23. Sľúb mi to

28. ledna 2012 v 11:38 | Ashley
Táto kapitola je o čosi kratšia, ale naozaj iba o kúsok, takže sa nemusíte báť ;-) Aj napriek tomu, je však v deji príbehu veľmi dôležitá a možno bude práve táto časť spúšťačom niečoho ďalšieho. Viac však budete musieť zistiť sami. Prajem vám príjemné čítanie ;-)

Edit: Ako ste si mohli všimnúť, máme tu nový design, ktorý vytvorila úžasne talentovaná Kirawa a z toho dôvodu jej túto kapitolu chcem venovať ako poďakovanie za úžasnú prácu, ktorú odviedla.
Tiež som už ukončila tento príbeh, no vy sa nemáte čoho báť, keďže kapitol je dosť :-) Budú pribúdať postupne a vy sa určite pri ich čítaní nebudete nudiť. To je odo mňa všetko ;-)






Bol štvrtok večer a keďže celé osadenstvo mojej rodiny trávilo tento večer doma, nemohla som sa nijak uliať z môjho domáceho väzenia, ktoré trvalo už viac ako týždeň. Bola som teda zalezená v izbe, ležala som na posteli, tvárila som sa, že študujem zošit biológie a počúvala som pri tom akúsi neznámu pesničku, ktorá práve hrala v rádiu, ktoré som náhodne naladila na akúsi stanicu. Už viac ako desať minút som čumela na tú istú stranu a hoci som sa snažila ju aspoň raz celú prečítať, nepodarilo sa mi to. Moja myseľ stále kdesi zabiehala a mňa to už začínalo pomaly štvať. Musím však priznať, že mi trochu aj spôsobovalo radosť, pretože som sa nemusela učiť, aj keď som vedela, že učiť by som sa naozaj mala. Komu by sa to však chcelo?!

S potláčanou radosťou som teda premýšľala nado mnou a Marcom a keďže sa ples už blížil, tiež som rozmýšľala nad tým, aké šaty si naň oblečiem. Asi by som mohla ísť na nejaké nákupy, nakoľko môj šatník žiadne šaty vyhovujúce mojej predstave vo svojich zákutiach neskrýval. Pomrvila som sa na posteli a zhodila skrčený zošit biológie na zem. Natiahla som sa po vankúšik, ktorý som mala kdesi pri nohách a zastrčila som si ho pod hlavu. Prekrútila som sa na bok a zavrela som oči. Akosi ma pochytila náhla túžba po spánku a oddychu od všetkého.

Pritiahla som si nohy k bruchu a schúlila sa do klbka. V tejto polohe som zaspávala každú noc a celkovo som ju jednoducho milovala. Vždy keď som sa totižto takto schúlila, cítila som sa ako bábätko. Bezbranný anjelik, ktorým som ja nemohla byť ani v tom najskrytejšom sne. Pousmiala som sa a pritiahla si nohy ešte bližšie k sebe, takže som ich mala takmer až pri brade. Ruky som si zložila pod vankúš a spokojne som si vzdychla. Teraz už len zaspať a nezobudiť sa aspoň najbližšie dva týždne.

Netušila som prečo ma pochytila táto spánková nálada, no bolo mi to vlastne aj jedno. Len som tam ležala so zavretými očami a snažila sa na nič nemyslieť. Radšej som si predstavovala, ako plávam kdesi v šírom oceáne, nevedno kam, len sa nechávam unášať vlnami. Predstavovala som si, ako vodné prúdy zohrievajú a v tej istej chvíli aj ochladzujú moje telo a slnečné lúče, ktoré sa odrážali od vodnej hladiny a tým jej dodávali farby rôznych odtieňov, ktoré ma už od malička fascinovali. Vždy som s úžasom pozorovala hladinu, hrajúcu množstvom farieb, ktoré som nedokázala pomenovať.

Znovu som sa usmiala a zmenila smer mojich myšlienok a predstáv. Tento raz som sa prechádzala po pláži. Nohami som zabárala do príjemne teplého piesku a dívala som sa kamsi ďaleko za obzor, ktorý moje oko mohlo uvidieť. Užívala som si vetrík, ktorý mi rozvieval vlasy a hladil ma jemne po celom tele. Predstavovala som si ako cítim Marcove prsty na mojej ruke a o chvíľu ma už drží za ruku a kráčame spoločne. Ďaleko od reality, ďaleko od okolitého sveta a ľudí v ňom. Kamsi do raja, kde nás nemôže nikto nájsť, nikto vyrušiť, nikto nás vidieť.

Zaborila som hlavu do vankúša a snažila sa zotrvať v tej predstave čo najdlhšie, ako to len bolo možné. Nechcela som otvoriť oči a stratiť ten obraz, ktorý sa mi mihal pred zavretými očami ako nádherný sen, z ktorého som sa nikdy nechcela zobudiť. Detailne som si predstavovala každý náš pohyb, každý letmý dotyk, ktorým sme obdarovali toho druhého a v tých niekoľkých sekundách, ktoré sa zdali byť večnými som si predstavovala ako je to všetko skutočnosťou a nie len obrazom, ktorý sa postupne rozplýval, až úplne zmizol.

Jeho posledný kúsok sa rozplynul vo chvíli, keď som začula mamin hlas.

"Ashley, spíš?" spýtala sa potichu. Mala som chuť ostať ticho a predstierať, že som zaspala aby odišla, no ani neviem prečo som pokrútila hlavou a otvorila oči. "Som hore," povedala som a pozrela sa na jej postavu, ktorá sa vo dverách zdala byť akási útlejšia ako zvyčajne. "Myslíš, žeby sme sa mohli porozprávať?" spýtala sa a ešte dodala: "Bez zbytočného kriku."

"Myslíš, že sa to bez kriku dá? Veď v poslednom čase po sebe kričíme stále." Pokrútila som hlavou a pozrela sa jej do očí, v ktorých som zahliadla slzu. "Môžeme to aspoň skúsiť." Usmiala sa, no aj napriek tomu vyzerala veľmi smutne. "Tak teda do toho," povedala som trochu drsnejšie, než som chcela. Keď som ju tam videla takú útlu stáť vo dverách, mala som sto chutí zabudnúť na to, ako mi v posledných týždňoch neustále lezie na nervy a mám chuť začať kričať, len keď začujem jej hlas. Túžila som byť znova tým dievčatkom, ktoré aj pri tom najmenšom probléme bežalo ukryť sa do jej náruče. Len som sa však posadila na posteli a chrbtom sa oprela o stenu. Kolená som si pritisla k sebe a objala ich rukami. Mama si k posteli pritiahla stoličku a sadla si oproti mne.

"Čo sa to s tebou v poslednej dobe deje, zlatko?" spýtala sa a pozrela mi do očí. "Nič sa nedeje..." pokrčila som plecami a odvrátila pohľad. "To je to, čomu veríš? No tak, Ashley, vieš predsa, že to nie je pravda. Veď sa mi pri tých slovách nedokážeš ani pozrieť do očí." Povedala zamietavo. "Všetci si myslíte, že som sa zmenila, pri tom som stále rovnaká." Pokrútila som hlavou a dívala sa kamsi von oknom. "Nespomínala som žiadnu zmenu, len sa ťa pýtam, čo sa deje. Očividne tu je niečo, čo ťa prinútilo správať sa tak, ako sa správaš a ja chcem vedieť čo to je." Povedala pokojne a ja som sa na ňu pozrela. Videla som, že to myslí vážne a hoci som jej chcela odpovedať, nevedela som nájsť slová, ktoré by som mohla vysloviť. "Neviem..." pokrútila som hlavou a znovu odvrátila pohľad. Nedokázala som sa dívať do jej očí, ktoré očakávali odpoveď, ktorú som jej nemohla dať.

Začula som, ako sa postavila zo stoličky a prešla k oknu, tiahnucemu sa po celej šírke steny. "To okno ma fascinuje, akoby som z neho mohla vidieť kamkoľvek..." zašepkala a na jej hlase bolo počuť, že sa pri tom usmiala. "Je úžasné," prikývla som a tiež sa usmiala.
"Keď budeš schopná nájsť odpoveď, na to, čo som sa ťa pýtala, príď za mnou, prosím." Povedala do okna a obrátila sa ku mne. "Sľúbiš mi to, Ashley, že prídeš?" ozvalo sa v jej hlase zúfalstvo a ja som prikývla. "Sľubujem." Po tom krátkom slove, vyšla mama z izby a potichu za sebou zavrela dvere.

Zamyslene som sa dívala von oknom a snažila sa zistiť a pochopiť tomu, čo sa len pred chvíľou odohralo medzi stenami mojej izby. Prvý raz po niekoľkých týždňoch, možno to bol aj mesiac som sa s mamou rozprávala bez toho, že by som musela bojovať s nutkaním poslať ju kamsi do neznáma a odtrhnúť jej hlavu. Nerozumela som tomu a cítila som sa strašne zvláštne a smutne, akoby sa čosi v mojom vnútri lámalo a ja som to nedokázala zastaviť. Zúfalo som sa potrebovala s niekým porozprávať!

Natiahla som sa po mobil, ktorý som mala hodený na nočnom stolíku a rýchlo vyťukala dôverne známe číslo. Zvonilo to niekoľko krát, až som začula hlas, ktorý som chcela počuť. "Čo je Ashley?" ozvala sa Nikki nevrlo a ja som sa v tej chvíli mala chuť rozplakať. Párkrát som sa nadýchla, aby som dokázala hovoriť. "Ahoj," povedala som do telefónu a keď Nikki nič nehovorila, pokračovala som: "Myslíš, žeby sme sa mohli niekde stretnúť, teda prišla by si ku mne, ja mám totiž zaracha." Povedala som opatrne. "Sorry, Ash, nemám čas!" odsekla. "Prosím," zašepkala som prosebne, no ona už zložila...


Opatrne som zložila telefón opäť na nočný stolík a zložila si hlavu na kolená. Jej odmietnutie ma strašne zabolelo a ja som očakávala, že sa čo chvíľa hystericky rozplačem, slzy však neprichádzali. Sedela som tam asi desať minút a čakala, že sa niečo stane. Kdesi vnútri som dúfala, že mi možno zavolá nazad a povie, že príde. Nestalo sa však nič. Len som bolestivo vnímala to mučivé ticho, z ktorého som išla zošalieť.

Zišla som z postele a vyšla z izby. Spravila som pár krokov a zastala som pred dverami Frankovej izby. Chvíľu som váhala, či tam mám vojsť, no potrebovala som počuť niekoho hlas a tak som zaklopala a otvorila dvere. "Máš chvíľu?" spýtala som sa a pohľadom prebehla po izbe, aby som zistila, kde sa nachádza. Ležal rozvalený na posteli a čítal akúsi knihu, ktorej názov som nevedela prečítať. "Frank?" spýtala som sa znovu, keďže ma asi nepočul. On však len prevrátil stránku a stále sa venoval čítaniu. "Frankie..." zašepkala som a hlas sa mi zatriasol. Stále však mlčal.

Vyšla som teda z jeho izby a opäť sa vrátila do tej mojej. Ľahla som si na posteľ a zakryla sa prikrývkou, ležiacou na konci postele. Vytiahla som si ju až po bradu, opäť sa schúlila do klbka. Zavrela som oči a po niekoľkých minútach som zacítila, ako mi po lícach stekajú horúce slzy.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 28. ledna 2012 v 12:18 | Reagovat

ďakujem za to venovanie.... a terz ku kapitole.... vyzerá to tak, že Ashley konečne cíti nejakú vinu za svoje správanie... no som zvedavá na ´dalšiu kapitolu a na to ako bude riešiť pokazené vzťahy :)

2 Ronnie Ronnie | Web | 28. ledna 2012 v 17:46 | Reagovat

Toto bola drsná kapitola. Doslova krutá! Nemám rada Ash za to, čo urobila... Že dovolila spevu, aby jej zničilo všetky vzťahy, ktoré mala! Nemám rada Marca, ktorý pri nej nie je, keď ho najviac potrebuje a takisto sa mi nepáči ani Frankie, ktorý by mal mať schopnosť odpúšťať, lebo je to predsa jeho malá sestrička. Nemám ich všetkých rada.
ALe zároveň nesmierne dúfam, že sa v nej práve týmto okamžikom niečo zlomilo a aj zúfalstvo, ktoré vynaložila k tomu, aby zavolala svojej kamarátke alebo prišla k bratovi, alebo len snaha nekričať na mamu, bola pre mňa víťazným okamžikom! :)
Teraz už len stačí skončiť s spevom, kopnúť Marca do zadku a zistiť, prečo Kelly nemá rada Marca! To by som ešte strašne rada vedela! ;)

Som na teba hrdá, zlato!! :)
PS: Neustále ma to baví hovoriť!

3 zuzu zuzu | Web | 29. ledna 2012 v 15:15 | Reagovat

už od prvých slov bolo z tejto kapitoly cítiť, že bude niečím tak trochu prelomová... som zvedavá, ako to chceš doriešiť, tie vzťahy dorovnať a objasniť... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama