28. Znovu nadobudnutá sloboda

26. července 2012 v 17:59 | Aiko
Ahojte,

ano pouzivam tento originalny pozdrav po dlhych dvoch mesiacoch, ktore uplynuli od napisania posledneho clanku. Nejdem vam vysvetlovat preco to tak bolo, pretoze to ani sama neviem. V priebehu dnesneho dna snad este napisem clanok o tom co sa u mna dialo za tie dva mesiace a ako prezivam leto.

Tuto kapitolu vam prinasam spolu s dvoma spravami :)
Prva znie: nezabudla som pouzivat diakritiku, no som v Rakusku bez vlastneho notebooku a ten ktory pozivam ma teda rakusku klavesnicu, ktora nepozna krasy slovenskej reci a teda ani jej kvacky a hacky a podobne veci.
Druha sprava, pozitivna znie: Moja muza sa po nekonecnom polroku rozhodla vratit a ja mam konecne pouzitelny napad na pribeh v ktorom v podstate spajam tri napady na tri rozne pribehy :D Uz som na tom zacala pracovat a som viac ako nadsena, dufam teda, ze ste na mna nezabudli a tesite sa so mnou.



P.S.: Kapitoly mam ulozene na blogu, tak su pisane slusne po slovensky :D
Enjoy!



V sobotu sme s Frankom na pláži strávili takmer celý deň, domov sme sa vrátili na večeru a aj potom sme boli spolu. V jeho izbe sme si púšťali otcove staré platne a snažili sa tancovať na hudbu, čo na nich bola. Rehotali sme sa na sebe tak veľmi, že sa na nás raz dokonca prišla pozrieť mama spolu s otcom, že čo to vlastne stvárame. Keď nás videli, ako predvádzame naše tanečné kreácie tiež vybuchli do smiechu a radšej odišli preč. Ani sa im nečudujem..Určite sme museli vyzerať ako totálni blázni! Ale čo už, stáva sa.

Keď sme s Frankom netancovali a nesmiali sa na vlastnej debilite, o všeličom sme sa rozprávali. O totálnych hlúpostiach, pri ktorých sme sa dostali aj k tomu, podľa čoho si chalani vyberajú farbu trenírok. Ako sme sa k tomu dostali, to fakt neviem a myslím, že to ani vedieť ani nechcem. Hovorili sme však aj o vážnejších veciach, o tom, čo sa dialo, kým sme sa nerozprávali a tiež o tom, ako sa Frank trápil, keď sa mu ozvala mama. Mal to naozaj ťažké a ja som sa cítila hrozne, že som vtedy nestála pri ňom a neustále som sa s ním len hádala. Keď mi hovoril, čím všetkým prešiel a ako mizerne mu bolo, tak som sa neubránila plaču a on ma musel utešovať. Bolo to úplne absurdné, veď to ja som mala objímať a utešovať jeho a on tu teraz zviera moje trasúce sa telo...

Počas toho som si uvedomila, že som sa správala naozaj hrozne a už nikdy sa tak správať nechcem. To som však ešte netušila, že všetko sa znovu pokazí a bude to ešte horšie ako to bolo...

V nedeľu som sa zobudila na Frankovej posteli. Ležala som hlavou pritisnutá k jeho hrudi on ma držal v objatí. To mi pripomenula časy, keď sme boli obaja mladší a vždy, keď som bola smutná, prišla som do jeho izby a vždy zaspávala nalepená na ňom. Keď ma môj brat objímal, vždy som sa cítila pokojne a ten pokoj som vnímala aj teraz. Bolo to tak neuveriteľne úžasné, až som si myslela, že sa mi to len sníva. Frankove tiché pochrapkávanie ma však utvrdilo v tom, že som hore. Vytiahla som teda jednu ruku a tresla ho po chrbte. "Chrápeš!" zakričala som mu do ucha a on sa v tej chvíli strhol a vyzeral, akoby práve dostal infarkt. Pri jeho zmetenom pohľade som sa rozrehotala tak veľmi, až mi tiekli slzy a keby som neležala na posteli, určite by som sa váľala po zemi.



Zvyšok dňa sme opäť strávili vo Frankovej izbe. Už sme ale netancovali, ani nerobili nič podobné. Obaja sme si poctivo robili úlohy a učili sme sa na pondelok. Frank mi dokonca aj vysvetlil matiku, z ktorej som bola úplne vydretá a nechápala som ani jednej veci, čo sme v škole preberali. Snáď ani nemusím hovoriť, že matiku vôbec nechápem a nechápem ani na čo mám rátať rovnice a nerovnice, keď mi to v živote bude aj tak na dve veci a ani jedna nebude prospešná.... No teraz, keď som to vďaka Frankovi, ako tak chápala, mala som celkom radosť a dúfala som, že z písomky, čo ma čaká dostanem dobrú známku. Ak nie, tak sa pravdepodobne hodím pod vlak alebo si vyberiem nejaký poetickejší spôsob smrti. Dúfala som však, že si nebudem musieť vyberať spôsob samovraždy, nebol by to veľmi príjemný spôsob, ako stráviť deň.

Pod večer sme si išli zaplávať. Samozrejme, že to nebolo len také príjemné plávanie. Neustále sme jeden druhého potápali a nakoniec sme sa prebiehali v tom, kto skôr dopláva k člnu, ktorý sa črtal v diaľke. Chcela som to vyhrať, no mala som smolu. Čln bol príliš ďaleko a ja som už v polke plávania umierala a navyše som dostala ešte aj kŕč do nohy! Čo viac som mohla chcieť, ako to, že ma Frank bude musieť zachraňovať? Doplávať k tomu blbému člnu, ktorý bol vlastne loď a vyhrať!

V pondelok ráno som sa už zobudila vo vlastnej posteli. S nevôľou som vstala z postele a došuchtala sa do kúpeľne. Rýchlo som sa osprchovala, pretože mi hrozilo, že sa zošuchnem na zem. Keď som sa učesala, namaľovala a umyla si zuby, vrátila som sa do izby, kde som si obliekla sivé šaty s mierne indiánskym vzorom. Na ruku som si dala náramok, obula som si strieborné topánky na opätku a samozrejme s taškou v ruke som zbehla do kuchyne. Pomaly som si odhrýzala z chlebíčka a každý miniatúrny hryz som zapíjala džúsom.

"Plánuješ to zjesť ešte v tento deň?" pozrel na mňa otec s nadvihnutým obočím a pokrútil hlavou. "Nie!" odvrkla som mu a znovu som si odhryzla, ešte menší hryz. "Ach, si nemožná!" povedal stále krútiac hlavou a postavil sa zo svojej stoličky. "Aj ja ťa ľúbim, ocko!" milo som sa usmiala a natiahla sa po pohár s džúsom. "Myslím, že poznám spôsob, ako ťa prebrať..." zamrmlal a ja som na neho so záujmom pozrela. "Tvoje domáce väzenie sa končí. Ak však spravíš nejakú blbosť, už ťa z tadeto nepustím! Rozumieš?!"

"YES!" zvýskla som od radosti a ani neviem ako, vstala som zo stoličky a hodila sa mu okolo krku. "Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" kričala som ako malé dieťa a pobozkala som ho na líce. "Ukľudni sa prosím ťa, veď ohluchnem!" zasmial sa. "Jasné, už som ticho." Zazubila som sa a ešte raz som mu dala pusu na líce. Dopila som ešte posledné hlty džúsu a vyletela som z domu. Nasadla som už na moje zvyčajné miesto vedľa Franka v jeho aute a on na mňa pozrel ako na debila. "Ehm, nedošlo ti, že keďže tvoje domáce väzenie skončilo, môžeš už do školy jazdiť vlastným autom?" spýtal sa a naštartoval.

"Čo? To ma vôbec nenapadlo! Hej, počkaj chcem ísť svojím autom!" zakričala som, keď som si uvedomila, že sme sa pohli a už nestojíme pred našim domom. "Smola sestrička, dnes to budeš musieť prežiť so mnou!" vyplazil na mňa jazyk a pridal. "Si hrozný!" povedala som naštvane a tresla som sebou do sedadla. Potom som sa rozosmiala.


Len čo sme zaparkovali pred školou, vybehla som z auta a razila som si cestu k Marcovmu autu, z ktorého práve vystupoval. Počkala som, kým zavrie dvere a len čo sa otočil, hodila som sa mu okolo krku a vášnivo som ho pobozkala. "Wow, a to bolo za čo?" spýtal sa a s úsmevom si omotal ruky okolo môjho tela, čím si ma pritisol bližšie k sebe. "Len tak," pokrčila som plecami a tiež som sa usmiala. "V tom prípade, len tak..." naklonil sa ku mne a pobozkal ma.

"Mám pre teba dobrú správu," povedala som mu, keď sme držiac sa za ruky kráčali chodbou do triedy, kde sme mali obaja prvú hodinu. "Naozaj akú?" spýtal sa a otvoril dvere, ktoré mi aj podržal, kým som vošla do vnútra. "Moje domáce väzenie sa oficiálne skončilo." Povedala som a otočila som sa tak, aby som mu videla do tváre. Tá sa mu okamžite rozžiarila a on na mňa pozrel s úsmevom, aké majú malé deti, keď dostanú hračku, po ktorej dlho túžili. "To je úžasné!" zvolal a krátko ma pobozkal. Bola som si stopercentne istá, že by ma bozkával aj dlhšie, no v triede bolo už dosť ľudí, ktorí by určite neboli z toho veľmi nadšení. Pobrali sme sa k teda našim laviciam a kým zazvonilo, ešte sme sa chvíľu rozprávali. Témou bolo samozrejme to, že už konečne nie som uväznená doma, a teda budeme spolu môcť tráviť viac času, a to bolo úplne úžasné!


Zvyšok dňa som sa po škole asi vznášala, pretože som stále len vnímala, ako sa usmievam a som šťastná. Ten pocit bol úplne dokonalý a keď som prišla na obed a zbadala som Marca ako sám sedí pri našom stole, prišla som k nemu zozadu a objala som ho okolo krku, na ktorý som ho aj ľahko pobozkala. "Ahoj." Zašepkala som mu do ucha a prešla som mu po ňom spodnom perou, pri čom Marc tichučko vzdychol. "Toto mi nerob...Ahoj." otočil sa ku mne a natiahol ruku k mojej tvári, ktorú si následne pritiahol k sebe a pobozkal ma. S radosťou som mu bozk vrátila a sadla som si vedľa neho.

"Kde sú chalani?" spýtala som sa ho a uchmatla som si hranolček z jeho podnosu, ktorý následne posunul ku mne. "Neviem," pokrčil plecami. "Chýbajú ti snáď?" nadvihol obočie a zastrčil mi za ucho pramienok vlasov, pri čom som sa zachvela. Jeho dotyky mi stále spôsobovali chvenie v bruchu, ktoré mi bránilo myslieť. "Nie, úplne mi vyhovuje, že sme tu len my dvaja." Zašepkala som a vystrela som ruku k jeho tvári. Strašne som sa ho chcela dotknúť, cítiť jeho jemnú pokožku a pobozkať ho na plné pery. A všetko z toho, som následne aj spravila.

"Bléé, hrdličky, udržujte odstup!" zrútil sa na jednu zo stoličiek Pete a spolu s ním prišli aj ostatní chalani. "Aj ja ťa rada vidím Pete, aký si mal víkend?" usmiala som sa na neho sladko, pri čom som sa k nemu nahla a plesla som mu hlave, na čo sa všetci začali rehotať. "Ako vidím, sloboda ti prospieva." Povedal Scott a ja som sa k nemu prekvapene otočila. "To hovoríš na mňa?" nadvihla som obočie. "Nie, na to tretie dievča, ktoré sedí pri tomto stole." Pokrútil hlavou a odhryzol si z hamburgeru, tvoriaceho jeho obed. "Aký si vtipný.." povedala som sa sarkasticky a usmiala som sa na Marca, ktorý sa na mňa pobavene pozeral.

"Tak som rozmýšľal..." začal Marc niečo hovoriť, no prerušil ho Pete. "Čo? Ty a rozmýšľať?" tie slová sa nedajú spolu ani vysloviť!" pokrútil hlavou a Marc si povzdychol. "Rozmýšľal som, žeby sme mohli tvoju znovu nadobudnutú slobodu nejak osláviť." Povedal a s očakávaním na mňa pozrel. "Čo povieš?"

Pri jeho otázke som sa zamyslela. Bola som síce šťastná, že už nemusím všetkom svoj čas tráviť doma, no nebola som si však istá, či chcem niečo hneď podnikať. Navyše, keď už som sa uzmierila s rodičmi a Frankom, chcela som sa porozprávať aj s Nikki a tiež aj s Kelly. Zároveň som však chcela byť aj s Marcom, pretože mi už naozaj chýbali tie hodiny, počas ktorých sme sa prechádzali po meste, prípadne sme si išli len niekam sadnúť a tento večer by mohol taký znovu byť. Samozrejme, že by tam boli aj chalani, no predsa...

"Ash?" prerušil ma z rozmýšľania Marcov hlas. "Hm..." povzdychla som si a obrátila som sa tak, aby som videla k stolu, kde sedela Nikki s Kelly a tiež nejaké decká z nášho ročníka. Ako som sa na nich pozerala, Kelly sa otočila mojím smerom a keď zbadala, že sa na nich pozerám, zazrela na mňa a okamžite sa otočila späť. To ma úplne dorazilo a tak som sa znovu pozrela na Marca a prikývla som. "Pôjdem s vami, len to pôjdem povedať Frankovi, že s nepôjdem domov s ním." Usmiala som sa na neho a on sa zazubil. "Ja som vedel, že ma nesklameš"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Ronnie | Web | 27. července 2012 v 16:08 | Reagovat

Ona mala vlastné auto predtým? 8-O Tak tento fakt som si FAKT nezapamätala. :) Ale inak je strašne milé, ako sa tento diel tešila. Dokonca aj Marc sa mi tu páčil, čo sa čudujem. :) Krásny diel.

Prepáč, ale komentár som nestihla včera napísať. ;)

2 Ronnie Ronnie | Web | 3. září 2012 v 15:19 | Reagovat

Zlatí, a s čím si vlastne chcela ten rozvrh? Marí sa mi meno Ben Barnes... Správne? :-)

3 lyanelle lyanelle | Web | 4. září 2012 v 16:57 | Reagovat

Ono ja som sa v tom článku zle vyjadrila - skúsenosti s blogom by mali byť minimálne trojmesačné, inak to všetko buzerovalo a frflalo keď som robila layout nováčikom. Priala by som im stresovať sa v objednávkach! :D Už takto robím layout jednej babke, ktorá bloguje tri roky a začala na novom blogu, predtým mám jednu rozrobenú objednávku, a potom sú tam dve, ktoré čakajú, ak by ti teda nevadilo že by si na layout počkala, rada ti ho spravím :) Tiež ma potešilo že si sa na to spýtala a že sa ti páči môj layout ;) Pokojne sa zapíš, len mi nechaj trochu času :)

4 Kira "sunny" Uchiha Kira "sunny" Uchiha | Web | 5. září 2012 v 20:39 | Reagovat

Nezapomněli :). Budeme se těšit na další a další články, navíc každý si potřebuje jednou za čas oddechnout :). Tak vítej zpět a snad ti tvá inspirace dlouho vydrží!!! :)

5 lyanelle lyanelle | Web | 30. září 2012 v 18:36 | Reagovat

Ahoj, chcem sa opýtať či tvoja objednávka ešte stále platí, keďže na blogu nie si aktívna? Vieš, nechcem robiť layout, keď ho dokončím a nebudem ho môcť ani nastaviť kvôli neaktivite. To by potom bola zbytočná práca a ešte mám dve prosby o layout. Nechcem byť zlá, ale pokial sa do týždňa neozveš tak objednávku budem musieť zrušiť. :/ Snáď sa potom nenahneváš.

6 lyanelle lyanelle | Web | 1. října 2012 v 16:22 | Reagovat

Prepáč, mám momentálne tolko vecí (nielen na blogu ale aj súkromne), že neviem kde mám hlavu, proste som zabudla a nenapadlo ma skontrolovať komentár. Tie špeciálne požiadavky poprosím na mail lyanellebeast@gmail.com ;) Tam budeme riešiť všetko ohladom layoutu, takže prípadné dotazy nepíš na blog ale rovno na mail :) Ak by sa stalo že by som neodpovedala tak ma pokojne pobuzeruj v komentoch pod najnovším článkom :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama