecka teplákov a odkráčal preč z mojej izby. Nešťastne som pokrútila hlavou a vstala zo stoličky, z ktorej ma už poriadne bolel zadok. Poriadne som sa ponaťahovala a ešte s miernou bolesťou zadku som prešla k môjmu dlhánskemu oknu. Odtiahla som záves a vyšla na balkón, z ktorého sa mi naskytol výhľad na pláž. Slastne som vzdychla a nastavila tvár slnečným lúčom, ktoré ma šteklili na tvári. Pohľadom som uprela na oceán, kde sa kúpalo pomerne veľa ľudí. Na chvíľu som sa vrátila do izby, aby som mohla zistiť koľko je hodín - tri poobede. Opäť som vyšla na balkón a pohľad zabodla do peniacich vĺn na pobreží. Tak rada by som si išla zaplávať, vypnúť a nechať unášať sa prúdom! Pozrela som sa cez okno do izby a okamžite mi do očí udrela hŕba na stole. Do čerta! Zanadávala som v duchu a nešťastne si dupla nohou.

Ak by som išla plávať stratila by som dve hodiny, počas ktorých by som mohla dopísať aj posledné poznámky a začať sa už konečne aj učiť. To je fakt na dve veci! Zafučala som a zas raz sa vrátila do izby. S odporom som si sadla na stoličku a začala prepisovať poznámky. Trvalo mi to hodinu, kým som dopísala posledné písmeno a moja ruka už naozaj umierala. Následne som vytriedila zošita na tie, ktoré sú moje a ktoré sú požičané a teda ich budem musieť vrátiť. Tiež som si zošity poukladala do poradia v akom sa budem učiť jednotlivé predmety. Potom som si všetky perá vrátila do peračníka, knihy usporiadala na prehľadnú hŕbku, a tú som preniesla na nočný stolík ku posteli. Poslednou vecou boli učebnice, ktoré som dala buď do poličky a zvyšné, čo budem potrebovať v škole som vložila do tašky. Ešte som zbehla do kuchyne, kde som z chladničky vybrala fľašu vody a odfrčala s ňou do izby. Tam som schmatla prvé dva zošity z kopy a s nimi a samozrejme s minerálkou som vyšla na balkón.

Učenie sa mohlo začať!



"Ashley, večera!" zvolala na mňa o ďalšie tri hodiny mama. Pri jej hlase som nadskočila a okamžite sa ozvalo moje stuhnuté telo, ktoré sa celý čas hrbilo pri zošitoch na balkóne. Zdvihla som sa zo zeme a mala som pocit, že som stará babička, ktorú bolí každá kosť v tele.
Povystierala som sa a zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Fakt ma všetko bolelo! Zdvihla som zo zeme zošity a prázdnu fľašu z minerálky. Vošla som do izby a dvoma zošitmi som začala tvoriť kopu, ktorú už mám natlačenú v hlave. Potom som zamierila do kúpeľne, kde som si studenou vodou niekoľkokrát ošpliechala tvár. Potrebovala som sa nejak prebrať. Keď som sa cítila už v rámci možností ako človek, zišla som dole do kuchyne. Vyhodila som do smetí prázdnu fľašu od minerálky a zachvátil ma zvláštny pocit. Otočila som sa a už som vedela, z čoho pramenil ten pocit. Frank zazeral do stola, mama stála pri sporáku a upierala na mňa naštvaný pohľad a otec, ten sedel na svojom mieste, ruky založené a tiež na mňa upieral pohľad, nie však naštvaný ako mama, ale rovno vraždiaci.

Toto ešte len bude vtipné. Pomyslela som si a sadla si na svoje miesto k stolu. Naliala som si do pohára džús a očakávala to, čo malo nasledovať. Nečakala som dlho a hneď sa ozval otec. "Musíme sa porozprávať!" povedal takým tónom, až mnou prebehli zimomriavky. "Hmm, tak fajn, rozprávaj." Pokrčila som plecami a pomrvila sa na stoličke, ktorá sa mi zdala tvrdšia ako kedykoľvek predtým. Zatiaľ čo sa otec nadychoval na svoj monológ, mama položila na stôl omáčku a kým si sadala pohľad upierala raz na mňa, raz na otca a stále to opakovala. Začínala som mať z toho čím ďalej, tým horší pocit. Už dávno u nás doma nebola taká mrazivá nálada.

"Myslím, že veľmi dobre vieš, o čom chcem hovoriť!" začal a uprel pohľad na mamu, ktorá mu prikývla a uprela na mňa pohľad. Pozrela som sa na Franka, no ten stále zazeral do stola a nejavil žiadne známky života. Fakt super! "Od kedy je z teba nová školská hviezda, správaš sa úplne inak..." pokrútil hlavou. "Čo s tým, do pekla, všetci máte?! Ja nie som žiadna školská hviezda, tak to prestaňte dokola omieľať!" prerušila som ho. "Neskáč mi do reči mladá dáma a dávaj si pozor na jazyk! V tomto dome nadávať nebudeš! Už sa konečne spamätaj, Ashley! Správaš ako nejaká namyslená hlupaňa. Takáto ty predsa nie si! Si ako cudzinec v tomto dome. Už vôbec nič nerobíš, len stále niekam beháš. Raz je to skúška s kapelou, raz nákupy, raz party, inokedy zase ideš za Marcom alebo je u nás on. Ani si nepamätám, kedy si naposledy niečo spravila doma! Naposledy si upratovala snáď pred dvoma mesiacmi. Si hnusná na mamu aj na mňa a dokonca aj na svojho brata, s ktorým si vždy vychádzala. Čo sa to s tebou deje? Vôbec ťa nespoznávame!" zamával pred sebou rukami a obviňujúco sa na mňa pozeral.

"Tak možno ak prestanem chodiť do školy, tak budem mať čas aj upratovať! Fakt vám nedochádza, že nemám čas?!" odvrkla som. "Čo sa to s tebou stalo, Ashley?" spýtala sa nešťastne mama. "Ja ťa vôbec nespoznávam" pokrútila hlavou. "Nič sa so mnou nestalo! Ako vám to už mám povedať?" zvýšila som hlas a práve vtedy Frank zdvihol pohľad od stola a zabodol ho do mňa. Fakt paráda, teraz už na mňa zazerá šesť očí, čo viac si človek môžem priať... "Že sa s tebou nič nestalo? Počúvaš sa vôbec?! Správaš sa ako totálna krava, Ashley! Na jednej strane tvrdíš, že si stále rovnaká a na druhej strane sa správaš ako keby ti totálne preskočilo. Vieš prečo som dnes za tebou prišiel? Lebo som sa chcel porozprávať! Normálne sa porozprávať so svojou sestrou, no mám pocit, že moja sestra odišla niekam na dovolenku a zabudla sa nám o tom zmieniť. Takže buď si totálne slepá alebo z teba v škole naša skvelá elita spravila poriadnu sliepku!" rozkričal sa a zhlboka dýchal. Vyvalene som na neho pozrela a pokrútila hlavou. "Jediný, komu to preskočilo si tu ty, vlastne vy všetci!" zvolala som a vstala zo stoličky. Z hlasným zavŕzganím som ju od seba odstrčila, až sa takmer prevalila na zem a cez dvere na terasu som vybehla z domu smerom na pláž.

Ako som utekala dole kopčekom, počula som ako za mnou niečo otec kričí, no absolútne som tomu nevenovala pozornosť. Nemala som náladu na ich ďalšie debilné reči. Kráčala som nevedno kam a vrel vo mne neskutočný hnev. O čom ide?! Naozaj nevedia pochopiť, že mám teraz toho veľa? Rodičov ešte chápem, no Frank ma naozaj dorazil, to snáď nie je možné! Odkedy sa vlastne my dvaja hádame? Samozrejme že sme sa už od detstva veľakrát pochytili, no to bolo len kvôli hlúpostiam. Nikdy to nebolo nič vážne! A teraz, teraz je to jednoducho hrozné! To snáď ani nemôže byť pravda!

Naštvane som kopla do piesku, ktorý sa okamžite rozletel do oceánu. Prehrabla som si vlasy a naštvane zafučala. Všetko sa kazí! Sadla som si do piesku a nabrala ho do dlaní. Pozorovala som, ako sa mi presýpa pomedzi prsty a to ma akosi rozčúlilo ešte viac a tak som ho hodila niekam preč, ďaleko odo mňa. Pritiahla som si kolená k sebe a sklonila medzi ne hlavu. Sedela som tam neviem ako dlho, až som pocítila že od oceánu začína fúkať chladný vietor a na rukách mi vyskočili zimomriavky. Pritiahla som si teda kolená ešte bližšie k sebe a objala si ich rukami. Oprela som si o ne hlavu a pozorovala vlny, ktoré boli čoraz väčšie a väčšie. Ideálny čas pre niekoho kto surfuje alebo si chce niečo zlomiť. Pokrútila som hlavou a zavrela oči. Potrebovala som sa upokojiť, pretože som ešte stále bola nervózna z tej hádky s rodičmi aj Frankom.

Na tom som však nemala veľa času, pretože som na pleci zacítila čiusi ruku. Pri tom dotyku som nadskočila a zhíkla. Rýchlo som sa otočila, aby som zistila, čo za idiota ma straší a môj pohľad sa stretol s pohľadom človeka, na ktorého som už dávno ani nepomyslela a pri tom kedysi moje myšlienky patrili len jemu - Daniel.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 22. listopadu 2011 v 19:57 | Reagovat

Ten, kto je nevšímavý, by sa opýtal, kto je Daniel. Ale ja našťastie viem, kto to je. Takže som všímavá. Aspoň v tomto :D Musím priznať, že toto som očakávala už dávno. Že sa zmení. A nejak mi teraz prišlo, že by bol pre ňu možno vhodnejší niekto iný a nie Marc. Ja neviem... Hodil by sa mi tam aj Daniel, ak ho tam zapojíš! :P Ale nechám to na teba. Mám však pocit, že Marc o chvíľku príde o to najcennejšie! :D
Veľká pochvala, zlato! Super si to napísala, nemám žiadne výhrady! :))

2 Andy Ryan Andy Ryan | Web | 22. listopadu 2011 v 20:40 | Reagovat

Ehm co prosím Daniel? Tajk fajn jestli budu na další kapitolu čekat tak dlouho tak ti přijedu zpívat Biebra a nakazím tě Bieber Fever!
Ke kapitole, no byla takové mám chuť se Ash zastat, ale ona se chvílema chová fakt jako no jako kráva! Ale zas chápu že se zamilovala do Marca a to jméno je prostě osudný to holku změní! Daniela znám taky jedno ale hrozně smrdí -- do prčic co to tu melu? :D

Chci říct že? Nevím co mám říct....Ehm...hezká kapitola?

3 Kirawa Kirawa | Web | 22. listopadu 2011 v 21:32 | Reagovat

kks ako tak toto je dooosť super :D a ako chcem ďalšiu kapitolu :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama