24. Nevrieskaj po mne!

1. února 2012 v 14:49 | Aiko
Táto kapitola...sa mi nepáči...je taká...zvláštna a celkovo som mala zvláštny pocit počas toho, ako som ju písala. Asi to len veľmi prežívam s Ashley, tak neriešte moje mierne pesimistické reči :D Kapitola je znovu trošku kratšia, no to je predsa vždy lepšie ako nič :P Tak šup do čítania ;-)





Ráno som sa zobudila v nohaviciach a tričku, v ktorom som včera aj zaspala krátko potom ako som si s plačom ľahla do postele. Keď som pozrela do zrkadla, čakal ma pohľad na rozmazanú čiernu špirálu a mierne napuchnutú tvár. Rýchlo som sa teda odlíčila, aby som sa nemusela na tú strašidelnú tvár pozerať dlhšie a vliezla som do sprchy, kde som strávila hodnú chvíľu. Potom som spravila všetky tie "povinnosti", čo sa opakujú každé ráno a šla sa obliecť. To čo dám na seba, som nijako veľmi neriešila, schmatla som legíny, ktoré boli na kolenách rozpárané a na vrch som si dala tuniku s dlhým rukávom. Ešte som si na krk zavesila retiazku so znakom mieru a do uší si pichla náušnice s tým istým znakom. Obula som si semišové čižmičky s otvorenou špičkou a s taškou prevesenou cez rameno som zbehla do kuchyne.

Keďže už bolo dosť veľa hodín, otec bol už v práci, takže toto ráno si ma nemal kto podozrievavo obzerať, ani mi uštedriť poznámku o tom, že by som sa konečne mohla prestať obliekať ako bezdomovec... Zamrmlala som pozdrav mame a pohľadu na Franka som sa radšej vyhla. Keď som si spomenula na to, ako ma včera ignoroval, myslela som, že sa rozplačem a to ma s ním ešte čakala cesta do školy...

Schmatla som si z tanierika šišku a držiac ju v zuboch som si z džbánu naliala do pohára džús. Rýchlo som zjedla šišku a vypila posledný hlt džúsu a vybehla za Frankom, ktorý bez náznaku zvuku vstal od stola a vyšiel z tomu, čo bol signál pre mňa, že už odchádzame. Sadla som si na miesto spolujazdca a pripútala sa. Ruky som si zložila na tašku so zeleno-červenými vyšívanými kvetmi a pohľad uprela na cestu, z ktorej som poznala už každú jednu trhlinu v asfalte. Snažila som sa nevnímať periférnym videním Franka, ktorý takisto ako ja upieral pohľad na cestu a naštartoval. Celú cestu sme len mlčali a s tým istým mlčaním sme aj vyšli z auta a kráčali do školy.

Na chodbe som sa od neho odpojila a šla do triedy, kde som mala prvú hodinu. Otvorila som si zošit a postupne som si čítala poznámky, až kým do triedy nevošiel Pete, ktorý na mňa zhučal cez celú triedu: "Mooreová čav!" uškrnul sa a prešiel okolo mojej lavice a kráčal k tej svojej. "Mohol by si to povedať ešte hlasnejšie? Nepočula som ťa!" zašomrala som a otočila stranu, aby som si pozrela aj to, čo sme preberali dávnejšie. "Ou, náladička ako vyšitá!" zaškeril sa a s hlasným žuchnutím sa zvalil na svoju stoličku. "Nešaškuj Wisom!" tresol mu po hlave Scott, ktorý tiež vošiel do triedy a razil si cestu k lavici, kde sedával. "Choď do riti, Matthews!" odvrkol mu Pete a ja som začula ako sa niekoľko dievčat vzadu zachichotalo. Dokonale som si vedela predstaviť, ako sa Pete a otáča a venuje im svoj oslnivý úsmev, čo by mu závidelo aj samo slnko...

"Si v pohode, zlato?" spýtal sa ma starostlivo Marc a oprel sa chrbtom o moju lavicu. "Mhm," prikývla som a stále čítala poznámky v zošite. Marc si povzdychol na viac sa ma nepýtal, pretože do triedy vošla profesorka, čomu som bola vďačná a zároveň som chcela, aby prišla o čosi neskôr, alebo neprišla vôbec, aby som sa aj naďalej mohla utápať v mojej depresívnej nálade. Depresívna nálada však musela ísť bokom, pretože profesorka nám s milým úsmevom na tvári rozdala testy, ktoré sme mali písať celú hodinu. Vytiahla som teda z tašky pero a za radom som začala riešiť otázky v teste. Nebolo to nič ťažké a keďže toto učivo som celkom vedela, mala som ani nie o polhodinu celý test hotový a odsunutý na kraji lavice, ako sme to robili už od prvého dňa na tejto strednej. Oprela som sa chrbtom o stoličku, posunula sa trochu nižšie, takže som takmer ležala a pohľad som uprela na sekundovú ručičku, ktorá pomaly krúžila po obvode hodín až kým nezazvonilo.


Po škole sme mali skúšku na ples a ani trochu sa mi na ňu nechcelo ísť. Najradšej by som sa z nej vyvliekla, nasadla do auta s mlčiacim Frankom a doma zaliezla do postele a opäť spala až do rána. To som však nemohla, pretože som veľmi dobre vedela, že na plese musí byť všetko dokonalé. To bolo jednou z mála vecí, na ktoré moja škola kládla dôraz. Kráčala som teda do sály, slúžiacej ako skúšobňa a so zatlačením som otvorila dvere. Zhodila som svoju tašku k taškám chalanov a vyšla po schodíkoch k svojmu mikrofónu.

"Mŕtvola práve vyšla na javisko, prosím potlesk!" povedal Pete s brnkátom medzi zubami, čoby ma inokedy rozosmialo, no teraz som sa zmohla len na pár slov, s obsahom: "Choď do riti Pete!" Prehadzovala som si v ruke mikrofón a čakala som, kým Scott dorobí čosi so svojimi obrovskými bicími a my konečne budeme môcť začať. Trvalo mu to takmer desať minút, počas ktorých som mala chuť vziať si svoju tašku a ísť domov, hoci aj pešo. Už som si predstavovala, ako kráčam po ceste, keď sa ozval Marc. "Čím chceš začať, Ash?" spýtal sa a prešiel k svojmu mikrofónu a tiež ho vybral zo stojanu. "To je jedno, vyber niečo," pokrčila som plecami.

"Tak fajn, čo tak začať tým songom, čo som napísal." Pozrel na mňa s otázkou v očiach a ja som prikývla. Napísal ju pomerne rýchlo, no bola naozaj rýchlo. Hudbu k nej zložili minulý týždeň a hneď sme ju začali aj nacvičovať. Bola fakt dobrá a veľmi sa mi páčila, až na to, že v nej bolo strašne veľa výšok, pri ktorých mi niekedy zvykol preskakovať hlas, hlavne pri refrénoch. Dalo sa to však zaspievať. "Môžeme začať," prikývla som a počkala kým, Allen zahrá prvé vysoké tóny na klavíri a začala som spievať.


Dospievali sme však len prvú strofu, keď Scott prestal hrať a s hlasnou nadávkou sa postavil od bicích. "Čo to dopekla malo byť?! Hovorí tie niečo rytmus dievča?! To je to, do čoho sa máš triafať, aby sa tá pesnička dala počúvať! Si úplne mimo!" začal do mňa hustiť a ja som na neho pozrela s vyvalenými očami. "Nevrieskaj po mne!" zastavila som ho skôr, ako stihol spustiť ešte väčšiu prednášku. "Budem vrieskať, keď sa neuvedomíš a nezačneš spievať tak ako máš!" zasyčal a opäť si sadol. "Začneme prvým refrénom!"

"V pohode?" spýtal sa ma Marc a ja som prikývla, aj keď som chcela povedať, že to nie je v poriadku a neznesiem, keď do mňa hučí nejaký tupec, ako je Scott. Len som však zaťala zuby a počkala, kým príde chvíľa, keď budeme mať opäť spievať.

Co budu dělat?
Když nebudu s tebou?

Řítíme se rychleji vstříc neštěstí
Nemůžeme dál žít tímto způsobem
Oba víme, že tu není úniku
Z téhle lásky, která se skrývala hluboko uvnitř
Tak uprchněme, utečme a schovejme se

Scott nás však opäť prerušil. "Toto je naozaj zlá nočná mora, čo je s tebou dopekla!" zišiel zo stupienku s bicími a prešiel ku mne. Zazeral na mňa a ja som mala pocit, že mi vrazí facku, a tak som radšej ustúpila o krok dozadu.

"No tak, Scott, ukľudni sa a prestaň do nej vrieskať!" vstúpil do toho Marc a objal ma okolo pliec. "Ja že sa mám ukľudniť? Zaprskal Scott. "Predovšetkým by sa mala ona uvedomiť a začať spievať, tak ako má. Veď to celé kazí, nedá sa to počúvať!" hovoril a stále pri tom na mňa zazeral. "Fajn, keď ti tak vadím, naozaj tu nemusím byť!" zasyčala som na neho. Vrátila som mikrofón do stojanu a zbehla dolu schodíkmi. Schmatla som svoju tašku, prevesila som si ju cez plece a odkráčala zo sály.

Bola som pri skrinkách, keď som začula, že na mňa volá Marc. Zastala som teda a počkala, kým ma dobehne. "Hej, Ashley, si v pohode?" spýtal sa a hrýzol si pri tom spodnú peru. "Nie, Marc, nie som v pohode. Neznesiem, aby po mne niekto vrieskal len preto, že dnes nemám svoj deň." Pokrútila som hlavou a prehrabla si prstami vlasy. "Nemyslel som to..." tiež pokrútil hlavou a prešiel ku mne bližšie. Vystrel ruku k mojej tvári a jemne ma pohladil končekom palca. "Zdáš sa mi akási duchom neprítomná, čo sa deje? Hm?" neprestával ma hladiť. "Ja ani neviem...mám toho teraz veľa a celkovo je to také divné obdobie. Pokrčila som plecami a stiahla jeho ruku z mojej tváre. Hrala som sa z jeho prstami a snažila sa žmurkaním odohnať slzy, tlačiace sa mi do očí.

"No tak Ash..." zatiahol potichu Marc a stiahol si ma do objatia. "Hovor so mnou..." zašepkal mi do ucha a pohladil ma po vlasoch. "Mm.." zamrmlala som a ovinula si ruky okolo jeho chrbta. Tvár som zaborila do jeho košele a vdychovala jeho omamnú vôňu, ignorujúc jeho slová, vyzývajúce ma k tomu, aby som hovorila. Chcela som len jedinú vec, aby ma držal a nepúšťal ma...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 1. února 2012 v 17:33 | Reagovat

niekto je tu mierne mimo a mierne háklivý.... fest mi toto pripomenulo spolžiačku .... teším sa na ďalšiu kapitolu

2 Ronnie Ronnie | Web | 1. února 2012 v 22:14 | Reagovat

Mmm... Prečo bol taký podráždený? Tak zrazu? To som nechápala... Veď každý má nárok na jedno odspievanie pesničky mimo tónu, no nie? Veď je to normálne :D
Ale nie, teraz fakt! Čo ho žerie? Nebol slušný, žiadny gentleman... nemám ho rada!
Ale chválim ťa, že si pridala kapitolu tak rýchlo!! ;) Teším sa na ďalšie.

3 Tenny Tenny | Web | 7. února 2012 v 11:10 | Reagovat

Noooo...mám co dohánět! :D
PS: Krásný dess :-)

4 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 9. února 2012 v 13:16 | Reagovat

Nie, neprekážalo, ďalšie info pridám v priebehu dňa. Bude sa to potom riešiť formou e-mailu. Aj s ostatnými som sa tak dohodla.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama