19. Ktorá strana je pravdivá?

11. prosince 2011 v 18:19 | Aiko
Tadááá, ďalšia kapitola, ktorú mám naozaj rada. A ľudia, KOMENTUJTE, strašne mi tu chýba vaša spätná väzba!!! :-(

Keď som začínala písať túto kapitolu, mala som pochybnosti o tom, že to, čo do nej chcem dať bude málo a bude príliš krátka, no v skutočnosti som mala čo robiť, aby som sa veľmi nerozpísala :D Som s ňou nadmieru spokojná a dúfam, že si jej čítanie užijete rovnako, ako som si ja užila jej písanie :) Písala sa naozaj super :)





Naozaj posledný človek, ktorého by som teraz čakala. Úplne som na neho zabudla, teda samozrejme, že viem, že žije a nezomrel, len som proste nemala čas sa nad ním zamýšľať. Natočila som sa na stranu a lepšie si ho prezrela. V ušiach mal slúchatká a v rukách zvieral IPod. Na sebe mal dlhé čierne tepláky a rozopnutú mikinu, z pod ktorej mu vykúkalo biele tričko, ktoré mu obopínalo telo. Vlasy mal rozcuchané a celkovo jeho výraz hovoril, že si šiel zabehať. Od kedy on vlastne behá?! To je naozaj novinka! Poznám ho odkedy som začala chodiť na strednú a toto o ňom neviem? Asi žijem v nejakom alternatívnom svete, kde nevnímam okolie, veď som na neho takmer úplne zabudla! Bola by som sa zamýšľala ešte oveľa dlhšie, no niečo mi hovorilo, že by bolo fajn aj niečo povedať nahlas, nie len viesť vnútorné dialógy. Chcela som sa zdvihnúť zo zeme, tak, že sa zapriem rukou do piesku no Daniel ku mne vytrčil ruku, a tak som sa jej chytila a on mi pomohol vstať.

"Vďaka," usmiala som sa a oprášila si zadok od piesku, ktorého muselo byť na mojich bielych teplákoch naozaj veľa. Počkať! Biele tepláky! Do čerta, veď ja vyzerám ako nejaká bezďáčka! Rýchlo som strelila pohľadom na tričko - červené, s nápisom I ♥ Rock a na nohách červené papučkové balerínky. Fakt paráda, obliekla som si to ráno, lebo to bolo prvé čo mi prišlo pod ruku a nemala som v pláne vôbec niekam chodiť. Po tej hádke s rodičmi, by som však doma nevydržala. Musela som si prečistiť hlavu. No späť, k môjmu úbohému výrazu. Vlasy mi museli stáť na všetky strany a moja tvár určite nevyzerala veľmi vábne, keďže ráno som si tvár len natrela hydratačným krémom. Prečo ma to však tak žerie? Veď je úplne jedno ako vyzerám! Nemusím sa mu páčiť, už viac nie, teraz mám predsa Marca a som s ním šťastná a ja, ja áno, ľúbim ho!
"V pohode." Tiež sa usmial a prebehol si ma pohľadom. "Si v poriadku? Keď si tam sedela v piesku, so sklonenou hlavou, vyzerala si ako kôpka nešťastia. Deje sa niečo?" spýtal sa a znelo to tak úprimne, až som sa tomu musela čudovať. Od kedy ho zaujíma, čo sa so mnou deje. Je pravda, že sme si párkrát - no dobre dosť veľakrát vymenili pohľady, venovali si druhým nevidené úsmevy alebo sme si aspoň mysleli, že sú nevidené a aj keď to vyzeralo, žeby medzi nami niečo mohlo vzniknúť, nič sa nestalo. Jednoducho sme sa správali len ako spolužiaci a vyzeralo, že to ani jednému z nás nevadí. No mne to vadilo, a že teda dosť! Rozčuľovalo ma, že ma neosloví, že sa tvári, akoby sa nič nedialo a pri tom som na sebe cítila jeho pohľady, ktoré odvracal vždy, keď som sa otočila. Ako veľmi ma štvali jeho úsmevy a to následné tvárenie sa, že sa nič nedeje. A ako ma inokedy zase tešili naše občasné rozhovory alebo len keď sa rozosmial na niečom, čo som povedala ja. Tie časy, keď sa mi zdalo, že ma naozaj vníma nie len ako spolužiačku, ale aj niečo viac. Jednoducho mi spôsoboval radosť a ja ma tak nehorázne vytáčal!

A ja som teraz zase len čušala a rozmýšľala, čo to všetko znamená. Naozaj chce vedieť čo sa deje? Znelo to od neho úprimne takže, to asi vedieť naozaj chce. No prečo sa zrazu zaujíma? Prečo teraz, keď je všetko iné, keď aj ja som iná. Teda už nie som tá, ktorá snívala o tom, že raz ho bude držať za ruku pri prechádzaní školskými chodbami do učebne. O tom, že ho pobozká na plné pery a zahrabne si prsty do jeho čiernych kučeravých vlasov. O tom, že bude môcť povedať, že on je môj. Do čerta, dievča, spamätaj sa! Máš Marca, tak prestaň fantazírovať nad Danielom! Pokrútila som hlavou, aby som sa naozaj spamätala a pokrčila plecami.



"Vlastne sa toho deje dosť veľa." Povedala som potichu a pritisla si ruky k telu. Naozaj sa ochladilo a keď som utekala z domu, nenapadlo ma zastaviť sa pre bundu. Trela som si dlaňami ruky a snažila sa aspoň trochu zohriať. To postrehol Daniel, pretože si okamžite dával dole svoju mikinu a strčil mi ju pred tvár. "Tu máš, obleč si ju, trasieš sa od zimy." Podržal mi ju za chrbtom kým som si prevliekla ruky do obrovských rukávoch, v ktorým sa mi úplne strácali. Vytiahla som zips až po krk a ruky strčila do vreciek. Sklonila som hlavu a nasala vôňu, šíriacu sa z mikiny. Pižmo a prací prášok..

"Díky," zdvihla som hlavu a usmiala sa na neho. Dan mi úsmev opätoval a kývol hlavou do predu. "Prejdeme sa? Zatiaľ mi môžeš rozprávať o tom množstve toho, čo sa deje." Žmurkol na mňa a vykročil vpred. Tiež som vykročila a prekvapene na neho pozrela. "Od kedy si taký...taký optimistický? V škole len neustále vraštíš čelo a úporne nad niečím premýšľaš, pri tom teraz sa správaš úplne inak, uvoľnene." Pokrčila som plecami a pozrela mu do očí. "Fakt som taký?" nadvihol obočie a ja som so zaškerením prikývla. "Ja ani neviem, možno to robí to množstvo ľudí alebo proste hrám na dve strany, to je predsa v móde nie?"

"Hmm, to teda je. Je však potom ťažké určiť, ktorá strana je tá pravdivá, keď človek vidí obe. Je ťažké rozhodnúť a prestať pochybovať o tom, že rozhodol správne. Že si nemyslí len to, čo mu vyhovuje a chce si to myslieť..." povedala som a zadívala sa kamsi do diaľky. Keď Dan neodpovedal, vrátila som sa pohľadom k nemu. Takisto sa pozeral nevedno kam a jeho zvraštené čelo naznačovalo, že premýšľa. "A zase je tu ten výraz hlbokého sústredenia," prerušila som zvláštne ticho, ktoré však bolo príjemné a tým ho vyrušila zo zamyslenia. "Ja prepáč, len som sa zamyslel nad tým, čo si práve povedala. Možno, že ten človek, ktorý hrá na dve strany ani sám nevie, ktorá je tá pravdivá. Alebo snáď hrá podľa ostatných, možno sa len nechal ovplyvniť, nedokáže sa rozhodnúť, čo vlastne chce." Pozrel na mňa svojimi hnedozelenými očami z poza dlhých mihalníc. "Tak potom by si mal usporiadať svoje myšlienky, určiť si priority, nájsť to, čo je pre neho dôležité a konať tak, aby to dôležité pre seba získal. Mal by sa odpútať od toho, ako konajú druhí a začať konať podľa seba. Ukázať svoje skutočné ja, nie ukazovať to, čo mu niekto prikáže alebo si myslí, že tak je to lepšie a predovšetkým najjednoduchšie." Pokrčila som plecami.

"Možno však vie, že už je to aj tak všetko zbytočné. Možno sa stalo niečo, z čoho pochopil, že to nemá význam. Že jeho šanca ukázať pravú tvár už odišla, lebo váhal pridlho." Hovoril zamyslene a mňa sa zmocňoval zvláštny pocit z toho, o čom sme hovorili a tak som usúdila, že bude lepšie, ak tému odľahčím. "Tak potom je to hlupák! Mal predsa konať skôr, ako jeho šanca odišla. Nie?" nadvihla som jedno obočie a trochu nasilu som sa rozosmiala. "Máš pravdu," usmial sa pokrútil hlavou. "Pôvodne som sa však pýtal na teba, chceš o tom hovoriť?"

"Ja vlastne ani neviem." Vydýchla som a pokrčila plecami. "V poslednom čase je všetko také strašne zvláštne. Dnes som dokonca ušla z domu! Teda nie, že by som už nemala v úmysle sa tam nikdy vrátiť, ale už som to tam nemohla dlhšie vydržať! Tie obviňujúce pohľady a výčitky sypúce sa na mňa z každej strany. Oni ma jednoducho nechápu. Nedokáže pochopiť, že teraz nemám čas, že som zaneprázdnená! Každý odo mňa niečo chce a ja sa predsa nemôžem roztrhnúť a robiť všetko to, o čo ma požiadajú! Ja chcem jednoducho len konečne žiť! To však oni nechápu. Podľa nich sa správam inak, hovoria, že to už nie som ja, že som iná! Ale ja som predsa rovnaká, len...len mi proste nikto nerozumie." Zahrabla som rukou do vlasov a prstami som ich rýchlo prehrabla.

"Aby toho nebolo málo, moje priateľstvá sa rúcajú. Už je to takmer mesiac, čo som skutočne hovorila s Kelly. Teraz sa ledva vidíme a aj keď sa vidíme, tak sa len hádame. Ona sa jednoducho nevie zmieriť s tým, že som s Marcom. Nesmierne jej to prekáža, pretože ho neznáša a nikto vlastne nevie prečo. Mám pocit, že to nevie ani ona sama! Všetko jej na ňom vadí a nevidí to, že ja som s ním šťastná. Cítim sa s ním naozaj dobre, jej to však jedno, lebo ona ho nemá rada! Ach dočerta! Všetko sa tak strašne kazí. Už ani s Nikki to nie je také ako bývalo. Pred dvoma týždňami sme boli spolu a ja, ja som nevedela čo jej mám povedať. Jedna moja časť jej zúfalo chcela toho tak strašne veľa porozprávať. Chcela som jej dopodrobna opísať všetko, čo sa deje medzi mnou a Marcom, tak ako to najlepšie priateľky robia, no len som sedela a pozerala do prázdna! Všetko sa tak neuveriteľne posralo a ja vlastne ani neviem prečo!" hovorila som hystericky a mala som pocit, že čochvíľa sa rozrevem ako malé decko.

Ani som si nestihla uvedomiť, že sme zastali. Došlo mi to až vtedy, keď som cítila ako mi do chrbta udiera vietor a vlasy mi vejú do všetkých smerov. Nešťastne som pokrútila hlavou a končekom rukáva som si utrela slzu, ktorá mi stihla vytrysknúť z oka skôr, než sa začne kotúľať dole lícom a skončí v piesku.

"Naozaj si si istá, že sa nič nezmenilo?" spýtal sa ma po dlhej chvíli ticha Daniel a zvedavo mi hľadel do očí. Jeho pohľad ma prepaľoval a mne sa zdalo, že mi hľadí až do duše. "Daniel, samozrejme, že som sa zmenila! Za posledné dva mesiace sa toho udialo tak strašne veľa, že po tom všetkom nemôžem byť rovnaká. Nie som však teraz iný človek! Som to stále ja! Len, len som trochu iná! To však zo mňa nerobí niekoho iného, ako tvrdí môj otec s mamou a dokonca už aj Frank. Je to snáď také ťažké pochopiť?!" Posledná slová som vykríkla a už nemalo význam utierať si slzy. Už mi stekali do tvári a kvapkali do piesku, kde zanechávali mokré bodky, ktoré však okamžite zavial ďalší piesok. "A teraz tu plačem, ako obyčajné hlupaňa!"

"No tak Ashley, to je predsa v poriadku." Snažil sa ma upokojiť Daniel. "Nie, Daniel, to nie je v poriadku! Celý môj život nie je v poriadku, totálne sa kazí!" hovorila som cez slzy, ktorých slanú chuť som už cítila aj v ústach. Náhle som už nevidela lúče zapadajúceho slnka, ale tmu vychádzajúcu z Danielovho trička. Cítila som jeho silné ruky, objímajúce moje pod nápormi vzlykov trasúce sa telo. Vnímala som jeho prsty, ktoré ma hladili vo vlasoch rozviatych vetrom. Schúlila som sa v jeho náručí a nechala som sebou prúdiť pocit bezpečia, vyvolaný jeho silným objatím. Zdvihla som ruky k tvári, no neodtiahla som sa od neho. Len som si rukávmi jeho mikiny zotierala slzy, aby sa nevpili do jeho bieleho trička, čomu však už aj tak bolo neskoro. V tejto chvíli som bola však vďačná tomu, že som nebola namaľovaná, to by som už naozaj vyzerala ako strašiak do poľa.

Po chvíli mi slzy prestali prúdiť z očí a ja som už mohla pokojne dýchať. Daniel ma stále hladil po vlasoch a chrbte a neprestával ma držať v objatí. Keď som sa už úplne upokojila zdvihla som hlavu a vďačne sa na neho usmiala. "Ďakujem. Potrebovala som sa vybúriť a vyplakať. Mrzí ma však, že si toho svedkom musel byť práve ty." Ospravedlňujúco som na neho pozrela a on sa usmial - znova tým úprimným smiechom.

"To je v pohode, rád som pomohol." Zastrčil mi za uši neposlušný prameň vlasov a pri tom ma končekom palca pohladil mi po tvári. Pozrela som sa mu do očí a náhle sa jeho pery ocitli až nebezpečne blízko tých mojich. Srdce mi začala biť ako splašené a v hlave sa mi ozýval vystrašený hlások. Jeho pery sa stále približovali a keď ich od tých mojich delil už len posledný milimeter...

Kýchla som a vzápätí mi začal zvoniť mobil.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 11. prosince 2011 v 18:32 | Reagovat

Nekýchla mu do ksichtu, však nie? :D Tak krásne sa to konalo, tak krásne sa to rysovalo a ty, jedna krutá osoba, si nám to všetko zrušila! Mstíš sa alebo čo?! :D Niekedy mám pocit, že v tejto poviedke vyjdeš s krásne jednoduchými dielami, kde vykresľuješ úžasný život Ashley, ale potom sa všetko zmení a všetko je zle. Úplne chápem jej život. Stala sa hviezda školy, ale nepriznáva si to. Zmenila sa, ale nepriznáva si to. ALe na to sa nanešťastie nedá vyhovoriť. Je však fajn, keď teraz stretla Daniela. Ah Daniel, tak dlho tu nebol. Ja som ale vedela, že sa raz ukáže. Chcela som ho tu! A teraz sa ukázal, zamiešal karty a je na Ashley, či s ním ukončí hru alebo bude pokračovať ďalej! Obzvlášť sa však teším na jej rozhodnutie :D

Ale to kýchnutie... :D :D

2 Andy Ryan Andy Ryan | Web | 11. prosince 2011 v 18:35 | Reagovat

Wow za a) je mi jí strašně líto, prostě s ní soucítím, vím úplně přesně jak se cítí, je to já nevím, ale prostě jí chápu! Ty přece víš Veronika... A ten nadpis která strana je pravdivá taky teď dost sedí! :) za b) Daniel se tu ukázal jako kavalír a to se mi líbilo :)
za c)Jsem zvědavá kdo jí volá.
za d) super kapitola
za e) kdy bude další? :D

3 Kirawa Kirawa | Web | 11. prosince 2011 v 18:43 | Reagovat

ten koniec! xD chudák, určite ho okýchala :D fakt ako teším sa naďalšiu kapitolu :D moc moc moc :D

4 zuzu zuzu | Web | 11. prosince 2011 v 18:45 | Reagovat

keď sa na človeka sype veľa vecí naraz, je jasné, že ho to nejak zmení... a aj správame sa inak... presne chápem, ako sa musí cítiť...
A Daniel sa ukázal ako skvelý chalan, také silné objatie dokáže spraviť divy... kiežby aj v reáli sa našli takí chlapi v tú správnu chvíľu... a chudák, zamilovaný až po uši no nevedel sa rozhýbať...
A tipujem, že je volá Marc a ona bude mať v hlave ešte väčší guláš... 8-)

5 Huyana Huyana | Web | 14. prosince 2011 v 17:39 | Reagovat

Bože ten konieeec... :D :D :D To s tým skoro bozkom a zazvonením telefónu mi akosi hneď pripomenulo New moon. :-D Isto vieš, ktorá scéna...proste tie telefóny, potvory, zvonia často práve v tých nevhodných chvíľach. :-D :-D
A k Ash...určite sa zmenila, aj keď si to nechce priznať.
Len ide o to, či sa zmenila vplyvom ľudí, s ktorými teraz trávi viac času a teda sa chce prispôsobiť...alebo len konečne začala robiť vlastné rozhodnutia a prestala sa riadiť tým, čo jej hovorili iní (ktorým už jej rozhodnutia nemusia byť po vôli) a skrátka je sama sebou a začala žiť.
Mám pocit, že tá druhá vec je asi aj môj prípad, pretože z každej strany počúvam, že som sa zmenila, hlavne od rodičov: že som rozlietaná a nestíham to, čo mám...
Ale ja sa práve teraz cítim fajn, ako už dávno nie, proste začínam robiť to, čo chcem ja a nie čo chcú odo mňa iní. Žijem lepšie, pozitívnejšie, a to možno niektorým ľuďom vadí - akoby niekto fakt bol radšej rád, keby sme všetci v depke a nedoprial nám šťastie. No čo, sú aj takí.
Ash by si to mala poriadne premyslieť, nevykašľať sa na svojich starých priateľov a ak sú oni skutoční priatelia, mali by ju pochopiť a tešiť sa s ňou. :-)
Uf...som sa nejak rozpísala a neviem či to má vôbec hlavu a pätu. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama