25. Myslím, že urobím výnimku...

1. března 2012 v 11:52 | Aiko
Ľudia, už tu máme 25. kapitolu! Viete čo to znamená? Že dokonca príbehu ostáva už len 20 kapitol + epilóg! Som šikovná čo? :D Odpovedať nemusíte :P
Viem, že sa už aj pri predošlých kapitolách objavilo, že sú o čosi kratšie, no táto je ešte kratšia, no to neznamená, že nie je dôležitejšia! Prajem vám príjemné čítanie :-)



Doma som tak ako vždy aj dnes po príchode domov zaliezla do izby a zapla si hudbu. Keďže bol piatok, tašku s knihami som šmarila ku stolíku a zvalila som sa na posteľ. Rozprestrela som ruky a zadívala som sa do stropu svetlo červenej farby. Snažila som sa myslieť na niečo pekné, tak ako som to posledné dni robila stále, no teraz sa mi to ani trochu nedarilo. Jediné, na čo som dokázala myslieť bolo to, že sa mi zrazu pokazil celý život. Otec sa so mnou nebaví, mama je v depke, Frank ma ignoruje rovnako ako moje priateľky a už ani skúšky s kapelou nie sú to, čo bývalo. Všetko sa proste rozsypalo ako domček z karát, ktorý som nikdy nedokázala postaviť celý...

Povzdychla som si a natiahla sa po notebook. Počkala som niekoľko minút, kým sa zapne a dostane sa do tempa, v ktorom bude schopný fungovať bez neustáleho sekania. Prihlásila som sa na Facebook, kde samozrejme nebol nik, s kým by som chcela márniť čas, tak som notebook odtisla kamsi na druhú stranu postele a opäť sa s hlbokým zamyslením zadívala do stropu. Nedokázala som však do neho pozerať dlho, pretože mnou lomcovala chuť začať kričať a kričať, tak dlho, kým by mi neodišiel hlas. Pokrútila som radšej hlavou, aby som sa rozptýlila a našla niečo iné, na čo by som mohla myslieť.

Ani neviem ako, dostala som sa k tomu, že som sa vracala v mysli späť k tomu, ako sa môj život začal pomaly rútiť do záhuby, obrazne povedané, samozrejme. Ako inak, dospela som k tomu, že to všetko spustilo to, že som začala spievať s kapelou a ešte viac vtedy, keď sme začali s Marcom spolu chodiť. To úplne naštvalo Kelly, ktorá si od vtedy len zháňala šance na to, aby mohla do mňa hustiť, prípadne len neustále utrusovať nejakú poznámku na Marca. Postupom času sa to začalo kaziť aj s Nikki, s ktorou som sa zrazu už nedokázala rozprávať tak ako pred tým, čo bolo spôsobené čiastočne tým, že sa stále okolo nás motala Kelly a pri tej som naozaj netúžila rozoberať moje chodenie s Marcom.

To že ma ignorovali oni, ma však neštvalo tak veľmi, ako to, že som rozhádaná s celou rodinou. Vedela som, že väčšina deciek by skôr riešila svojich priateľov, no moja rodina bola jedna z tých, ktorá držala po hromade. Moji rodičia sa samozrejme hádali, nikdy to však nedospelo do takého štádia, žeby sa uchyľovali až k rozvodu a za to som bola nesmierne vďačná. Veľmi dobre som vedela, že moji rodičia sa nerozvedú a to bolo jedna z tých vecí, ktorá ma hriala pri srdci. Veď čo môže byť doma lepšie a krajšie, ako keď vidíte, že vaši rodičia sa milujú a sú spolu šťastní?

Možno to na mne nebolo vidno, ale strašne som im to priala, hlavne otcovi. Hoci sa u nás o tom takmer nikdy nehovorilo, nebolo tajomstvom, že s Frankovou mamou to nebolo vždy ružové a aj rozvod neprebiehal práve najhladšie. Navyše ešte aj to, že malého Franka hodila na krk otcovi a jeho novej rodine - čiže mne a mame. Samozrejme, že ja som vďaka tomu získala skvelého brata, ktorý sa však momentálne so mnou nebaví. Určite to však muselo byť dosť zlé pre mamu, ktorá zrazu mala na krku dieťa svoju muža z prvého manželstva - nič ružové, no napriek tomu to zvládla a boli s otcom šťastní. Samozrejme, že sa sem tam objavili nejaké problémy, no tie sa vždy vyriešili a my sme mohli pokojne nažívať. To čo bolo pre mnoho deciek len vzdialeným snom, bola moja každodenná realita. Usporiadaná, milujúca rodina, ktorá tu bola stále pre mňa a ja som sa na ňu mohla spoľahnúť. Čo viac som si mohla priať? Veď všetko sa zdalo byť dokonalé, až sa to napokon začalo rúcať. A ja som teraz zúfalo chcela len jediné, aby to mohlo byť znovu také ako pred tým!

Naštvane som si prehrabla vlasy a postavila sa z postele. Skopla som si čižmičky, z ktorých ma dosť boleli nohy a napravila som si tuniku a legíny, keďže sa mi zošuchli kamsi, až príliš nízko a hoci som nebola doma, netúžila som chodiť s trčiacim zadkom. Zhlboka som sa nadýchla a kým som otvorila momentálne zavreté dvere mojej izby, krátko som zaváhala. Rýchlo som však to váhanie vypustila z hlavy a stisla kľučku. Mysliac na to, že teraz mám šancu to dať s mojimi rodičmi do poriadku, zbehla som dole schodmi a kráčala za zvukom telky, šíriacim sa z obývačky. Zastala som pri barovom pulte v kuchyni a nazrela do obývačky, ktorá bola s kuchyňou vlastne spojená. Mama s otcom sedeli na jednom z troch gaučov a pozerali telku. Otec objímal mamu okolo pliec a ona mu o niečom rozprávala. Všimla som si, ako ju hladil po pleci a vtisol jej do vlasov krátky bozk. Keď som to videla, neubránila som sa úsmevu, vyzerali spolu tak mlado a zaľúbene, žeby človek povedal, že sa vzali len pred niekoľkými rokmi a to spolu už boli takmer osemnásť rokov.

Oprela som sa o stenu a s priblblým úsmevom som ich pozorovalo. Bol na nich proste krásny pohľad! Dokázala by som na nich zízať aj celý deň, na to ale nebol čas. Opäť som sa párkrát zhlboka nadýchla a slabo som zakašľala, aby som na seba upriamila ich pozornosť. "Ehm..máte chvíľku?" začala som opatrne a s napätím čakala, na ich odpoveď. Mama sa pri zvuku môjho hlasu okamžite otočila mojím smerom a s mierne prekvapeným, no milým úsmevom sa pozrela na otca, ktorý sa na mňa tiež pozrel. "Chceš sa hádať?" nadvihol obočie a pozrel na mamu, ktorá na neho v tej chvíli zazrela. "Nie, chcem sa ospravedlniť...." zašepkala som a poškrabala som sa na krku, pretože som sa cítila dosť hlúpo. "Ja som ti vravela..." zašepkala mama a usmiala sa.

"V tom prípade si čas určite nájdeme," prikývol a kývol na dvoj kreslo oproti gauču, kde sedeli oni dvaja. Prešla som teda k nemu a sadla som si. Schmatla som jeden vankúš krémovej farby zložila si ho na kolená a prstom som po ňom kreslila neznáme tvary. "Nechcela si náhodou niečo povedať?" prerušil otec chvíľu ticha, ktoré nastalo. "No tak, Mike, daj jej čas!" pokrútila mama hlavou a s očakávaním sa na mňa pozrela. Vyzerala ako školáčka, ktorá čakala len na to, kedy jej kamarátka prezradí nejakú pikošku o chalanovi, čo sa im obom páči. Pri predstave mami v mojom veku som sa takmer začala smiať, no udržala som si vážnu tvár.

"Ja, chcem sa ospravedlniť za to, že som sa v poslednom čase správala tak odporne, k vám obom.." zašepkala som a zdvihla pohľad od vankúša. Pomaly som prešla pohľadom k ich tvárach, maminej naradostenej a otcovej zachmúrenej. Rýchlo som pochopila, že toto mu ako ospravedlnenie nestačilo a tak som pokračovala: "Bola som naozaj hrozná a ja ani neviem, prečo som taká bola..." pokrútila som hlavou a trpko som sa usmiala. "Asi som sa iba potrebovala vybúriť.."

"Vybúriť a čo ťa k tomu viedlo? Zdalo sa ti snáď, že nemáš v tomto dome dostatok priestoru?" spýtal sa ma vážne otec a jeho pohľad sa do mňa zabodol ako ostrý meč. "Nie...ja len...vlastne ani neviem, čo ma to pochytilo, len viem, že som to strašne prehnala a vlastne som s tým nemala ani nikdy začínať." Hovorila som potichu. "To si teda môžeš byť stopercentne istá, že si to prehnala, poriadne! Správala si sa ako nejaká strelená pubertiačka, ktorá nevie čo od radosti!" pokrútil hlavou. "Som však rád, že si si uvedomila, svoju chybu.." povedal už jemnejším hlasom a mne v tej chvíli odpadol zo srdca obrovský kameň. "Takže mi odpúšťaš?" spýtala som sa nádejou v hlase. "Odpúšťam...to však neznamená, že tvoje domáce väzenie končí! Ešte ti prospeje, keď pár dní pobudneš doma!" prikývol, akoby chcel svoje slová odsúhlasiť sám sebe. "To mi nevadí, ďakujem!" vykríkla som šťastne a prebehla k nemu, aby som ho mohla objať.

Pritisla som si hlavu na jeho plece a pevne som ho zovrela. Hoci ho moje náhle, v každom zmysle slova, vrhnutie do objatia zaskočila, po chvíli som cítila ako si tiež ovinul ruky okolo môjho tela a jemne ma hladil po chrbte. Bol to neuveriteľne úžasný pocit, byť znovu v jeho pevnom, otcovskom objatí. "Ľúbim vás, oboch!" zašepkala som a vtisla im obom bozk na líce. "A už vás nechám...myslím totiž, že som vás trochu, ehm, vyrušila." Zaškerila som sa a chcela som odísť, no v tom na mňa ešte oco zavolal. "A Ashley, myslím, že by si sa mala porozprávať aj s bratom, možno zájsť na pláž..." povedal. "Zájsť na pláž, veď si vravel, že moje domáce väzenie stále trvá." Nadvihla som prekvapene obočie. "Je to tvoj brat, myslím, že v tomto prípade pripustím výnimku." Žmurkol na mňa a otočil sa k televízoru, pričom si rukou znovu objal mamu okolo pliec.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kirawa Kirawa | Web | 1. března 2012 v 14:56 | Reagovat

som rada, že si uvedomila, aké somariny robila a že si to s rodičmi urovnala :D no som zvedavá či to tak ľahko pôjde aj s Frankom :D

2 Huyana Huyana | Web | 1. března 2012 v 20:03 | Reagovat

Ani sa jej nečudujem, že sa "musela" ísť ospravedlniť. :-)
Ono, vyjsť s rodičmi za dobré je niekedy, alebo v mojom prípade aj častejšie, veľmi ťažké...ale byť s nimi "na nože" je ešte horšie. Človeku to nepridá na nálade a skôr, či neskôr je z tých neustálych hádok už unavený...takto sa skrátka nedá. Aspoň sa treba posnažiť o kompromis. ;-) Joj, keby sa to mne tak darilo. :D
No nič, skrátka, s Ash to je na dobrej ceste. :-D

3 Ronní Ronní | 2. března 2012 v 13:13 | Reagovat

Ja by som vždy najprv riešila rodinu, až potom kamarátov. Tatino do mňa neustále hustí, že rodina je dôležitejšia - tá tu bude vždy a má pravdu. Tak ak by som si mala vybrať, bude mi to síce ľúto, ale niekedy jednoducho rodina vyhrá, aj keď je akákoľvek.
Potom, ja mám tiež pocit, že naši sa nikdy nerozvedú, aj keď sa hádajú akokoľvek silno. Proste pocit, aj keď je to akákoľvek vážne.
No a k poviedke, myslím, že sa Ash zachovala správne. KONEČNE, lebo tie posledné kapitoly už boli vážne veľmi  silné. Ash bola hlúpa, nadávala by som aj viac, ale nechcem byť neslušná. :D Každopádne, som rada, že si to uvedomila a spravila prvý krok s rodičmi. Ešte čaká Frank... 8-O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama